S navádzačkou Natáliou Šubrtovou vybojovali v Južnej Kórei štyri zlaté a jednu striebornú medailu. „V mladosti som sa uzavrela pred svetom. Šport mi pomohol viac sa otvoriť,“ hovorí rodáčka z Rožňavy.
Už z vás vyprchalo sklamanie z toho, že ste nevybojovali v Pjongčangu päť zlatých?
Všetci začínajú s touto otázkou…(smiech).
A čo na ňu odpovedáte?
Jasné, bol to len chvíľkový pocit po dojazde do cieľa. Nepodali sme výkon, aký sme chceli. Teraz je to už preč.
Keď vám niekto pripomenie, že ste sa stali najúspešnejšou paralympioničkou, ako vám to znie?
Je to skvelý pocit stať sa najlepšou. Nikdy sa mi o takom niečom nesnívalo, ani mi to nenapadlo. Neuvažovala som v týchto rovinách. Keď som sa naučila lyžovať, chcela som si to iba užívať a zlepšovať sa. Paralympiáda mi však nezišla na um.
Ako ste sa dostali k lyžovaniu?
Nepochádzam z lyžiarskej rodiny ani kraja. Dostala som sa k tomu neskoro – na lyžiarskom výcviku, keď som mala 17 rokov. Na strednej škole pre zrakovo postihnutých v Levoči som sa do tohto športu zamilovala. Dalo by sa povedať, že na prvý pohľad.
Čím si vás lyžovanie získalo?
Chcela som znova a znova zažívať rýchlosť a adrenalín. Užívala som si to.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Nemali ste strach?
Vôbec nie. Navyše, môj telocvikár videl vo mne talent a ďalej ma podporoval. Napokon bol aj mojím prvým navádzačom. Dobré základy i prvé úspechy sú jeho zásluhou.
Neodrádzali vás od lyžovania lekári či rodina?
V začiatkoch aj áno. Ako dieťa som bola oslobodená od telesnej výchovy kvôli zraku, nakoľko som chodila najskôr medzi zdravé deti. Vyrastala som na dedine s tromi bratmi, takže pohyb bol mojou súčasťou od začiatku. Navyše, niektoré veci som musela robiť potajomky, lebo sa ma rodičia snažili pred všetkým ochrániť. Oční lekári z toho neboli nadšení, ale zakázať mi to nemohli. Rodičia ma istú dobu aj odhovárali, ale moja vôľa bola silnejšia. Je pochopiteľné, že sa o mňa báli. Najmä vtedy, keď som domov prišla s nejakou modrinou.
Čo vám vtedy hovorili?
Či mi to stojí za to, aby som si ničila zdravie.
A stojí?
Áno. Povedala som im, že to chcem robiť, aj keď to bolí. Časom pochopili, že ma to napĺňa a baví. Rešpektujú to a podporujú ma. Od začiatku mi fandili, to sa nikdy nezmení.
Foto: SITA/AP, Bob Martin
Aká je vaša diagnóza?
Vysoká krátkozrakosť.
Čo to znamená?
Nie som úplne nevidiaca. Vidím na blízko. Napríklad, keď ideme dolu svahom, vidím Natáliinu siluetu a nasledujem ju. Z hľadiska klasifikácie na paralympiáde sú tri podkategórie podľa stupňa postihnutia. Podľa neho sa prepočítava čas. Ja som v najnižšej, tretej subkategórii B3.
Pomáha vám lyžovanie nadobúdať vyššie sebavedomie?
Samozrejme. Prejavilo sa to najmä v začiatkoch, keď som chodila do školy so zdravými deťmi. Vnímala som to ako hendikep a ostatné deti mi dávali pocítiť moju inakosť. Veľa sa mi posmievali a urážali ma. Vtedy som nosila okuliare so silnými dioptriami. Bola som asi jediná, ktorá mala také hrubé sklá. Horšie je, že aj niektorí ľudia z radu pedagógov mi môj pobyt v škole príliš neuľahčovali. Ublížilo to môjmu sebavedomiu. Uzavrela som sa pred svetom. Šport mi pomohol viac sa otvoriť. Lyžovanie bolo dôležitým nástrojom, aby som sa vedela zaradiť do spoločnosti zdravých.
Dávali ste si už vtedy za cieľ získať pod piatimi kruhmi nejaký cenný kov?
Vôbec nie. Nemierila som tak vysoko, dávala som si postupné ciele. Časom som ich zvyšovala spoločne s nárastom mojej výkonnosti.
Foto: SITA/AP, Lee Jin-man
Už po necelých troch rokoch lyžiarskeho tréningu ste išli na paralympiádu do Turína 2006. Napokon ste tam neštartovali. Prečo?
Splnila som všetky klasifikačné kritériá. Oční lekári nás klasifikujú podľa postihnutia. Zavolali si ma tam a nechceli ma klasifikovať. Vraj som nespĺňala kritériá, ktoré pre mňa platili predošlé dva roky. Napokon ma nepustili na štart pretekov.
Nedeprimovalo vás to?
Bola som veľmi sklamaná. Tešilo ma, že som sa za krátky čas dostala na paralympiádu. Veľmi ma to mrzelo a nechápala som, čo sa stalo. Nelámala som však nad tým palicu. Chcela som všetkým dokázať, že na paralympiádu patrím. Ešte viac ma to naštartovalo.
Ste typom človeka, ktorý keď sa do niečoho pustí, nezastaví sa až kým to nedosiahne?
Keď ma niekto nahnevá, tak áno (smiech). Celý život bojujem. Vnútorne i navonok. Od malička až doteraz. Každý z nás musí bojovať. Niektorým ľudom sa nechce. Sedia na zadku a nič nerobia. Nemali by sa ľutovať. Mali by ísť von, žiť svoj život a niečo so sebou robiť.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Bojovali ste v začiatkoch aj s navádzačkou?
Začiatky sú vždy náročné. Celá takáto spolupráca stojí a padá na dôvere. Navádzač je očami postihnutého. Musíte mu veriť, keď vás vedie dole traťou veľkou rýchlosťou. Nejde to zo dňa na deň, budujete to postupne. Mala som trochu predsudky, nakoľko ma mala navádzať žena. Bola som zhrozená, predtým som pracovala s veľkými chlapmi a zrazu prišlo útle žieňa. Natália sa osvedčila, veď spolu krútime už desiatu sezónu, ale prvý tréning nedopadol dobre.
Zranili ste sa?
Až tak, že som musela ísť na operáciu. Zrazila som sa s poľským snoubordistom. Utrpela som štvoritú zlomeninu tváre. Paradoxne, po tom úraze som jej začala viac veriť. Nevnímala som to ako jej pochybenie. Dala som jej šancu a oplatilo sa. Nabehli sme do sezóny a išlo nám to.
Vo vašej bohatej zbierke vám chýba zlato z paralympijského slalomu. Je to váš cieľ na paralympiáde o štyri roky v Pekingu?
Je to stále výzva aj smerom k nasledujúcej paralympiáde. Štyri roky sú ale dlhá doba na konkrétnejšie ciele.