Synček sa na mňa nedíval. Vraj sa mamičke vtedy nedarí
Zo zimných olympijských hier v Pjongčangu odíde slovenská biatlonová hviezda so zlatom na krku. Získala ho v záverečných individuálnych pretekoch – s hromadným štartom.
„Keď som sa pripravovala na záverečný výstrel, uvedomovala som si, že na tribúnach nik nedýcha. Napokon, ani ja som nedýchala,“ smiala sa v cieli už šesťnásobná olympijská medailistka.
Popíšte svoje pocity.
Ešte nie je koniec. Máme pred sebou ešte štafety (smiech). Tam však bude nesmierne náročné získať medailu, hoci o ňu znovu zabojujem zo všetkých síl. To, čo sa odohralo v pretekoch s hromadným štartom, je čosi neuveriteľné. V prvom rade chcem poďakovať celému tímu, ľuďom, ktorí so mnou spolupracovali. Skrátka – každému, kto čo i len trochou prispel k tomu, aby som bol úspešná, spokojná a vyrovnaná.
Vstávali ste s tým, že keď sa postavíte na štart, budete myslieť len na zlato?
Nešla som na štart s tým, že získam zlato. Vedela som, že musím trdo pracovať a výsledok sa dostaví. Napokon, ani v živote sa nedá nič dosiahnuť len tak. Chcela by som ešte raz vyjadriť vďaku Slovensku, že mi dalo šancu. Teší ma, že som potvrdila, že aj žena s deťmi sa môže vrátiť do profesionálneho športu a byť úspešná.
Kedy ste začali veriť, že v cieli zasvieti pri vašom mene zlatá olympijská jednotka?
Ani na okamih som nemyslela na to, že už mám zlato vo vrecku. Viete, je to šport, stať sa môže za každých okolností čokoľvek. Aj na trati, ktorá bola zľadovatená. Taktiež na strelnici. Aj pred záverečnou streľbou som sa maximálne sústredila, nesmierne som túžila po nule. Zrejme som sa snažila natoľko, že som to pri poslednom výstrele nezvládla. V okamihu, keď som nevystrelila na prvý pokus muška mi zmizla z terču, začala som sa trápiť a musela som dlhšie počkať, kým som sa odhodlala. Chcem sa za to ospravedlniť všetkým, ktorí to so mnou prežívali.
Čo ste v tých chvíľach, keď ste pri záverečnom výstrele váhali, prežívali vo svojom vnútri?
Uvedomovala som si, že na tribúnach nik ani len nedýcha. Napokon, ani ja som nedýchala. Veľmi som chcela po prvý raz v kariére nastrieľať čisto, no zrejme to pre mňa zostane ako ďalšia úloha pre najbližšie preteky. Som šťastná, že aj s jedným trestným okruhom sa dá vyhrať olympiáda.
Čo sa vám odohrávalo vo vnútri počas záverečného kola?
Potrápila som sa v ňom trochu. Čím rýchlejšie som bežala, tým rýchlejšie mi odchádzali sily a tŕpli mi nohy. Náskok som mala síce veľký, ale všetci dobre vieme, ako beží Daria Domračevová. Keď vidí pred sebou cieľ a myslí na zlato, je schopná neuveriteľných vecí. Snažila sa ma zo všetkých síl dobehnúť, ja som sa jej snažila utiecť. Ked som dostala pred cieľom informáciu, že rozdiel medzi nami je stále desať sekundičiek, zobrala som si slovenskú vlajku a trielila do cieľa.
Vnímali ste ohromnú podporu, ktorú ste mali na tribúnach?
Samozrejme. Počula som, čo sa deje zakaždým, keď som prechádzala popod tribúnu. Zároveň som sa však nechcela rozptyľovať, uvedomovala som si obrovskú zodpovednosť. Musím sa však priznať, že udržať koncentráciu počas celých pretekov, bolo vskutku náročné.
Mali ste na tribúne znovu aj rodičov?
Áno. Na olympiáde boli od začiatku. Po týchto pretekoch odchádzajú domov. Som šťastná, že tu boli so mnou počas najdôležitejších pretekov. Som im za to nesmierne vďačná, dodávali mi špeciálnu energiu. Predsa len, podpora od rodičov je iná, sila, ktorú mi dodávali, som cítila neustále.
Čo sa ako prvé objavilo vo vašej mysli, keď ste so slovenskou vlajkou preťali cieľovú čiaru?
Nečakal som, že mi ju niekto podá. O takomto čomsi som vždy snívala – prísť do cieľa so slovenskou vlajkou v rukách. Konečne sa mi to splnilo.
S akou taktikou ste vybiehali na trať?
Chcela som nasadiť svoje tempo. Bežky som mala pripravené vynikajúco, podržali ma. Napriek tomu, že som cítila únavu, necítila som sa sviežo, bežala som výborne. Cítim, že moje telo už potrebuje viac času na regeneráciu.
Ako ste vnímali to, že ste boli na trati mimoriadne suverénna?
Ja som to tak nevnímala. Každý meter bol pre mNa vydretý a vypracovaný. Možno sa vám na môj výkon pozeralo dobre. Verím, že keď budem mať chvíľku voľna, pozriem si z týchto pretekov záznam a odsledujem, kde som urobila chyby. Som si však istá, že ani na okamih som nepoľavila, Stále som si hovorila: Nasťa pracuj, pracuj. Chcela by som sa poďakovať človeku, ktorý mi stále tvrdil, že on je tou vodou, ktorá ma drží nad vodou. Od rána som si to opakovala. Verím, že bude vedieť, o čom hovorím.
V Pjongčangu ste získali dve strieborné a jednu zlatú medailu. Cestovali ste na olympiádu s podobnými ambíciami?
Keď sme sem prišli, nemala som pocit, že by som mala na tejto olympiáde uspieť. Viete, zo všetkých prejavov počasia najviac nemám rada vietor. Zvládnem horúčavy, dážď, čokoľvek, ale vietor mi uberá z energie. Zakaždým som bola veľmi nahnevaná, že na trati tak veľmi fúka. Nastavila som sa však tak, že každý má rovnaké podmienky. A vidíte, čo sa mi podarilo: predtým som získala tri medaily na troch olympiádach, teraz na jedinej.
Ako sa dívate na svoj deväťročný príbeh od Pjongčangu po Pjongčang?
Začala som tu v roku 2009 striebornou medailou. Na tých majstrovstvách sveta som ešte nebola psychicky dostatočne odolná. Bol to môj prvý šampionát. Vtedy som už vedela, že tu bude o niekoľko rokov aj olympiáda. Chcela som počas tých rokov žiť a užívať si ich – a najmä sa dostať na vrchol. Vtedy som nezvíťazila, teraz áno.
Váš manžel tvrdil, že syn Jelisej tentoraz vaše preteky nesledoval. Prečo?
Je to pravda. Naplánovali si iný program, lebo bol presvedčený o tom, že keď sa pozerá, mamičke sa nedarí.
Viete už, či po aktuálnej sezóne ukončíte úspešnú kariéru?
Je pravda, že na ďalšie olympijské hry si už netrúfam (smiech). No teraz nechcem hovoriť o konci kariéry, keďže by som formu rada využila na zisk titulu majsterky sveta, ktorý mi stále chýba. Možno sa preto rozhodnem ešte pre jednu sezónu potiahnuť.