Trhnite si! Poľský rebel šokoval gestom, ktoré rozhnevalo olympijské Lužniki. Sovieti ho chceli obrať o zlato i svetový rekord
Foto: Jean-Claude DELMAS / AFP / AFP / Profimedia
Nedávno uplynulo 45 rokov od momentu, ako sa neprajnému davu vzoprel Wladyslaw Kozakiewicz.
Temperamentný Poliak, ktorý svojho času patril medzi najlepších skokanov o žrdi na svete, sa prezentoval dovtedy nevídaným gestom na OH 1980 v Moskve.
„Ľudia sa ma aj po rokoch pýtajú, či svoje správanie neľutujem. Zakaždým odpoviem, že vôbec. Nešlo o žiadne hrdinské gesto. Tak som to vtedy cítil, vyšlo z môjho srdca,“ vraví s odstupom času bývalý elitný atlét.
Vojaci a ostnatý drôt
Kozakiewiczova „story“ je nielen jeho príbehom, ale aj príbehom celej krajiny.
Poľsko, podobne ako vtedajšie Československo a ďalšie krajiny Varšavského paktu, boli v druhej polovici minulého storočia pod silným vplyvom a kontrolou Sovietskeho zväzu.
VIDEO: Tréner mi povedal: Urob zázrak! Teším sa na varenie, pečenie a Tatry, smeje sa Zapletalová
Na začiatku 80-tych rokov sa Poľsko ocitlo v kríze. Ekonomika bola v útlme, štát nedokázal platiť zahraničný dlh, ľudí trápil nedostatok peňazí a vzťahy s „veľkým bratom“ z Moskvy sa zhoršovali.
Poliakov mal potešiť aspoň šport. Letnú olympiádu v roku 1980 organizovala Moskva, ale nebola to žiadna sláva. Z dôvodu politického boja, ktorý sa preniesol aj na športoviská, podujatie pod piatimi kruhmi bojkotovalo viac ako 50 krajín vrátane veľmocí z USA, Kanady, Číny či Japonska.
Moskovská olympiáda mala byť oslavou a prehliadkou toho najlepšieho, čo ponúkal Sovietsky blok, ale pre viacerých športovcov sa zmenila na pochmúrne, groteskné predstavenie.
Športovci, ktorí sa zúčastnili na predchádzajúcich OH v Montreale 1976, porovnávali neporovnateľné.
„Montreal zorganizoval krásne podujatie. Ale to moskovské… Nikdy som si nemyslel, že olympiáda sa môže stať takou škaredou nočnou morou,“ spomínal Kozakiewicz.
Rodák z litovského mesta Salčininkai, ktorý sa ako dieťa spolu s rodinou v rámci povojnovej repatriácie vrátil do Poľska a Gdyni naštartoval neskoršiu úspešnú kariéru, patril v rokoch 1974 až 1982 medzi absolútnu elitu.
Čítajte viac Berte si Slovensko ako príklad, oznámil Američan svetu. Zapletalovej príbeh sa mohol kvôli peniazom skončiť úplne inak
V Moskve bol odhodlaný potvrdiť úlohu favorita, ale podmienky ho veľmi sklamali.
„Pricestovali sme do olympijskej dediny a ja som neveril vlastným očiam. Všade samí vojaci, dedina oplotená ostatným drôtom. Keď som chcel ísť navštíviť kolegu z reprezentácie do susednej budovy, vojak so samopalom ma nechcel pustiť,“ lovil v pamäti.
Neprajní diváci
Celé Poľsko od neho očakávalo, že z olympiády prinesie zlato, ale Sovieti to jemu, ako aj ďalším športovcom nijakým spôsobom neuľahčili.
„Všetci sme videli, ako organizátori podvádzajú. Domácemu skokanovi do diaľky po tom, ako mal tri neplatné pokusy, povolili aj štvrtý. Keď hádzali sovietski guliari či diskári, ich pokusy zaokrúhľovali smerom hore,“ opisoval podmienky.
Ráno pred finále svojej disciplíny sa zobudil vystresovaný. Niekoľko nocí zle spal, od ideálnej psychickej pohody mal ďaleko.
Čítajte viac Juck: Zatiaľ nemá charizmu ani škandály ako Bolt. Už teraz je však jasné, kto z dvojice Bubka - Duplantis je lepší
"Vôbec som sa necítil ideálne. Ale všetko zo mňa opadlo v momente, keď som vstúpil na štadión. Na tribúnach sa tiesnilo 70-tisíc divákov, dúfal som, že vytvoria skvelú atmosféru.
Až neskôr som sa dozvedel, že organizátori zvážali ľudí na štadión z rôznych fabrík a dokonca aj z moskovského väzenia. Napokon, atmosféra potom aj podľa toho vyzerala," spomínal Kozakiewicz.
Keď sa skokan o žrdi pripravuje na svoj pokus, publikum väčšinou stíchne. Niekedy sa stane, že atlét sám vyzve divákov, aby ho podporili potleskom. Moskovčania v Lužnikách však reagovali nevídaným spôsobom.
„Pískali na nás, bučali a nadávali nám. Robili všetko, aby nás znervóznili a dostali sa nám pod kožu. Potleskom podporovali len sovietskych pretekárov. Nič také som predtým nezažil,“ krútil hlavou počas spomienkového rozhovoru.
Nepriazeň divákov sa snažil nevnímať a sústredil sa len na svoj výkon. Na prvý pokus zdolal výšku 565 cm a šiel do vedenia.
Nové svetové maximum
Súperi začali jeden po druhom zo súťaže vypadávať. Hodnotu 565 cm prekonali okrem neho ešte štyria pretekári, ale všetci až na na tretí pokus. Bol medzi nimi aj Konstantin Volkov, miláčik domáceho publika.
„Správanie divákov ma veľmi rozčuľovalo a môj hnev rástol. Keď som v ďalšom skoku prekonal 570 cm, vedel som, že zlato je moje. Volkov proti mne nemal šancu. A potom to prišlo…,“ opisoval.
Foto: ČTK / AP / Anonymous
Po dopade vyskočil zo žinenky, pravú ruku zohol v lakti, ako by chcel ukázať vypracovaný biceps, ľavú k lakti priložil a škandalózne gesto v štýle „trhnite si!“ bolo na svete. Poľské médiá neskôr opísali jeho počin ako vztýčený prostredník sovietskemu režimu.
To však z jeho strany nebolo všetko. V žilách mu pumpoval adrenalín na plné obrátky a organizátorom nakázal, aby nastavili latku na výšku 578 cm, čo vtedy bola nová hodnota svetového rekordu.
„Prvý pokus mi nevyšiel, čo mu sa diváci veľmi tešili a dali mi to "vyžrať“. Pred druhým som si povedal, že musím predviesť svoj najlepší výkon v živote, pretože títo ľudia si zaslúžia, aby ich športovec z „malého“ Poľska umlčal. A tak sa aj stalo," usmieval sa pri spomienkach Kozakiewicz, ktorý pre „veľký úspech“ gesto, vo Francúzsku známe ako „bras d’honneur“, po úspešnom pokuse zopakoval.
Keď sa v hotelovej izbe večer tešil z olympijského zlata a vytvorenia nového svetového rekord, ani netušil, že jeho správanie bude mať dohru. Nechýbalo totiž veľa a o cenný kov i rekord takmer prišiel.
Čítajte viac Ona si prešla zraneniami, on sa pasuje s obvinením z dopingu. Atléti Zapletalová a Úradník tvoria pár
Zachránený Samaranchom
Po súťaži totiž zasadol organizačný výbor zložený prevažne zo sovietskych funkcionárov. Výsledkom hlasovania bolo, že Poliak príde o medailu i svetový rekord.
"Z mojej strany nešlo o politické gesto. Urobil som ho spontánne, lebo som cítil, že diváci si to zaslúžia. Gesto zmenili na politické až sovietske médiá.
Poľsko bolo častým terčom útokov sovietskej propagandy, pretože v posledných rokoch pred pádom Železnej opony mu bola vyčítaná neposlušnosť a vzdorovitosť voči komunistickému režimu. Preto Sovieti chápali moje gesto ako symbol akého si odporu," vysvetľoval.
Veľvyslanec Sovietskeho zväzu vo Varšave zúril a požadoval, aby Kozakiewicza doživotne diskvalifikovali za „urážku celého sovietskeho národa“.
Od odobratia cenného kovu ho napokon zachránil Juan Antonio Samaranch, neskorší prezident Medzinárodného olympijského výboru. Ako vysokopostavený funkcionár MOV navštívil nasledujúce zasadnutie disciplinárnej komisia a postaral sa o to, aby Kozakiewiczovi zostala medaila i rekord.
Foto: Michal_Fludra_sport / Alamy / Profimedia
Keď sa olympijský šampión vrátil do Poľska, domáci ho vítali ako hrdinu. Na uliciach vyvolávali jeho meno, potriasali mu rukou. Označovali ho za bojovníka, ktorý sa vzoprel tyranii. Stal sa symbolom odporu voči režimu Sovietskeho zväzu.
Lenže poľský politický aparát bol stále pod nadvládou Moskvy a pre úspešného športovca sa začali problémy. Domáca atletická federácia ho prestala posielať na preteky, odobrala mu pas. Okresala mu aj plat.
„V podstate som sa stal nezamestnaným. Funkcionári chceli, aby som trénoval a bol v top forme, ale neposielali ma na preteky a nedostával som takmer žiadne peniaze,“ vravel.
Odchod do Nemecka
V roku 1985 mu došla trpezlivosť. Listom adresovaným kompetetným oznámil, že za zrieka pozície v poľskej reprezentácii a emigroval do Západného Nemecka.
S manželkou a malou dcérkou sa usadil v Hannoveri a začal súťažiť za miestny klub. O rok neskôr sa stal nemeckým občanom a adoptívnu krajinu reprezentoval na viacerých vrcholných podujatiach.
V Poľsku brali jeho odchod ako zradu. Dom, ktorý vlastnil v Gdyni, mu skonfiškovali a komunistickí pohlavári robili maximum pre to, aby nemohol reprezentovať NDR na medzinárodnom poli.
Čítajte viac Šok pre atletický svet. Život šampiónky maratónu v Štokholme vyhasol po tréningu
Jeho exil sa oficiálne skončil v roku 1989, keď sa v strednej a východnej Európe rozbilo impérium pod sovietskou nadvládou. V Nemecku zostal žiť aj po páde komunizmu.
Na Poľsko, kde sa po moskovskej olympiáde stal národným hrdinom, však nezanevrel a z času na čas tam navštívi kamarátov, ktorí mu tam zostali.
"Úprimne povedané, gesto z olympiády mi v živote naozaj veľmi pomohlo. Dokonca mi ukázalo, že by som sa mal odsťahovať. Viem, že to, čo som urobil, prinieslo iným ľuďom veľa šťastia.
Som hrdý na to, že som im to ukázal – nech vidia, že aj bežný človek sa vie prezentovať svojím vlastným spôsobom. Ale nebolo to žiadne hrdinské gesto a doteraz sa za žiadneho hrdinu nepovažujem," uzavrel spomienkový rozhovor, ktorý pred rokmi uverejnili poľské médiá.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ