Predstihla ju len americká superhviezda Mikaela Shiffrinová. „Ten pocit, keď sa umiestnite v najlepšej trojke, sa nedá s ničím porovnať. Až keď jedného dňa budem mať deti, poviem si, že existuje niečo minimálne také krásne, ako to, čo teraz prežívam na svahu,“ vraví rodáčka z Bratislavy.
Aké pocity vás ovládli, keď prišla Shiffrinová do cieľa a pri vašom mene sa jednotka zmenila na dvojku?
Ak mierite na sklamanie, tak o ňom nemohla byť reč. Mala som obrovskú radosť. Najmä v momentoch, keď som sledovala Mikaelu na trati a videla, že jej odstup nie je taký výrazný. V určitých častiach sa mi ju dokonca podarilo zdolať. Rozhodne nebola od štartu až po cieľ rýchlejšia ako ja. Presvedčila som sa o tom, že Shiffrinová má tiež slabšie miesta. Preto budem aj naďalej pracovať na tom, aby som sa zlepšovala.
Je Shiffrinová v takejto forme zdolateľná?
Určite áno. Zažila som generáciu Marlies Schildovej, ktorá bola taktiež veľmi dominantná. Teraz je v rovnakom postavení Mikaela. Nevnímam to však ako prekážku. Jej výnimočnosť ma motivuje naháňať ju. Zároveň je pre mňa cťou, že môžem súperiť s takou výnimočnou lyžiarkou.
Najmä vrchná časť trate jej v druhom kole nevyšla, jej náskok sa tam znížil. Verili ste v tých chvíľach, že by ste mohli domácu nádej zdolať?
Ani nie. Bola som si vedomá chyby, ktorú som urobila. Trať bola veľmi rozbitá a nebolo to na nej jednoduché. Každá z nás veľmi ťažko hľadala rytmus, skôr sme na kopci bojovali. Z druhej jazdy som nemala veľmi dobrý pocit.
Napriek tomu, že ju pripravil váš otec? Mimochodom, ako takýto okamih zaváži z psychologického hľadiska u pretekárky?
Ťažko povedať, či vôbec nejako. Najmä z toho hľadiska, že slalom v Killingtone bol, čo sa týka prevýšenia, veľmi krátky. Otec zmestil na kopec minimálny počet bránok, nemohol ich postaviť tak, ako by chcel.
Stihol vám po pretekoch zagratulovať?
Áno, veľmi sa tešil. Povedal mi zopár pochvalných slov, na viac nám nezostal čas. Ponáhľala som sa do hotela, kde som si len nahádzala veci do tašky a odtiaľ sa počas štvorhodinovej cesty presunula na letisko do Montrealu. Práve z Kanady sme totiž hneď leteli domov.
V Killingtone ste sa postavili na stupne pre víťazov už po 26. raz v kariére. Neomrzeli vás ešte?
Ten pocit vás veru neomrzí nikdy. Aj keď je pravda, že ďalšie umiestnenia v najlepšej trojke sa s premiérovým nedajú nikdy porovnať. Predsa len, to, čo je prvé, na to nezabudnete. Zakaždým však ide o výnimočný okamih. Pre mňa je to pocit, ktorý mi nedokáže dať nič iné. Až keď jedného dňa budem mať deti, poviem si, že existuje niečo minimálne také krásne, ako pocit, ktorý teraz prežívam na svahu. Dovtedy je však stupeň pre víťazov pre mňa ako droga. Keď na ňom stojím, mám v sebe obrovský adrenalín. A práve preň počas celého leta driem.
V Levi tesne ušiel stupeň pre víťazov vám, v Killingtone zas Petre Vlhovej. Už sa blíži čas, keď sa v elitnej trojke znovu umiestnia naraz obe Slovenky?
Som presvedčená o tom, že sa nám to podarí aj v tejto sezóne. Petra mala aj teraz z môjho úspechu radosť, pogratulovala mi. Potom som už bežala na tlačovú konferenciu, v podstate som sa od pretekov nezastavila.
Aký máte najbližší program?
Týždeň pobudnem vo Francúzsku, mala by som sa venovať kondičnej príprave. Na lyže sa dostanem asi až tesne pred ďalšími pretekmi v Sestriere.