Bol to pre Československo štvrtý a zároveň predposledný cenný olympijský kov. Niet teda divu, že dnes už 55-päťročný dvojnásobný majster Európy na olympiádu rád spomína.
Zo súperov sa stali kamaráti
"Čas niektoré veci romantizuje a keď sa stretnem s niektorými súťažiacimi, je to veľmi milé. Teraz naposledy na ME v Minsku sme si krásne pospomínali s Brianom Orserom, v Sarajeve skončil predo mnou. Je to obrovské šťastie, keď sa zo súperov stanú po čase kamaráti a zostanú nimi aj po dlhých rokoch. Vtedy som naňho ani na zlatého Američana Scotta Hamiltona nemal. Vlastne som mal trochu nižšie ciele,“ vracia sa Jozef Sabovčík v spomienkach.
Rok predtým bol na majstrovstvách sveta až piaty. Nemal teda na olympiáde papierovo medailové ambície. Jeho cieľom a tiež cieľom vtedajšieho strediska vrcholového športu bolo piate miesto.
„Miestom na stupňoch víťazov som prekvapil mnoho súperov, odborníkov a hlavne sám seba. Napríklad som nikdy predtým nezdolal Nemca Norberta Schramma, to sa mi podarilo až v Sarajeve,“ spomína na najväčší úspech svojej kariéry.
Olympijské hry v Sarajeve si Jozef Sabovčík navždy spája so ziskom cenného kovu. V očiach fanúšikov krasokorčuľovania to bol však predovšetkým moment, keď do histórie tohto športu sa nezmazateľne zapísal britský tanečný pár Jayne Torvillová, Christopher Dean. Doslova šok vtedy spôsobil svojou bezchybnou jazdou. Kto nevidel ich legendárne Bolero, ako keby o tomto športe nič nevedel.
"V hale každý očakával, že dostanú za umelecký dojem samé šestky. Čo sa nakoniec aj stalo. Bez debaty si to zaslúžili, aj keď vo voľnej jazde mali plno vecí, ktoré boli teoreticky za hranicami pravidiel. Tanec bol ale fantastický, fanúšikovia v hale šaleli a nedalo sa teda urobiť nič iné, len ich oceniť známkou, ktorú pred nimi a ani po nich už žiaden krasokorčuliar či pár nedostal. Som rád, že som pri tom mohol byť. Bol to jedinečný zážitok.“
Foto: archív JO
Štvoritým vstúpil do histórie
Slovenský krasokorčuliar tiež vstúpil do dejín. Po ZOH v Sarajeve vybojoval dvakrát titul majstra Európy a na šampionáte v Kodani v roku 1986 predviedol vo voľnej jazde prvý na svete štvoritý skok.
V tej dobe vôbec nepremýšľal nad tým, že je vo svojich dvadsiatichdvoch rokoch najlepším krasokorčuliarom Európy. Do každej súťaže išiel predovšetkým s cieľom predviesť skvelý výkon, na konkrétne umiestnenie nemyslel.
Pred šampionátom v Kodani bol zranený, do formy sa dostával pomaly. Nakoniec titul z Göteborgu obhájil – a pomohol mu aj štvoritý toeloop vo voľnej jazde. Je mu ľúto, že Medzinárodná korčuliarska únia (ISU) po zhliadnutí televíznych záberov niekoľko dní po šampionáte nepovažovala tento skok ako čisto predvedený. Ale ťažkú hlavu si z toho nerobí.
"Poviem to veľmi jednoducho. Celý svet si myslí, že prvý štvoritý skok skočil Sabovčík. Chodia za mnou bývalí krasokorčuliari a bavíme sa v tom zmysle, že ja som ten originálny, ten prvý. Bolo by to krásne, keby človek mohol mať svoje meno v Guinnesovej knihe rekordov, ale čo sa dá robiť. Na druhej strane je mi moja situácia príjemnejšia než situácia môjho kamaráta Kurta Browninga. On je síce v knihe rekordov, ale aj tak každý vraví, že to skočil niekto iný,“ okomentoval spor o prvenstvo v štvoritom skoku.
Krasokorčuľovanie je šport i umenie
Štvoritý skok a jeho zaraďovanie do programu znamenalo pre vývoj krasokorčuľovania obrovský krok. Podobne ako niekoľko rokov predtým trojitý axel. Podľa slovenskej legendy boli 80. roky minulého storočia pre rozvoj krasokorčuľovania veľmi dôležité.
"Pamätám si, že na MS v roku 1981 snáď ešte nikto neskákal trojitého axla. O rok ho skákal len Brian Orser a ja. A o dva-tri roky ho už skákali všetci najlepší. Podobné to bolo aj so štvoritými skokmi. Vtedy akoby sa otvorila brána nových možností. Svet videl, že krasokorčuľovanie nekončí trojitými skokmi. V súčasnosti už máme dva štvorité skoky a s nimi celú plejádu kombinácií. To je skvelé, na druhej strane však tvrdím, že sa musí nájsť v tomto smere určitá rovnováha, aby športová stránka nezničila umeleckú. Aby sme stále mohli hovoriť o krasokorčuľovaní. Nie iba o súťaži v počte náročných skokov. Súčasné pravidlá na to myslia a šancu majú aj krasokorčuliari, ktorí nie sú až tak technicky vyspelí, ale sú zameraní na kvalitu.“
Nad tým, ako je možné, že sa úroveň a náročnosť skokov tak výrazne zdvihla, má Jozef Sabovčík svoj názor. Nie je to o materiáloch, nie je to ani o kvalite ľadu a diametrálne lepších tréningových podmienkach pred tridsiatimi rokmi a teraz.
Sám to často vidí na tréningoch doma v Utahu, ale napríklad aj pri spolupráci s českou krasokorčuliarkou Eliškou Březinovou. Je presvedčený, že na jej 10. mieste na ME v Minsku má tiež svoju zásluhu.
"Eliška je už vyspelá krasokorčuliarka, do určitej miery jej môžem pomôcť s technikou, ale tú má v zásade dobrú. Snažím sa jej ale pomáhať predovšetkým psychicky. Aby si verila a vedela, že do elity patrí. robím jej tréningový rozvrh, aby sa dokázala pripraviť na vrcholné podujatia. Na majstrovstvách Európy nám to vyšlo, takže nám to zatiaľ funguje.“
Foto: archív JO
Rozlúčka, ako sa patrí
O tom, že ani v pokročilom veku sa Jozef Sabovčík pred nejakou výzvou nezastaví, svedčí jeho obrovská chuť ešte raz si zakorčuľovať pred divákmi. Súťažnú kariéru ukončil v päťdesiatke, mávnuť rukou nad záujmom mladších kolegov to však jednoducho nešlo.
"Áno, ich záujem ma presvedčil. Získali sme výborného choreografa Iľju Averbucha, do tímu doplnil Tomáša Vernera, Alexeja Jagudina, Totmianinovú, Marinina, no a keď účasť potvrdil Javier Fernandez, už som o ničom nepochyboval. Navyše, tlak sa zmenší, lebo to nebude len moja rozlúčka, ale tak trochu aj jeho, nakoľko po majstrovstvách Európy ukončil aktívnu kariéru.“
Jozef sľubuje, že sa na jesennú show dobre pripraví. Vždy to vedel a nikdy nehľadel na to, koľko to bude stáť síl. „Začal som poctivo trénovať, okrem mojich zverencov aj sám seba. Aj som sa vŕtal v archívoch, aby som našiel hudbu z mojich najlepších jázd. Uvidíme, čo sa nám podarí dať dokopy, ale myslím, že to bude rozlúčka, ako sa patrí.“