Pred autoritami nemám rešpekt. Netreba ich vždy počúvať

„Deň predtým sa oteplilo a pršalo, cez noc všetko zamrzlo na ľad. Keďže sa zmenili podmienky, ráno sme mali opakovanú prehliadku trate. Vravela som, že tu sa musí niekto zabiť, aby preteky zrušili,“ spomína na jeden z najhroznejších okamihov bohatej kariéry niekdajšia dvojnásobná juniorská šampiónka Lucia Medzihradská. Už dve desaťročia žije v Austrálii.

Čo hovoríte na lyžiarsku eufóriu, ktorá momentálne vládne na Slovensku? Neľutujete, že to tak nebolo aj za vašich čias?
Áno, bolo by to fajn. Dievčatá vedia, že ich celý národ sleduje a dodáva im to energiu.

Vaša sestra Elena tvrdí, že dievčatám preteky v Jasnej nezávidí. Súhlasíte, že Veronika Velez-Zuzulová s Petrou Vlhovou budú pod obrovským tlakom?
Určite. Ale sú naň zvyknuté. Domáce publikum však môže tlak ešte vystupňovať.

V Jasnej ste štartovali na majstrovstvách sveta juniorov v roku 1985. Spomínate si na ne ešte?
Áno, ale spája sa mi s nimi skôr súkromná spomienka. Začínala som kariéru, bola som o rok mladšia ako moje konkurentky. Do dejiska pretekov sme prišli pár dní pred štartom. Keďže je to iba cez kopec do Brezna, odkiaľ pochádzam, rozhodla som sa, že na jeden večer pôjdem domov. Nik tam však nebol. Po pár telefonátoch som zistila, že mi zomrel starý otec. Rodičia sa rozhodli, že mi o tejto smutnej udalosti povedia až po pretekoch, aby som sa mohla sústrediť. Ale nakoniec som sa o tom predsa len dozvedela. Športovcov počas kariéry postretnú rôzne udalosti, no musia sa s nimi vyrovnať.

Rozhodilo vás to?
Do veľkej miery som zostala koncentrovaná.

V archíve denníka Pravda sme o tomto šampionáte nenašli ani zmienku. Lyžiarky dnes musia po každých pretekoch rozdať niekoľko rozhovorov, otázky dostávajú od novinárov denne. Ako to bolo za vašich čias?
O mediálnom tlaku nemohlo byť ani reči. Na olympiáde či na majstrovstvách sveta to bolo rušnejšie, ale nikdy nie v takej miere, aby nám to prekážalo. Občas za nami prišiel novinár domov a urobil rozhovor.

Bol kopec v Jasnej v niečom odlišný?
Poznám ho skôr z juniorských čias, Svetový pohár som na ňom nikdy nešla. Nelyžovala som tam už viac ako dvadsať rokov, určite sa medzitým veľa zmenilo. Pochodila som hory po celom svete a jedno viem naisto: Tatry sa nemajú za čo hanbiť. Pohľad z Jasnej na končiare štítov Vysokých Tatier je jednoducho úžasný, zjazdovky sú tam dostatočne dlhé, široké i strmé.

Predpoveď počasia hovorí, že počas pretekov bude niekoľko stupňov nad nulou a možno aj dážď. Čo to bude znamenať pre pretekárky?
Nuž, nie je to ideálne. Tento rok je Svetový pohár, čo sa týka snehu, nevydarený. Organizátori neraz musia improvizovať. Nastriekaný, prechemizovaný sneh už vlastne ani snehom nie je, je to skôr chemický ľad. Počula som jedno ešte výstižnejšie pomenovanie – mŕtvy sneh. Lyže sa na ňom správajú inak ako na klasickom. A vôbec najhoršie je, ak sa na svahu striedajú úseky mŕtveho a prírodného snehu. Predpokladám však, že dnešní pretekári sú už na to zvyknutí. Ako sa vraví: šou musí pokračovať. Za každých okolností.

Načrtli ste tému bezpečnosti na lyžiach. Vás nikdy nelimitoval strach?
Zjazd som mala veľmi rada, rýchlosť ma bavila. Šestnásťročná som prišla bez tréningu zjazdu na Svetový pohár a postavila sa na štart. Prvú tréningovú jazdu som išla ešte vystretá, v druhej som sa už mierne prikrčila a keď prišli preteky naostro, v cieli som zaostala asi o sekundu a pol.

V januári 1994 zomrela na svahu v Garmisch-Partenkirchene rakúska lyžiarska hviezda Ulrike Maierová. Na štart pretekov ste nastúpili aj vy. Ako zamávala vami táto tragická udalosť?
Pamätám si na to presne. V Garmischi som bola aj s Milkou Milanovou. Deň predtým sa oteplilo a pršalo, cez noc zasa všetko zamrzlo na ľad. Keďže sa zmenili podmienky, ráno sme mali opakovanú prehliadku trate. Milke som vtedy povedala, že tu sa musí niekto zabiť, aby preteky zrušili. Keď sa to stalo, boli sme ešte na štarte a netušili sme, čo sa deje na kopci. Preteky sme dokončili, organizátori nechceli pripustiť ich zrušenie, tým by si priznali chybu.

Zmenilo vás to?
Ani nie. Bola som už staršia. Mozog tínedžera vníma riziko inak než v skutočnosti je. Aj preto sú často účastníkmi vážnych dopravných nehôd práve mladí ľudia. Čo sa však zjazdu týka, ak máte dobrý technický základ a fyzickú kondíciu, mladosť je výhodou. Bol to aj môj prípad. S vekom prídu skúsenosti, ale môže sa vytratiť dravosť.

Vy aj vaša sestra ste dosiahli najväčšie úspechy práve v prvých sezónach medzi seniorkami. Aj tu sa mozog mladých lyžiarok dokázal viac uvoľniť?
Nie, v tomto prípade to bolo podľa mňa inak. Moja teória sa totiž týkala iba zjazdu, nehovorila nič o slalome.

Foto: ARCHÍV LUCIE MEDZIHRADSKEJ

Lucia Medzihradská Snímka z Majstrovstiev sveta juniorov v Jasnej.

Ako to teda bolo?
Vyšla som z prostredia športového gymnázia, kde bolo o nás postarané na vysokej úrovni. Potom sa to však občas podobalo na boj s veternými mlynmi, energia nesmerovala vždy tam, kam mala. Bola som dvojnásobná juniorská majsterka sveta, ak sa pozriete na juniorských víťazov, väčšinou žiarili aj neskôr vo Svetovom pohári. Mne sa to až tak nepodarilo. Mala som talent, ale myslím si, že som ho úplne nevyužila.

Čo vás frustrovalo?
Uvediem príklad, ktorý som vypozorovala: počas pretekov sme často býva­li spolu s ostatnými v ho­teli. Stretávali sme sa na večerách. Iné tímy boli hlučnejšie, pretekárky sa smiali, jednoducho sa prejavovali sebavedomo. Pri československom stole bolo tichšie, nevládla tam až taká uvoľnená atmosféra. Akoby nám čosi chýbalo zo zdravého sebavedomia. 

Zrejme je to národná črta súvisiaca s po­litickým systémom, ktorý v tom čase vládol. Socializmus predsa tlmil vonkajšie prejavy sebavedomia, akúkoľvek extravaganciu…
Nesúhlasím s vami. V poslednom čase ma zaujala téma Slovanov. To národné povedomie začalo upadať už zrejme o niekoľko storočí skôr. Aj štúrovci v 19. storočí hovorili o zdvihnutí hláv a vzopretí sa porobe. Čo mali oni spoločné so socializmom? Bolo by veľmi jednoduché zvaliť všetko iba na režim.

Ktorý z vašich úspechov si ceníte najviac?
Som rada, že som sa stala juniorskou majsterkou sveta. Teší ma tiež šieste miesto v kombinácii z Calgary 1988. Práve na tejto olympiáde som bola veľmi blízko k medaile. V zjazde som mala skvele rozbehnuté preteky, ale na poslednom skoku som urobila chybu a skončila desiata.

Mrzí vás to dodnes?
Áno. Na pretekoch bol s nami aj český funkcionár. Na tréningoch sa mi darilo, končila som na druhom či treťom mieste. Pred cieľom bola zákruta so skokom, nechodila som tam v zjazdovom postoji. A tento úradník ma presvedčil, aby som to tam zbalila. Bola som mladá a poslúchla ho. V pretekoch som potom urobila chybu, ktorá ma nakoniec stála možno i medailu. Bola to pre mňa lekcia a ponaučenie.

Aké?
Je jedno, aká autorita s vami hovorí, treba si urobiť vlastný názor a nie vždy ju počúvať. Vtedy som stratila rešpekt k autoritám a drží ma to dodnes.

Ako ste sa vôbec dostali do ďalekej cudziny?
Keď som skončila s lyžovaním, zaviala ma tam láska. Vydala som sa za slovenského imigranta. Nebolo to jednoduché, nevedela som po anglicky. Navyše, potrebovala som si nájsť náhradu za lyžovanie. Čosi, čo by ma napĺňalo. Všetko som si trochu skomplikovala. Bola som hodená do vody z jedného dňa na druhý. Nutnosť začať od nuly mi však dala príležitosť oslobodiť sa od všetkého a položiť si jednoduchú otázku - čo by som chcela robiť? Odpovedala som si, že grafika a fotografia by ma bavili.

Nemali ste pred odchodom do nepoznaného sveta obavy?
Ani nie. Ak by som ich mala, neodišla by som. Keby som však vedela, do čoho idem, premýšľala by som o čosi dlhšie. Možno by som sa aj rozhodla inak. Mladý človek robí často rozhodnutia bez toho, aby vedel, čo ho čaká. Neznamená to však, že niečo ľutujem. To v žiadnom prípade.

Čomu sa v súčasnosti venujete?
Pracujem ako fotografka a grafická dizajnérka v reklamnej agentúre. Viacerí z našich klientov sú developeri, stavajú byty a budovy. Preto sa venujem aj leteckej fotografii. Keď je v hre nový projekt, treba ho nafotiť aj zvrchu a pripraviť infor­mačný materiál. Objektívom zachytávam aj životný štýl, fotenie svadieb ma však neláka. Našťastie to odo mňa nik ani nevyžaduje.

Foto: ARCHÍV LUCIE MEDZIHRADSKEJ

Lucia Medzihradská S fotoaparátom musí neraz aj vzlietnuť.

Počas kariéry ste boli objektom pre fotografov, teraz sa na svet pozeráte z opačnej strany fotoaparátu. Ktorá pozícia vám viac vyhovuje?
Keď som aktívne lyžovala, nebolo okolo nás také množstvo fotografov ako povedzme dnes. Nie je to jednoduché ani z jednej strany. Zachytiť portrét človeka, ktorý by odrážal charakter, je umenie.

Viaceré vaše kolegyne z lyžiarskych čias zostali pri športe. Vy so sestrou nie. Nemali ste takúto ambíciu?
Vôbec. Už na športovom gym­náziu sme mali voliteľný predmet. Buď šport, ktorý si vybralo asi 99 percent ľudí, alebo potom niečo s ekonómiou. Ja som si vybrala ekonómiu, chcela som si rozšíriť obzor. Neskôr som študovala na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.

S ktorou úlohou ste sa rýchlejšie stotožnili – fotografky alebo lyžiarky?
S lyžovaním som vyrástla, mám ho v mojich bunkách. Nemala som pocit, že ide o prácu. Podpora, ktorú som dostala na gymnáziu v Banskej Bystrici a neskôr v Bratislave, mi umožňovala dosahovať svoje ciele. Mali sme kvalitnú stravu, masáže, regeneráciu, osobnú doučovateľku či psychológa. Bolo o nás dobre postarané. Fotografovaním sa živím. Nepociťujem však pri ňom takú mieru slobody. Pokojne by som niekedy zamenila jeden pracovný deň za výlet do hôr. 

Je Austrália váš prvý alebo druhý domov?
Druhý, prirodzene.

Vaša sestra vraví, že jedného dňa sa vrátite. Je to len jej prianie alebo váš reálny plán?
Chcela by som sa vrátiť na Slovensko. Možno už o tri roky. Napriek tomu, že som sa začlenila do spoločnosti, mám prácu, ktorá ma baví. Bývam neďaleko pláže, za dve minúty som na nej. Všetko je takmer ideálne. Na druhej strane, počas tých dvadsiatich rokov je mojím domovom Slovensko. V Au­strálii mi chýba samozrejme rodina a priatelia, ale aj slovenská príroda. Prechádzky po lesoch, kde je iný vzduch. Keď som odchádzala, bolo to na Slovensku veľmi divoké. Privatizovalo sa, nebolo to pekné obdobie v našej histórii. Vtedy mi nerobilo problém odísť.

Nepremýšľali ste nad odchodom už skôr?
Za socializmu som si položila otázku, či emigrovať. So športom som veľa precestovala a videla, takúto túžbu som tak nepociťovala. Potom prišla revolúcia, štrngala som kľúčmi, z čoho dnes nemám dobrý pocit. Predstavy mladých študentov o budúcnosti boli iné.

Je dnes už Slovensko krajinou, do ktorej sa vrátite s radosťou?
Slovensko potrebuje šikovných ľudí. Tým nechcem povedať, že práve ja som tá, ktorá ho má zachrániť. Je mi však smutno pri myšlienke, koľko mladých ľudí odchádza a koľkí z mojich rovesníkov zo Slovenska odišli. Nie všetci robia v zahraničí to, na čo majú a po čom túžia.

Vnímate aj to, že sa blížia parlamentné voľby?
Samozrejme. Už mám odvolené. Dúfam, že aj vy sa chystáte k volebným urnám.

V roku 2007 ste v rozhovore pre Pravdu hovorili o diskriminácii ľudí, ktorí prichádzajú do Austrálie. Zmenilo sa to?
Sú situácie, keď prízvuk dokonca zjednodušuje nadviazanie kontaktu, keďže pre mnohých je angličtina druhým jazykom. Sú ale oblasti, kde sa jednotlivé národnosti zoskupujú. Číňanov často vidieť na poštách, taxikári sú zväčša Indovi­a, anglosaská kultúra zase pôsobí v úplne inej sfére. Títo ľudia niekedy pôsobia trochu nafúkane. Sú zaťažení tým, že kultúra z východného bloku je menejcenná, chýba im reálna predstava. Raz sa mi známa dokonca zdôverila, že si vie predstaviť, že moje detstvo muselo byť veľmi ťažké. Druhí majú možno iné skúsenosti.

Bolo náročné presvedčiť Austrálčanov, že niečo viete?
Najdôležitejšie je tvrdo a kvalitne pracovať. Počas trojmesačnej skúšobnej doby sa väčšinou ukáže, čo viete. A tiež do­držiavať pravidlá. V práci máme 46-stranový manuál, ktorý prikazuje, ako sa má zamestnanec správať. To hovorí za všetko. Nároky sú na všetkých rovnaké. Prvá generácia detí z prisťahovaleckých rodín často v škole dosahuje lepšie výsledky ako domáci. Vyplýva to zo štatistík.

Austrália je športová krajina. Pomohlo vám, že máte v životopise dráhu profesionálnej lyžiarky?
Keď som si hľadala prácu, uviedla som, že som reprezentovala na olympijských hrách. To má cveng asi v každej krajine. Domáci si zrejme povedali, že som niečo dokázala, mám pevnú vôľu a disciplínu. Sve­tový pohár tu však pozná len málokto. V televízii ho bežne nedávajú. Lyžovanie je tu drahé, nie všetci sa vyberú na hory. Väčšina sleduje a robí iné športy.

Zalyžujete si aj dnes v Austrálii?
Asi trikrát za rok. Donedávna som chodila lyžovať aj so sestrou a mamou, ale v posledných rokoch sme uprednostnili letné dovolenky. Mama má 78 rokov, no ešte pred štyrmi se­zónami sa s nami postavila na zjazdovku. Keď sme spolu nedávno telefonovali, spo­mínala, že jej priatelia chodia lyžovať na Tále a že by sa k nim rada pridala.

Nepohrávali ste sa s myšlienkou, že by ste sa prišli pozrieť osobne do Jasnej?
Dostala som pozvánku, ale musela som sa poďakovať. Škoda, že to nie je bližšie.