Bežkyňa na lyžiach Alžbeta Havrančíková na 30 km voľnou technikou obsadila výborné 5. miesto a bola blízko k tomu, aby jej zavesili na krk medailu. Jednu z prvých v ére samostatnosti.
"Bežala som vtedy výborne. Dlho to podľa medzičasov vyzeralo na štvrté miesto, ale v závere ma predbehla Ruska Lazutinová. Pred ňou bola ešte jej krajanka Jegorovová a celkom vpredu dve Talianky. Belmondová a Di Centaová boli vtedy nedostižné,” vraví s odstupom takmer dvadsať rokov rýchla Slovenka.
Rada si spomína na moment, keď vyhlasovali medailistky a na slávnostný ceremoniál si prizvali aj pretekárky zo štvrtého, piateho a šiesteho miesta. "Na námestí sa vtedy zišlo veľmi veľa ľudí, asi celý Falun. Švédi bežecké lyžovanie milujú a ja som si to užívala. Napĺňalo ma hrdosťou, že som ako jedna z prvých športovkýň dosiahla úspech pre Slovensko,” spomína dlhoročná slovenská jednotka v behu na lyžiach.
Chýbali jej spoločné štafety
Havrančíková tvrdí, že od začiatku svojej kariéry sa prejavovala ako hrdá Slovenka, ale za spoločnou federálnou reprezentáciou s Češkami jej bolo ľúto. "Veľmi rada spomínam najmä na spoločné štafety. Mali sme výborné vzťahy a v štafetových behoch sa to ešte viac utužovalo. Na šampionáte vo Falune sme mali možnosť ešte posledný raz postaviť spoločnú šfatetu, hoci oficiálne už boli Česko a Slovensko dve rôzne krajiny. Škoda, že to nevyšlo na medailu,” vylovila ďalšiu spomienku z februára 1993. Vtedajšiu postfederálnu štafetu s oficiálnou anglickou skratkou CZE tvorili okrem Havrančíkovej aj ďalšia Slovenka Ľubomíra Balážová a Češky Kateřina Neumannová a Iveta Zelingerová.
Havrančíkovej sa vryl do pamäti najmä výrok bývalého federálneho trénera Čecha Vladimíra Pavlatu. Keď sa naše cesty rozišli, prišiel k nám a povedal: "Mal som vás rád. Bude mi smutno za vami Slovenami.”
V Lillehammeri ju povzbudzovali aj hokejisti
Rodáčka zo Šuňavy, ktorá na rok oslávi päťdesiatku, prežila najlepšie roky svojej kariéry ešte v spoločnej reprezentácii Československa. V sezóne 1988/89 obsadila v celkovom hodnotení Svetového pohára druhé miesto, stala sa víťazkou pretekov v Klingenthale a La Feclaz. Keď reprezentovala prvý raz samostatné Slovensko na zimných olympijských hrách v Lillehammeri 1994, bola už tridsiatnička. Napriek tomu tam vybojovala skvelé 8. miesto na voľnej pätnástke.
"Veľmi som chcela získať pre Slovensko aspoň bodované miesto. Bola som pred štartom nervózna a súperky zase na začiatku súťaží plné síl. Bola to však krásna olympiáda. Všade veľa divákov, skvelá atmosféra. Hoci sme nezískali medailu, my Slováci sme si navzájom veľmi fandili, boli súdržní. Pamätám sa, ako sa prišli hokejisti pozrieť na moje preteky. Pribehla som do mixzóny a tam Šatan, Bača či Peter Šťastný. Keď som sa ich spýtala, ako sa tam dostali, odpovedali, že oni si vedia všetko vybaviť,” zasmiala sa po rokoch.
Na otázku, v čom vidí najväčší rozdiel vo svojej príprave v československej a potom v slovenskej reprezentácii, učiteľka telesnej výchovy v Liptovskej Tepličke odpovedala: "Rozdiel v zabezpečení prípravy veľký nebol. Aspoň ja som si nemohla sťažovať na podmienky. Horšie to už bolo s trénermi. Na Slovensku nám chýbali kádre. Jedinou výnimkou bol asi pán Ilavský,” vyhlásila. Zároveň dodala, že trénerskú kvalitu aj máme, ale tréneri svoje skúsenosti neodovzdávajú na Slovensku.
"Keď sa pozrieme na to, čo dokázal Ivan Hudač v Slovinsku alebo Ján Klimko v Poľsku a aká je situácia u nás doma, je to strašné. V bežeckom lyžovaní už roky stagnujeme, v tom zjazdovom sú aspoň nejaké peniaze. Bojím sa budúcnosti,” smutne skonštatovala Havrančíková.