Súdruh, čo si urobil pre socialistickú vlasť? K profíkom viedla tŕnistá cesta. Na Gire si potom prešiel peklom

Škoda získal v časovke tímov na 100 km bronz na OH 1980 i MS 1981. Spolu s Milanom Jurčom boli prví cyklisti z bývalého Československa, ktorí sa predstavili na pretekoch Giro d'Italia 1987.

V roku 1987 ste prestúpili do talianskeho profitímu EcoFlam, čo bolo v tom čase skoro nemožné. Ako sa vám to podarilo?

Usiloval som sa o to dlhší čas. Prvý raz sa o tom rokovalo v roku 1984. V ňom sa konala olympiáda v Los Angeles, na ktorej sme nemohli štartovať. Najlukratívnejšiu ponuku som mal z francúzskeho tímu, v ktorom jazdil aj víťaz Tour de France Laurent Fignon. V tom čase ešte neexistovali manažéri, kto vie, ako by to dopadlo, aj keby som dostal súhlas.

Kto o tom rozhodoval?

To sa riešilo na najvyšších miestach. Musel som požiadať o súhlas ČSZTV. Obrátil som sa na jeho šéfa Antonína Himla, to bol v podstate minister športu. „Súdruh Škoda, čo si pre našu socialistickú vlasť urobil? Zatiaľ je to málo,“ odpovedal si a moju žiadosť zamietol. Ale bol to už prvý posun, lebo sa tým aspoň niekto konkrétne zaoberal. Tento moment ovplyvnil moju ďalšiu kariéru.

V čom?

Stratil som motiváciu, doma som sa nemal už kam posúvať. V roku 1984 som mal nielen ja, ale aj iní cyklisti, ktorí sme sa chystali na olympiádu, výbornú formu. Olympiáda mala byť náš vrchol. Bol som v najlepších cyklistických rokoch. Potreboval som nadstavbu, pokračovanie na vyššej úrovni. Od toho obdobia, to sa musím priznať, som do športu už nevkladal toľko síl, energie ako predtým.

Čo sa zmenilo o tri roky neskôr?

V tom období bola trošku priaznivejšia, uvoľnenejšia atmosféra. To trochu platilo aj o roku 1984. Ale stále sa zdalo, že cesta k profesionálom je zarúbaná. V roku 1986 viedol reprezentáciu Kamil Haťapka, ktorý zohral v mojom odchode kľúčovú úlohu. Na konci apríla sme sa chystali na významné etapové preteky Giro della Regione. Pred ich štartom mi tréner vravel, poviem to presne tak, ako on vtedy: Viem, Škodovka, že si „nasraný“, ale garantujem ti, keď vyhráš tieto preteky, tak ťa dostanem k profíkom.

Motivovalo vás to?

V duchu som si vravel, Kamil, toto si mi mal povedať pred dvoma rokmi. Ale mal som formu, preteky som vyhral. Nechcem to bagatelizovať, nebolo to ľahké, ak chcete byť v takom podujatí najlepší, musíte mať aj kus šťastia. Kamil dodržal slovo. Pomohlo mi ešte zopár ľudí na ČSZTV. Na jeseň sa rozbehli rokovania a ďalší rok som jazdil s profíkmi. Také jednoduché, v úvodzovkách, to bolo.

Foto: ČTK / Jaroslav Skála

Jiří Škoda Jiří Škoda počas aktívnej kariéry v drese československej reprezentácie.

Mali ste 30 rokov. Malo to ešte zmysel?

Veľa ľudí ma od toho odhováralo. Vraveli mi, že pílim pod sebou konár. Bol som členom Dukly Brno a počúval som, že keď odídem, tak sa už do Dukly nemôžem vrátiť. Už som nemal takú silnú motiváciu, ako keď som bol mladší. Ale povedal som si, aspoň to vyskúšam, lebo by som si možno celý život vyčítal, že keď som konečne šancu dostal, aj keď neskoro, nevyužil som ju. Neľutujem, aj keď športové výsledky už nemohli byť také, aké by som si želal. Bol som vyžmýkaný.

Ale v roku 1987 ste nastúpili na prvé Giro a obsadili ste celkovo 19. miesto. Bolo to nad očakávanie…

Bolo by to povzbudzujúce, keby som mal dvadsaťpäť či menej… Devätnáste miesto bolo slušné, ale nič neznamenalo, tam sa počítali víťazstvá, všetko ostatné boli prehry. Ale trošku ma to potešilo a nadobudol som dojem, že by som mohol dosiahnuť ešte nejaké dobré výsledky. To bola falošná nádej. Už to nešlo. V pelotóne bol aj Milan Jurčo, s ktorým som jazdil v československej reprezentácii. Bol v silnejšom tíme ako ja, nás bolo jedenásť, ich raz toľko. Po Gire si vyskúšal aj Tour.

O rok neskôr ste opäť nastúpili na štart Gira. A tvrdili ste, že ste zažili najťažší deň kariéry. Pelotón stúpal na Gaviu, alpský štít vo výške 2 621 metrov…

Dodnes mi to mnohí pripomínajú. Keď sa tam idú lyžovať, alebo sa vyberú na Giro, posielajú mi pohľadnice, ktoré pripomínajú rok 1988, stále ich tam ponúkajú ako spomienku na historickú etapu. Štrajkovali sme, žiadali, aby cieľ preložili, ale riaditeľ pretekov Torriani vravel: toto presne Giro potrebuje, to bude história, o ktorej sa bude vždy rozprávať. To mu vyšlo, ako športový manažér to kvitujem, ale ako cyklista by som to už nikdy nechcel zažiť. V tom okamihu som sa definitívne rozhodol, že v profesionálnej cyklistike končím, bol to najhorší deň, ktorý som v nej zažil.

V etape sa množstvo cyklistov vzdalo, ale vy ste prišli do cieľa…

Dostali sme nejaké prísľuby, vybrali sa na horu, ale boli sme na ňu nepripravení, zle oblečení, bola zima, veľa snehu. Zažil som cyklistické peklo. Najhoršia bola cesta na vrchol a potom zjazd. Ako jeden z mála som celú etapu absolvoval na bicykli, aj to len preto, lebo som nemal takú možnosť ako väčšina pretekárov, ktorí sa aspoň na chvíľu zviezli v aute… Bol to športový škandál. Počasie nebolo ani v ďalších dňoch optimálne, až potom začali etapy skracovať. Ale podmienky už neboli také kruté ako pamätný deň 6. júna.

Čítajte viac Spolu so Saganom sa po sezóne rozlúči s kariérou ďalší hviezdny cyklista: Končí sa úžasné dobrodružstvo, som z toho smutný

Pre československú cyklistiku boli v tom období najsledovanejšie Preteky mieru. Vy ste na nich obsadili celkovo štvrté a dve piate miesta, čo bol výborný výsledok. Ako si na toto podujatie spomínate?

Pre nás boli Preteky mieru vrcholom všetkého. Vďaka nim, vďaka našim legendám Smolíkovi a Moravcovi, ktorí ich vyhrali, som sa začal venovať cyklistike. A nielen ja, to platilo v tom čase o takmer všetkých reprezentantoch. Bol som typ cyklistu, ktorému tieto preteky charakterom, profilom nesedeli. Mal som radšej preteky v kopcoch, občas nejaká časovka, nie príliš dlhá. Na Pretekoch mieru veľa etáp viedlo po rovine, často sa rozhodovalo v záverečnom šprinte, čo nebolo nič pre mňa. Ale mali pre nás nesmierny význam.

V čom?

Vďaka nim sme mali dobré podmienky. V zimách, ktoré boli tvrdšie ako teraz, sme mohli trénovať v prijateľných klimatických podmienkach. Keď sme chceli na Pretekoch mieru obstáť, potrebovali sme najazdiť v zimnej príprave aspoň 12-tisíc kilometrov. Dnes je to úplne iné, vybrali by sme sa na Malorku, prenajali si apartmán a jazdili tam pokojne celú zimu.

Aké ťažké bolo vybojovať na Pretekoch mieru víťazstvá?

V tom čase boli Rusi nezdolateľní, mali Suchoručenkova, Averina, Osokina, Pikuusa a mnohých iných. Silný tím malo NDR a Poľsko. My sme bojovali najmä v súťaží tímov, čo bolo dosť preferované. A aj v klasifikácii jednotlivcov sme sa usilovali vybojovať nejaké lepšie umiestenia. Pretekom mieru sa venovala obrovská pozornosť v médiách, podobne ako teraz Tour či Giru, ktoré sprevádza veľká mediálna omáčka. Tak to bolo vtedy i teraz.

Foto: ČTK / Zehl Igor

Jiří Škoda Jiří Škoda v súčasnosti podniká v cyklistike má výhradné zastúpenie na dodávanie bicyklov, komponentov, súčiastok či prilieb od popredných značiek z Talianska.

Medaily na najvýznamnejších fórach ste získali ako člen tímu na 100 km. To bola pekelná disciplína. Mali ste ju rád?

Neznášal som ju. V roku 1975 som sa dostal predčasne do tímu, do ktorého som ešte výkonnostne nepatril, jazdil som po boku borcov, akými boli Moravec, Klasa, Hrazdíra. Do kvarteta Dukly ma požičali z Favoritu Brno, dopadlo to zle, tím sa primárne mojou vinou rozsypal a nedorazil do cieľa. Mal som devätnásť, zlomilo ma to, hoci Vlasto Moravec ma utešoval, že keby som neodpadol ja, tak sa to stane jemu.

Chýba vám táto najdlhšia časovka v programe pretekov a šampionátov?

Musím uznať, že mala niečo do seba. Profíci ju nejazdia, preto ju zrušili. Nedala sa jazdiť bez špeciálnej prípravy, len tak. V našej dobe sme ju zvládli päťdesiatkou, teraz by museli ísť jazdci o desať kilometrov rýchlejšie. Na to by sa museli dlhodobejšie chystať, to si vyžaduje čas a čas sú peniaze. Tímy by potrebovali na túto časovku vyčleniť aj desať cyklistov a potom by vybrali štyroch… Uznávam, že stovka predstavovala strašné galeje.

Tri razy ste triumfovali aj na pretekoch Okolo Slovenska, na ktorých sa stretával takisto výkvet amatérskej cyklistiky…

V pretekoch Okolo Slovenska som stopercentný – tri razy som sa na nich predstavil a vždy som vyhral. To bolo podujatie, ktoré mi vyhovovalo. Trať viedla v kopcoch, v nich sa ukázalo, kto na to má a kto nie. V mojom prípade som na to mal o niečo viac ako súperi.

V roku 1980 ste v jednej z najpamätnejších etáp v 66-ročnej histórii Okolo Slovenska, ktorá viedla na Hrebienok, zdolali olympijského šampióna Suchoručenkova…

Suchoručenkov bol čerstvý olympijský šampión a na Slovensko prišiel najsilnejší sovietsky výber. Chceli vyhrať, ceny boli na tú dobu veľmi slušné, vyplácali sa finančné prémie, čo nebolo ešte bežné. Jazdili sme za plyšových medveďov a vázičky. Vázičku od predsedu vlády Colotku mám stále, ale k tomu boli aj peniaze. So Suchoručenkovom som bol v úniku asi sto kilometrov, mali sme už toho plné zuby. Výjazd na Hrebienok mi sadol lepšie ako jemu. Bol to pre mňa cenný skalp. Výkonnosť Rusov a špeciálne Suchoručenkova v druhej polovici sedemdesiatych rokov dosahovala úroveň najlepších profesionálov.

Čítajte viac Zmena programu a rola favorita. Saganov stav sa rapídne zlepšil

Zajtra štartuje nový ročník Giro d'Italia. V čom je iné ako Tour de France?

Tour de France sú najväčšie etapové preteky na svete so všetkými plusmi i prípadnými mínusmi. Mám celkom čerstvú skúsenosť, bol som na nich ako hosť pred dvoma rokmi. Pre mňa je to až príliš monštruózne podujatie, kolos, kde organizátorovi vždy padne kameň zo srdca, keď ich má šťastne za sebou a všetko prebehne hladko. Už mi na nich chýba len to, aby kládli pravidelne pred každou etapou vence k nejakému pamätníku, čo sa tam už tiež stáva. V tomto sa blížia k Pretekom mieru… Ale tým nechcem Tour nijakým spôsobom degradovať.

Čo Giro?

Aj to sú veľké preteky, ale zachovávajú si ešte trošku komornejší charakter. Mám radšej Taliansko, som ovplyvnený aj tým, že som tam chvíľu žil a často tam cestujem, aj kvôli práci. Giro otvára sezónu najvýznamnejších etapových pretekov a v cyklistickom svete cítiť pred nimi veľký hlad. Možno ešte väčší ako pred Tour. Ale francúzske etapy sú bezkonkurenčne najprestížnejšie a úspech na nich sa najviac cení.

Na Gire dva razy triumfoval v etape aj Peter Sagan, ktorý sa túto sezónu lúči s profesionálnou kariérou, v Taliansku bude chýbať. Ako vnímate jeho kariéru?

Keď sa objavil na scéne, akoby vybuchla sopka. To, čo dokázal, je neuveriteľné, obzvlášť v našich končinách. Aj v Česku sme mali zopár šikovných cyklistov – napríklad Kreuzigera či Štybara, hoci nedosiahli zďaleka také triumfy ako Sagan. Čo ma mrzí, že česká a mám pocit, že ani slovenská cyklistika, z ich úspechov nič nevyťažili. Narážam na rozvoj cyklistiky, budovanie dráh, hál a najmä cyklistických ciest, ktorých je žalostne málo. V dnešnej hustej, nebezpečnej cestnej premávke sa bude základňa ťažko rozširovať.

Fascinujúci príbeh cyklohviezdy Petra Sagana Fotogaléria - 22 fotiek Všetky fotky

Koho favorizujete pred štartom Gira?

Bude to masaker. Určite sa naň špeciálne pripravuje Remco Evenepoel, to je jasný favorit. Ale… Má to vždy háčik. Favoritov je viac. Uvidíme, čo ukáže prvý týždeň. V úvode vládne vždy obrovská nervozita, z toho pramenia aj pády, každý by sa chcel ukázať už v úvodnej etape a najlepšie získať aj náskok. Škoda, že vypadol Pogačar, mnohí sa tešili na jeho súboj s Evenepoelom. Aj z obchodného hľadiska fandím tímu Ineos, ale teraz nemá výrazného jazdca, ktorý by mohol útočiť na víťazstvo. Na štart sa postaví Bernal a som zvedavý na jeho návrat po ťažkom páde. Budem mu držať palce.

Po skončení kariéry ste pracovali aj ako tréner. Stále to platí?

Ako tréner som pôsobil desať rokov, ale táto práca ma príliš nenapĺňala. Podnikám v cyklistike. Dodávam špičkový materiál, nie celé bicykle, ale komponenty, súčiastky, prilby, tretry… Mám výhradné zastúpenie na popredné značky z Talianska. Rád sledujem rôzne novinky, ktoré sa objavujú, techniku, aká v našej ére nebola. Dnes nimi zásobujem predajcov a sám mám internetový obchod. Robím niečo, na čo sa príliš nehodím. Nikdy som nebol obchodník. V pelotóne boli lepší, ale napokon nikdy túto prácu nerobili. Život prináša rôzne paradoxy.