Dominuje v ňom úspešná spolupráca s Jozefom Sabovčíkom, ale aj aktívna kariéra, z ktorej sa odrazila k trénerskému pôsobeniu doma i v zahraničí. „Krasokorčuľovanie sa podstatne zmenilo,“ tvrdí.
Čo vás k nemu priviedlo? Bolo vašou prvou športovou voľbou?
Ku krasokorčuľovaniu ma priviedla – náhoda. V Bratislave sme bývali vedľa pani Hildy Múdrej. Hrávala som sa s jej deťmi. Akosi prirordzene sa ma spýtala, či by som neskúsila korčuľovať. Mala som vtedy deväť rokov, aj ma chvíľu trénovala. Spočiatku som jazdila sólovo, o párovke som vôbec neuvažovala.
Ako ste sa nej dostali?
Bratislavský Slovan mal silný krasokorčuliarsky oddiel. Organizoval aj exhibičné pásma s rozprávkovým dejom, na ktorých sme ako začínajúci krasokorčuliari vystupovali. Pán inžinier Emil Skákala, oduševnený nadšenec i významný funkcionár v jednej osobe, nás dal dohromady s Petrom Bartosiewiczom. Nejako sme mu padli do oka, povedal nám, že budeme jazdiť vo dvojici. Naše exhibičné vystúpenie malo dve a pol minúty, súťažné päť, takže sme na prvých pretekoch zopakovali ešte raz, čo sme predviedli v prvej časti. Pamätám si ešte aj hudbu.
A už ste spolu ostali…
Šlo nám to, začali sme spolu trénovať, stali sme sa trojnásobnými majstrami Československa. Na európskom šampionáte sme mali premiéru v roku 1963 v Budapešti, trénoval nás František Landl. Na otvorenom štadióne husto snežilo. Nás možno videli rozhodcovia najlepšie, mali sme sýte červené kostýmy. Siedme miesto na začiatok bolo celkom solídne. Jazdili sme spolu až do roku 1966. Potom som sa vydala, prišli deti, aktívnu kariéru som ukončila.
Lúčili ste sa na európskom šampionáte v Bratislave 1966. Ako si naň spomínate?
Šampionát mal vysokú spoločensko-športovú úroveň, ale pre nás nedopadol dobre. Zo zdravotných dôvodov som voľnú jazdu nedokončila. V jej polovici sa mi zrazu zatmelo pred očami, videla som hviezdičky. Indispozícia prišla v najnevhodnejšej chvíli. Neskôr vysvitlo, že som jazdila na kyslíkový deficit.
Do histórie vošla aj príhoda s roztrhnutým zipsom Petra Bartosiewicza na olympijskej súťaži v Innsbrucku 1964. Vtedy ste voľnú jazdu dokončili – aj za skandovaného potlesku divákov. Kedy ste vedeli, že je zle?
Vtedy sme možno predviedli našu najlepšiu voľnú jazdu. Tak sme sa do nej pohrúžili, že sme si spočiatku ani nevšimli, že sa Petrovi začína trhať zips. Všimla som si to v druhej tretine vystúpenia. Korčuľoval predo mnou, ja tesne za ním. Peter, párajú sa ti gate, pošepla som mu. Dokončili sme ju, obsadili deviate miesto. Ak by sa nám nestala táto nepríjemnosť, možno by sme skončili aj vyššie. Ale zasa – publikum sme si získali na svoju stranu.
A Peter Bartosiewicz dostal potom desiatky zipsov, aby sa čosi také neopakovalo.
Viem, že od jednej firmy dostal sošku veľkého psa Pluta – a v zuboch držal niekoľko zipsov.
Viedla vaša cesta k trénerstvu priamočiaro?
Nie. Začala som pracovať v projekcii, pribudla starostlivosť o deti. Keď trošku podrástli, začala som trénovať malých žiačikov – ešte nie profesionálne. Chytilo ma to, vtedy bol u detí o krasokorčuľovanie veľký záujem. Postupne som sa stala v Slovane trénerkou na plný úväzok. Vybrali ma do Strediska vrcholového športu, stala som sa kolegyňou skúsenejších tréneriek – pani Hildy Múdrej a Ľudmily Lojkovičovej. Mala som sa od koho učiť, absolvovala som užitočnú školu.
Registrovali ste už vtedy Jozefa Sabovčíka?
Vedelo sa o ňom, že je šikovný, začal dobiehať skúsenejšieho a o niečo staršieho Miroslava Šošku. Vedenie strediska rozhodlo, že Jozef prejde ku mne. Nebolo mi to veľmi príjemné, lebo ho viedla Ľudmila Lojkovičová. Spočiatku sme si k sebe hľadali cestu, ja k nemu i on ku mne, lebo som ho až tak dobre nepoznala. Postupne sme si na seba zvykli. Jozef miloval skoky, mal veľký talent, cit pre sklz, odrazovú výbušnosť. Mal však menšiu pľúcnu kapacitu, čo súviselo s vytrvalosťou. Krátky program trval dve a pol minúty, zvládal ho v pohode. Viac sa obával päťminútovej voľnej jazdy. Spomínam si, že na jednom európskom šampionáte zajazdili takmer všetci favoriti bezchybný krátky program. Ak by Jozef pokazil nejaký prvok, strácal by. Zrejme videl na mne stiesnenosť, podišiel ku mne, poklepal ma po ramene a vraví – teta, urobím to. A urobil. Približne šesťročná vzájomná spolupráca s dvoma európskymi titulmi a olympijským bronzom bola vrcholom mojej trénerskej kariéry. Obaja na ňu doteraz radi spomíname.
Pôsobili ste aj v Grécku. Bol to veľký rozdiel trénovať takpovediac v rozvojovej krasokorčuliarskej krajine?
Bol. Gréci hľadali trénera, požiadavka prišla aj na náš zväz, tak som dostala možnosť vyskúšať si niečo nové. Bola to zaujímavá skúsenosť, podstatne iná než doma. Šlo výlučne o súkromné hodiny, musela som si zvykať, že Gréci majú na všetko čas. Dostala som síce videokazety, no s pretekármi, ktorí pôsobili v zahraničí. Z mojich zverencov-juniorov nik neovládal trojitý skok ani dvojitý axel. Myslela som si, že po prvej sezóne sa vrátim domov, no napokon som v Aténach pôsobila päť rokov. Tam som nakorčuľovala toľko, čo dovtedy nie. Po návrate som ešte robila metodika na zväze.
Ako sa zmenilo krasokorčuľovanie od vášho trénerského pôsobenia?
Podstatne. Nepelova éra sa zmenila voči Sabovčíkovej, Sabovčíkova voči súčasnej. Keď jazdil Ondrej, trojitý skok bol raritou, Keď jazdil Jozef, skákali už všetci trojité a on začal éru štvoritých. Zmenilo sa aj celkové poňatie, čo súvisí s iným hodnotením. Zaviedli sa levely, každý predpísaný prvok má určitú bodovú hodnotu podľa kvality jeho predvedenia – či je skok dorotovaný alebo nie, či je pirueta náročnejšia alebo jednoduchšia, aká je náročnosť krokových variácií. Každý sa usiluje dosiahnuť čo najvyšší počet bodov, no možno preto mi jazdy splývajú, podobajú sa jedna druhej. Candelorovho d'Artagnana si pamätal takmer každý.
Kedy bude mať slovenské krasokorčuľovanie medailistu?
Veľmi by som si to želala, odpovedať si netrúfam. Záujem u malých detí by aj bol, ale v porovnaní s mojou érou trénujú menej, prichádzajú s horšími pohybovými základmi, čo súvisí aj s nižšou úrovňou telesnej výchovy na základnom stupni. Nechcem však kritizovať, nepoznám detailne situáciu.
Čomu sa momentálne venujete?
Mám už dôchodkový vek, krasokorčuľovaním sa zabávam. Štyri dni v týždni učím korčuľovať dospelých, niektorí zvládnu aj jednoduché skoky. Prekvapuje ma, aký je o to záujem.