„Šampionát som si užil do sýtosti,“ vraví.
Ako ste sa cítili po dlhých rokoch na domácom ľade?
Vynikajúco. Aj som bol trochu nervózny, priznávam. Atmosféra bola fantastická, môj starší syn to všetko nafilmoval. Budeme mať na to peknú pamiatku. Šampionát som si užil, komentoval som pre televíziu súťaž mužov, no sledoval som všetky kategórie. Keď som tu bol pred pätnástimi rokmi, systém hodnotenia bol úplné iný ako teraz.
Neuvažovali ste, že salto skočíte dvakrát?
V mojich 52 rokoch jedno úplne stačí. Vybral som si starší program, mám ho veľmi rád, je šitý na publikum.
Kto vás najviac upútal?
V každej kategórii sa dali nájsť vynikajúce výkony. U mužov vynikal najmä Javier Fernández, je na vyššej úrovni než ostatní, vyhrať o šesťdesiat bodov je niečo výnimočné. Na svetovom šampionáte v Bostone sa to trochu vyrovná, lebo tam príde silnejšia konkurencia. Európske krasokorčuľovanie má svoju kvalitu, uvidíme, ako sa umiestnia naši tanečníci. Nicole želám, aby sa trošičku zlepšila. Preňu to v mladom veku bolo určite ťažké. Ja som mal v celej svojej kariére to šťastie, že som doma na vrcholných podujatia nesúťažil. Je to zložité, niektorí pretekári sú takí, že ich to zdvihne alebo zviaže nohy. Pre mňa by to asi bolo zväzujúce. Pamätám si, keď Norbert Schramm vyhral v Dortmunde 1983, ja som bol druhý. Vyhrať doma je fantastický pocit, ale aj veľká zodpovednosť.
Šampionát sa zmenil. Zmenili sa aj diváci?
Diváci boli vynikajúci, utvorili parádnu atmosféru. Pätnásť rokov sme čakali na európsky šampionát. Vidíme, že krasokorčuľovanie je stále populárne a niečo znamená. Problém je rozhodovanie. V USA sme stratili veľa fanúšikov, pretože nový systém hodnotenia je komlikovaný.Aj pre mňa ako pre trénera. Že sa ľudia po toľkých rokoch o mňa ešte zaujímajú, je fantastický pocit.
Avizovali ste, že vystúpenie v Bratisave môže byť vaše posledné. Bolo?
V mojom veku je každé vystúpenie pravdepodobne posledné. Či bude ďalšie, uvidíme. Problém je, že mám zranené koleno. Po návrate pôjdem k lekárovi. Nerád by som končil pre zranenie aj profikariéru. Nechcem povedať, či je posledné, ale ak by bolo, tak bolo nádherné.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Viete si predstaviť, že by ste už nevystupovali?
Ale áno. Koľko rokov už korčuľujem? Tuším štyridsaťšesť. Už nemám nijaké zmluvné povinnosti, nerobím si program nadlho dopredu. Vlani som mal toho veľa, no keď som si zranil koleno, akurát som dotiahol všetky zmluvné povinnosti. Potrebujem zistiť, v akom stave mám koleno. Aby som sa úplne nezničil. Mám predsa rodinu, venujem sa trénerskej práci. Robím, čo mám. Vystupujem preto, lebo to mám veľmi rád. A je zložité odísť z takej atmosféry. Keď ľudia aplaudujú, je ťažké povedať zbohom. No jedného dňa to príde. Keby som bol muzikantom, tak by to bolo iné. Mohol by som hrať, dokedy by som chcel.
Mala by sa Bratislava po tejto skúsenosti uchádzať o majstrovstvá sveta?
V každom prípade. Európsky šampionát zorganizovala fantasticky, počúval som to na každom kroku. Súťažilo sa v nádhernej aréne, hneď vedľa nej je tréningová plocha, blízko sú hotely. Je to absolútne ideálne. Všetci účastníci si pochvaľovali podmienky, ktoré tu našli.