Krucinál, teraz treba ísť do mŕtva. Aj keby som tam mal nohu nechať
Foto: ČTK /
„Zavolajte mi ráno 7.30, spravím si kávičku a budeme sa môcť porozprávať. Potom už budem mať frmol,“ odkáže, keď ho žiadame o rozhovor pred začiatkom olympijských hier v Paríži.
Nuž, pol ôsmej ráno je na interview hádam taký rekordný čas, aký tento atletický velikán vytvoril v Soule 1988, kde si z dvadsaťkilometrovej trate doviezol zlatú medailu.
„No viete, to už ide vekom. Keď som bol mladší a zaspal som, mohli by ma aj s posteľou vyniesť na námestie v Banskej Bystrici a nezobudili by ma. Dnes to mám už inak,“ smeje sa zábavný chlapík, ktorému svojho času ležalo pri nohách celé Československo.
Čo znamená, že sa vám začne frmol?
Mám v pláne dorobiť pár vecí. Manželka dostala pred dvomi rokmi k narodeninám malé teliatko, pasie sa nám tu okolo a v septembri sa má oteliť. Treba pripraviť maštaľ, ktorú som musel kvôli studni presunúť. Okolo domu sa vždy niečo nájde. A potom ešte taká klasika – so synom na tréning. Je toho dosť.
Čiže váš život sa ani po šesťdesiatke nespomalil?
Ale kdeže, zatiaľ nie je na to dôvod. Iste, každému sa vekom krok spomalí, keď budem cítiť, že je na mňa toho veľa, zvoľním. Zatiaľ je to v pohode.
Chodí Jozef Pribilinec stále rýchlo?
Dnes skôr jazdím rýchlo. (smiech) Z mojej strany to už nejaké veľké chodenie nie je, to mladí junci nech radšej skúšajú. No keď sa niekam ponáhľam, stále dokážem pridať a ísť celkom svižne.
Pochopiteľne, bokmi už pri tom nevlním, ako kedysi na trati, no ani bežec, keď ráno otvorí oči, nezačne hneď s výklusom, však?
Tiež nosíte smart hodinky a počítate kroky, ako to dnes robí väčšina národa?
Nie som na tieto technické záležitosti, ide to dosť mimo mňa. Ani keď bola možnosť, hodinky som počas tréningu na ruke nenosil. Veď je to zbytočná záťaž, radšej som sa orientoval vlastným pocitom – nájsť správny balans nie je len otázka toho, čo máte na ruke.
Foto: TASR, Marko Erd
Čiže netušíte, koľko krokov denne dnes spravíte?
Povedal by som, že tridsať až štyridsaťtisíc. Ale ono to až tak veľa nie je, to sa len vám zdá, veď len keď vstanem a prejdem z kuchyne do obývačky a naspäť, hneď vám ukáže dvadsať krokov.
Ale veď to je len dvadsať a nie štyridsaťtisíc…
Nebojte nič, to naskakuje rýchlo. Nikdy som nebol fanúšikom dlhého vysedávania, neustále vravím, že oddychovať budem až potom v hrobe. Nohy mám zatiaľ v poriadku, kariéra mi ich nezničila.
Mnohé je o predispozícii, fajčiar sa vám dožije 90 rokov a ten, čo okolo cigarety ani len neprešiel, dostane rakovinu pľúc.
Povedzte, ako si žije šesťdesiatnik Jozef Pribilinec?
Tak, ako bežný človek. So svojimi starosťami aj radosťami. Snažím sa brať veci s nadhľadom a príliš sa nestresovať. Mnohé ma naučil aj šport, viem, kedy netreba robiť paniku. Na to máme predsa ženy, aby na každé riešenie našli nejaký problém, nie? (úsmev)
Emócie ste mali vždy skôr pod kontrolou…
Nikdy som sa príliš neprejavoval, mnohé veci nosím a prežívam skôr vo vnútri. Ale poviem vám, nie je to najlepší prístup, človek by mal občas tú „sviňu“ vypustiť a uvoľniť sa. Vo mne sa to naopak hromadí a hromadí, nakoniec to rachne a je zle. Potom to už lieta. To som presne ja.
Zablúdia z času na čas vaše myšlienky aj do športovej minulosti?
Nedá sa na to zabudnúť, je to súčasť môjho života, aj keď dnes už len na nostalgickej úrovni. Nemôžem povedať ani to klasické klišé, že „ako by to bolo včera“, cítim už odstup, negatívne spomienky vybledli a zostalo len to pekné.
Čítajte viac Šprinty, Dream Team, Djokovič. Olympijské šlágre v Paríži si vypýtajú obrovskú pozornosť
Čo všetko vám chodí po rozume, keď sa povie olympiáda?
Možno sa budete čudovať, ale nie je to zlato zo Soulu. Skôr všetko to, čo mu predchádzalo. Človek na obrazovke videl len úspech, je to však len špička ľadovca, všetko to, čo je podtým, o tom ľudia väčšinou nemajú ani poňatia. Benefity sú v porovnaní s investovanou drinou zanedbateľné.
Vy ste ju všetku podriadili predovšetkým piatim kruhom, však?
Samozrejme. To je fórum, kde vás sleduje celý svet a máte najširšiu konkurenciu. Môžete si byť istý, že vaši súperi spravia čokoľvek, aby vyhrali.
Úspech čaká na toho, kto do toho dá ešte o niečo viac ako zvyšok. Ten, kto si dokáže viac odoprieť, viac vytrpieť a robiť veci poctivejšie. To sú tie rozdielové sekundy v cieli.
S čím cestoval na svoju prvú olympiádu do Moskvy 1980 mladý sebavedomý chalan?
Bolo to pre mňa veľmi drahé, ale aj strašne dôležité školné. Veľa sa o mne písalo, že som veľký talent a do Sovietskeho zväzu si idem po medailu, poviem vám, dosť ma to ovplyvnilo. Nasal som to a uveril tomu.
Na trati na mňa doľahla kríza, pridala sa k tomu veľká horúčava a mladý Pribilinec zrazu vybuchol. Nebolo to preto, že by súperi boli odo mňa lepší, to len ja som fatálne zlyhal. Z nadšenia bolo zrazu sklamanie, ale aj neoceniteľná skúsenosť.
Odvtedy som vedel, čo mám robiť, že nie je dôležité, čo o mne píšu a kto ma potľapkáva po pleci, všetko šlo od toho momentu mimo mňa. Mladí sú často dobre pripravení, ale tí skúsení ich často vyvezú na povalu bez rebríka. Skúsenosti sú na nezaplatenie, keď súpera premôžete psychicky, fyzicky sa už zdolá aj sám.
Foto: TASR, ČTK / Hajský Libor
Takže ste si povedali, že o štyri roky v Los Angeles to bude určite lepšie…
Skôr, že odteraz to takto fungovať nebude. Prehnané sebavedomie, machrovanie, povyšovanie sa, to všetko zostalo v Moskve, mladícka frajerina musela ísť bokom. Nahodil som mód Los Angeles, bol to cieľ, za ktorým som šiel.
Lenže žiadne L.A. napokon nebolo…
Pravda, forma bola, lenže olympiáda nie. Asi sme boli veľmi „uvedomelí“ a podujatie sme museli bojkotovať. Mrzelo ma to, lebo v roku 1984 som mal najlepšiu formu vo svojom živote.
Taká však bola doba, nikoho za to neodsudzujem, jedna strana sa mstila druhej a my sme na to doplatili. Boli sme malí páni na to, aby sme to zmenili.
Ste presvedčený o tom, že z Ameriky by ste si inak priviezli medailu?
Áno. Dokonca aj na päťdesiatke by som možno trošku uspel. Bola to moja vrcholová sezóna.
Diskár Imrich Bugár nám vravel, že prenos súťaže diskárov dopozeral s fľašou whisky… Ako ste to prežívali vy?
Bol to fakt a neriešil som to, nezaťažoval sa tým. Bolo rozliate mlieko a čo som s tým mal robiť? Len by som mal z toho nervy. Iste, vnútorne som sa hneval, ale nepitval to. Sústredil som sa skôr na nové ciele.
Na ďalší vrchol kariéry ste tak čakali až osem rokov… Nie je to príliš dlhá doba?
Pre vytrvalca to nie je nič dramatické, lebo tam platí, že čím ste starší, tým ste lepší. Vyzretejší a odolnejší. Jednoducho mi to v tom čase šlo a chcel som to robiť bez ohľadu na to, že som prišiel o jedny – hoci veľmi dôležité – preteky.
Soul 1988 – bola to „jazda“ na istotu?
Istý som si mohol byť len tým, že raz ma zahrabú. V športe môžete mať tie najlepšie predpoklady, ale vždy sa niečo môže prihodiť.
Mal som natrénované, šiel som tam s cieľom vyhrať a spravil som pre to maximum. Dával som si pozor na každý detail, čo jem, koľko vypijem, ale napriek tomu som urobil aj nejaké chyby. V Soule dokonca tri.
Prezraďte…
Prvou bolo, že keď som ladil formu na konkrétny deň, nebral som do úvahy časový posun. Možno si spomínate, ale v Soule veľa pretekárov prichytili pri užívaní dopingu, bolo to preto, že istý čas pred súťažami mali vypustiť zakázanú látku, dátumovo im to sedelo, lenže tiež zabudli na časový posun. Aj šprintéra Bena Johnsona takto „načapali“. Ja som mal zasa vyladenú formu deň pred pretekmi, potom som už šiel z kopca.
Druhá chyba?
Počas pretekov sme boli na sedemnástom kilometri v jednom balíku, povedal som si, že idem do čela, aby som si sám určoval tempo. Chyba, lebo ostatným som dal signál, že začíname finišovať.
Mal som čakať, ale ja som naopak strhol veľké tempo. Ale najvážnejšia bola tretia chyba, ktorá nasledovala potom.
Aká?
Päťsto metrov pred cieľom sa ma držal Nemec Weigl a bol fakt dobrý, ja som sa však akosi začal uspokojovať s druhým miestom, vravel som si, že každá medaila je dobrá a doma nám to prejde. Brutálna chyba, lebo človek v takej chvíli vypína vnútorné motory a uspokojí sa.
Našťastie to trvalo možno desať či pätnásť sekúnd, povedal som si, „krucinál, teraz treba ísť do mŕtva, aj keby som tam nohu mal nechať“. Opäť som sa naštartoval.
Foto: TASR, ČTK /
Čo prežíva vyčerpaný chodec na posledných stovkách metrov?
Ťažko sa to opisuje, je to mix rôznych emócií, je tam maximálna únava, vypätie, stres, to musí človek zažiť a teraz vám to môžem akokoľvek opisovať, nikdy to nevystihnem.
Stávalo sa mi, že som mal čierno-biele videnie, to je vtedy, keď siahate na svoje životné rezervy, posledné zvyšky energie, ktoré človek dokáže vytiahnuť jedine vo vysoko vypätých situáciách. Zrazu vám vypadne farba a idete už len silou vôle.
Spomeniete si ešte na štartové číslo, ktoré vám pridelili?
Osemsto niečo, ani poriadne neviem.
Bolo to 984…
Dres mám dodnes odložený doma v skrini. Aj so štvorlístkom pre šťastie, ktorý som mal podšitý pod číslom. Raz si ho niekto zaslúži.
Za odmenu ste dostali 160-tisíc československých korún. Kde napokon skončili?
S manželkou sme stavali dom. Všetko šlo doňho.
Takže žiadne „frajerské“ auto?
Rád som jazdil, no nikdy nie nad rámec toho, čo bolo k dispozícii. Keď boli v kurze embéčky, jazdil som na 120-ke. Potom som mal zasa „žigulíka“. Boli časy, keď som najazdil aj 100-tisíc kilometrov ročne. Najviac som dal zabrať asi Škode Garde.
K autu som v tom čase dostal aj návod „urob si sám“, tak som si spravil aj nejaké vylepšenia. Napríklad koberce som si oblepil hrubým filcom, aby som autíčko trošku odhlučnil. Na môj dušu to fungovalo.
Kráľ a či žobrák, každého raz zožerú červíky, takto ste vraveli redaktorovi Pravdy pri 20. výročí vášho soulského triumfu. Spomínate si?
Je to tak, platí to aj dnes. Je jedno, či človek robí šport alebo akúkoľvek inú životnú disciplínu, či je kuchár alebo holič, každý odbor má svoje špičky, no ja z duše neznášam, keď sa niekto povyšuje. Som na to alergický.
Tenista Miloslav Mečíř sa sláve stoj čo stoj vyhýbal. Vy ste sa s ňou ako vyrovnali?
Keď som sa vrátil z víťaznej olympiády, bol som už natoľko skúsený, že to so mnou vôbec nepohlo. Ľudia žili športom, kupovali si noviny a čítali ich odzadu. Malé deti vedeli, že som Pribilinec a od cesty mi mávali.
Foto: TASR, ČTK / Humpálová Zuzana
Spomínam si, že keď sme pristáli v Prahe, na letisku bolo neskutočne veľa ľudí. A to isté sa zopakovalo, keď som z Prahy priletel na Sliač. Odtiaľ ma brali na námestie v Banskej Bystrici a tam bolo opäť plno.
Domov som šiel o druhej nadránom, celý barák bol stále na nohách, vyzdobený vchod a ľudia čakali. Mám pekné spomienky.
Povedzte úprimne, je niečo, čo z kariéry ľutujete?
V tej dobe som spravil maximum, chyby však boli. Všetci ich robíme. Azda by som bol v niektorých veciach ešte precíznejší.
Po kariére ste si jedno volebné obdobie odkrútili aj v Národnej rade. Bol to krok vedľa?
Ako sa to vezme. Odjakživa som kovaný ľavičiar, do politiky som šiel s tým, že ak do vedra so špinavou vodou začneme pridávať kvapky čistej vody, pomer sa začne rýchlo meniť. Ale nefunguje to tak. (smiech)
Nebolo to pre moju povahu, tam musíte byť aj populista, aj trošku gumený. Nie je to priama chôdza, ale priam kaskadérske zjazdovanie.
Roky ste snívali o slovenskom národnom olympijskom centre a nepodarilo sa…
Aj to zlyhalo na politikoch. Mali sme plány, projekty, dokonca aj stavebné povolenie. Stálo nás to veľmi veľa námahy, žiaľ, sme na Slovensku. Polovicu peňazí sme mali zo súkromných zdrojov, tú druhú sľúbenú zo štátnych dotácií, ale vybuchlo to.
Keď vám niekto povie, že z toho projektu chce štrnásť a pol percenta na drevo, tak takto sa so mnou nikto baviť nebude. Aj keby som tie peniaze mal, z princípu ich nedám.
Slovensko vyšle do Francúzska pomerne malú výpravu so skromnými medailovými ambíciami. Toto je výsledok?
To, koľko ich tam ide, podľa mňa nie je záležitosťou politického nastavenia, ale skupinou sponzorov, nadšencov, rodičov, trénerov, ktorí na tom robia. Lebo ak by to záviselo na štáte, najskôr tam nepôjde nikto.
Máme skvelý olympijský výbor, Anton Siekel je nesmierne schopný človek. Dankovi vyčítajú, že presadil ministerstvo športu, ale prečo sme takí krátkozrakí, vari si ho zoberie na chrbte domov? Takýto strešný orgán tu mal byť dávno.
Áno, bude to stáť 200–300 miliónov, ale to je v podstate veľmi malý peniaz, lebo ak podchytíme šport, podchytíme aj našu mládež. Dáme jej program a ušetríme inde. Napríklad na liečbe a prevýchove mladistvých. Žiaľ, my riešime len následky.
Sledujete aj dnes politiku?
Dosť podrobne. Povedal by som, že tým až žijem. Viem, že to neovplyvním, akosi to však zo seba neviem vykoreniť. (smiech) Sú tam postavy, ktoré ani nemusia prehovoriť a už vo mne kypí žlč.
Čomu dnes venujete najviac energie?
Rodine. Tomu, čo som celý život nevedomky zanedbával. Otočil som to. Najmladší syn má štrnásť a pokiaľ sa nám podarí ukočírovať mu hlavu – a ja verím, že áno – raz môže pretekať na olympiáde a bojovať o kovy.
Má neskutočný talent na vytrvalostné disciplíny. Postupne prechádzame na troj a päťkilometrovú vzdialenosť. V tejto disciplíne ho vidím.
Čiže nie chodec, ale bežec?
Skúšali sme aj chôdzu, šlo mu to perfektne, ale nenapĺňalo ho to. A nasilu ho do toho tlačiť nechcem.
Je ťažké mladému chlapcovi ukočírovať hlavu?
Iste. Počítače, mobily, hry, snažíme sa to tlmiť, no nedá sa to úplne. Nastavujeme aspoň nejaké hranice.
Prvého augusta v Paríži odštartuje chodecká dvadsiatka. Budete pri televízore?
Jednoznačne, toto si nenechám ujsť. Športom naďalej žijem, beriem to ako dobré kultúrne vyžitie. Všetkým našim reprezentantom budem veľmi fandiť.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ