Lomnické sedlo je nebezpečné, ale dovolí vám ísť aj dvesto. Má to však jeden háčik, smeje sa Tatranec. Sníva o dvestopäťdesiatke

Počasie, ani terén mu však nepriali a latku podliezol o deväť kilometrov. Tvrdí, že ak nasneží, na miesto činu sa vráti aj o rok.

Bol to adrenalín?

Veľa tam trénujem, poznám každú nerovnosť. Samozrejme, keď sa rýchlosť prehupne cez 160 kilometrov za hodinu, potom sa môžeme začať baviť aj o adrenalíne.

Ste sklamaný, že to nevyšlo?

Nie, je to ďalšia skúsenosť. Užili sme si to. O rok ten rekord určite prekonáme. Budem úprimný, najdôležitejšie pre mňa bolo, aby sme jazdili bezpečne, lebo zjazdovka v Lomnickom sedle pre rýchlostné lyžovanie až taká bezpečná nie je.

Prečo?

Lebo je mierne naklonená na ľavú nohu. Ak by niekto náhodou spadol, smeroval by do skál. Aj preto sme naťahovali siete tak, ako vo Svetovom pohári – tri rady za sebou. Byť zdravý je predsa najdôležitejšie. Ak si o rok povieme, že ideme na to, stále máme rezervy – nájazd môžeme posunúť o niečo vyššie. Nie všetko však vieme ovplyvniť. Napríklad, že napadne čerstvý sneh, tak ako večer pred našim pokusom o rekord. Zjazdovku to spomalilo.

Tušili ste teda, že 180-ka nepadne?

Na osemdesiat percent som veril, že to vyjde. Ale keď som bol na 160-ke, vravím si, „dofrasa, nejak to nejde“. Vedel som, že to nie je ono – keď ste zvyknutý rútiť sa dole svahom dvestovkou, potom vám 160 či 170 km/hod príde pomalé.

Priamo na trati sa s tým už asi nič nedá robiť…

Veru nie. To je božská moc, neovplyvníme ju.

Je pre vás dôležité byť akýmsi pánom Tatier?

Samozrejme, som Tatranec, pochádzam zo Ždiaru. Chcem mať ten zápis.

Čo viete o aktuálnom rekorde?

Od roku 1979 ho drží Poliak Jacek Niklinski. Bol to borec, priekopník tohto športu. Štyri mesiace si denne vlastnými nohami preparoval zjazdovku na Kasprovom vrchu v Zakopanom a potom sa po nej prehnal stoosemdesiatkou. Je tam lepší a bezpečnejší dojazd ako v našom sedle. Momentálne sa tam však nepreteká, po jednom páde to Poliaci zatrhli.

Koľko vám trvala príprava Lomnického sedla?

Asi šesť dní. Tamojší ratrakisti sú neskutoční frajeri, pripravili to tip-top. Noc pred našim pokusom jazdili vkuse od piatej večera do tretej rána.

A je vôbec Lomnické sedlo najlepším miestom na Slovensku na vytvorenie tatranského rekordu?

Jednoznačne. Dovolím si tvrdiť, že ak by bol v sedle tzv. jarný firn, akýsi zrnitý kašovitý sneh, ktorý sa mení na ľad, potom by to bolo iné. Taký sneh je na rýchlostné lyžovanie najlepší. V tom prípade by sa dalo ísť aj o dvadsať kilometrov rýchlejšie. Potrebujeme teplejší slnečný deň bez vetra. Žiaľ, nebol to ten prípad. Pretekár musí mať aj šťastie a ja som ani pri ideálnej jazde rekord prekonať nemohol.

Nemholi ste si pokus zopakovať?

Mal som tri. Prvá bol tréningový, kde som sa spúšťal z troch štvrtín kopca, je to zoznamovacia jazda, keďže terén sa mení každý deň. Druhá sa začína 50 metrov pod vrcholom, je to niečo ako semifinále. A potom sa ide nadoraz. Mne však finále nevyšlo najlepšie.

Čo sa stalo?

Zahranil som. Predovšetkým v sedle to je nebezpečné, lebo zjazdovka má sklon. Keď zaťažíte ľavú nohu a pravú máte voľnejšiu, tak má tendenciu hraniť na vnútornej strane lyže. Keď sa mi to stalo, hneď som vedel, že rekord je pasé.

O akú rýchlosť vás také zahranenie pripraví?

V pohode tri-štyri kilometre dole. To by sa jednoducho nemalo stať. Nešiel som však absolútne na podlahu, s ostatnými lyžiarmi sme sa dohodli, že bezpečnosť je na prvom mieste. Hlavy sme mali vyššie, aby sme mali lepší výhľad na trať. To sú ďalšie dva kilometre dole. Za štandardných okolností – v pretekoch Svetového pohára – sa pozeráme iba pod seba.

O rok to skúsite opäť?

Ak pánboh dá… Lebo ak nenasneží, jazdiť nebudeme (smiech). A v Lomnickom sedle to je neraz problém, napokon, prvý rekord som tam stanovil v roku 2015 a prekonal ho až o sedem sezón neskôr. Medzitým sa tam jazdiť nedalo. Keď je málo snehu, je tam mnoho nerovností. Musíme dúfať, že nasneží.

Aké máte ďalšie plány?

Priblížiť sa k rýchlosti 250 kilometrov za hodinu. Od 15. do 25. marca sa konajú majstrovstvá sveta vo Francúzsku a pokúsime sa prekonať svetový rekord. Je to klasická vyraďovačka, až napokon zostane desať lyžiarov, ktorí budú útočiť na rekord. Môj doterajší „osobák“ je 223 km/h, nikdy som však vo Francúzsku nešiel z maximálneho nájazdu.

Naposledy sme sa zhovárali presne pred dvomi rokmi. Ste dnes rýchlejší pretekár?

Určite. Mám viac skúseností. Rýchlostných lyžiarov je málo a preto nikto nechce len tak odovzdávať svoje know-how. Sú medzi nami jazdci, ktorí majú k dispozícii najmodernejšie materiály. Nejde však len o lyže, ale aj o spojlery, paličky či prilbu a kombinézu. Prvé roky som sa veľa učil a hľadal odpovede na rôzne otázky.

Vlani som sa dohodol na spolupráci so Strojníckou fakultou na košickej Technickej univerzite, robíme výskum a optimalizujeme aerodynamiku. Aby som mal čo najmenší odpor vzduchu. Máme pripravené nové spojlery, už sa teším, keď ich vyskúšam. Potom sa vrhneme na prilbu.

Foto: Facebook

Michal Bekeš Michal Bekeš v plnej zbroji v pretekoch Svetového pohára v rýchlostnom lyžovaní.

Tenisová legenda Ivan Lendl vo svojom životopise píše, že ak by mu podstrčili o dva milimetre dlhšiu raketu, určite by to zistil. Boli by ste na tom rovnako, keby vám dali o dva centimetre dlhšie lyže?

Určite nie. V Lomnickom sedle jazdím na 2,18 metra dlhých lyžiach, dva centimetre na tom nič nezmenia. Je to kategória S2, v S1 však používam až 2,38. V Tatrách sú zbytočné. V sedle je totiž dole 90-stupňová zákruta a na takých dlhých lyžiach by som to jednoducho nevytočil. To je problém Lomnického sedla, nemôžem tam príliš využívať aerodynamické prvky, lebo by som prekročil aj rýchlosť 200 km/h, ale nemám kde zabrzdiť.

Máte z 250-ky rešpekt?

Mám ho pri každej rýchlosti nad dvesto. A veľký. Vzniká tam obrovský odpor, jedno malé zaváhanie a končí sa to pádom. A to nie je sranda.