V cieli slalomu ju za tretie miesto čakal obrovský potlesk. A nečakaná pochvala od otca. „Povedal mi, že som silná. Prvý raz v živote,“ priznala rozcítene a so značne stiahnutým hrdlom.
Ste spokojná s výsledkom?
Áno. Som veľmi šťastná, že to takto dopadlo. Nebolo to pre mňa jednoduché, tlak bol obrovský. Hádam ešte väčší, ako som si predstavovala. Som rada, že som to zvládla, že som sa s tým popasovala. Je to najkrajší deň v mojom živote.
Chceli by ste sa postaviť ešte raz na štart?
Samozrejme! Aj trikrát. Vždy na to budem spomínať. Rovnako na sobotňajší žreb v Liptovskom Mikuláši, kde som sa takmer rozplakala. Bolo to úžasné. Videla som na ľuďoch, že sú na mňa hrdí.
Aj ste počuli, ako vás hnali do cieľa?
Povzbudzovali ma po celej trati. Nikdy predtým som to nezažila. Počas jazdy som ich vnímala, vedela som, že musím urobiť maximum, aby neodchádzali smutní.
Aké myšlienky vás sprevádzali na ceste do cieľa?
Keď som stála na štarte, cítila som vietor, začalo fúkať. Hovorila som si, že musím byť silnejšia ako počasie. V hlave som nemala žiadne myšlienky, iba som chcela byť čo najskôr v cieli. Vedela som, že už nevyhrám, túžila som však po pódiu. Aj o tretie miesto som musela tvrdo bojovať, dievčatá za mnou boli veľmi blízko.
V cieli vám odľahlo?
Veľmi.
Kolotoč Svetového pohára dobre poznáte. Aká je šanca, že sa preteky tohto rangu opäť vrátia na Slovensko?
Netuším. Dnes je politika vo všetkom, lyžovanie nevynímajúc. Nedokážem to ovplyvniť. Ale môžem povedať, že ostatným pretekárkam sa tu veľmi páčilo. Hrdá som aj na fanúšikov, lebo nepovzbudzovali iba mňa, Petru a Barbaru, ale všetky. Bolo to veľmi športové, nikde inde to tak nefunguje. Máme najlepších fanúšikov na svete.
Aké bolo ráno pred pretekmi?
Ako každé iné. S tým rozdielom, že všetci, ktorých som stretla, ma povzbudzovali. Možno som pociťovala väčšiu zodpovednosť.
A čo pred pretekmi – ani vtedy ste neboli nervózna?
Určite áno. Zrejme mi chýbala predpreteková pohoda, ktorú mávam inokedy. Ľudia ma zastavovali, vyčerpávalo ma to. Teraz si však oddýchnem a užijem si tieto chvíle.
Zrejme už máte toho aj dosť…
Takto by som to nepovedala. Ale uplynulé dva týždne na Slovensku ma stáli veľmi veľa energie. Bola to pre mňa nová skúsenosť. Ak by sa tu pretekalo niekoľkokrát za sezónu ako v Rakúsku, vnímala by som to zrejme inak.
V cieli ste sa objali s mamou. Čo vám povedala?
Ani neviem. Po pretekoch nás vždy naháňajú, všetko má prísny časový harmonogram. Porozprávame sa až večer, keď si spolu sadneme k stolu.
Váš otec nám v cieli povedal, že ste splnili aj jeho sen…
Stihol mi povedať, že som silná.
Povedal vám to už niekedy?
Nie, ešte nikdy.
Zdá sa, že vás to veľmi dojalo…
Áno (pretrie si oči).
Čo vám prvé napadne, keď budete o desať rokov spomínať na svoju bohatú kariéru?
Preteky v Jasnej. Je to ako sen.
Tie nevyšli Petre Vlhovej. Povzbudili ste ju?
Dosiaľ som sa s ňou nestretla.
Vedeli ste pred svojou jazdou, že sa vašej kamarátke na trati nedarilo?
Cítila som to, fanúšikovia zrazu stíchli. Ale nerada sa pozerám na pretekárku, ktorá ide predo mnou.
Keby ste tu štartovali pred desiatimi rokmi, bolo by to pre vás náročnejšie?
Ťažko povedať. Vtedy to bolo iné, bojovala som totiž s vecami, ktoré pre mňa neboli ľahké. Nestáli za mnou ľudia, ktorí mi fandili tak ako v tejto sezóne. Som hrdá na to, že som si sama vyšliapala chodník k úspechu. Nebolo to jednoduché.
Je výsledok z Jasnej pre vás akýmsi zadosťučinením?
Určite. A veľkým.