Zomrel slovenský volejbalista storočia Bohumil Golian
Foto: JÁN SÚKUP
„V septembri pricestoval do Prahy na majstrovstvá Európy mužov a tešil sa zo skvelých výsledkov nášho výberu. V novembri pár dní pred úrazom bol v Poprade na predkvalifikačnom turnaji o postup na olympijské hry. Na tieto podujatia cestoval sám vlakom. Na svoj vek bol v ohromnej fyzickej i mentálnej kondícii. Bol pre hráčov obrovskou morálnou oporou. O to bolestnejší je pre nás jeho odchod,“ reagoval pre agentúru SITA šéf slovenského volejbalu Ľubor Halanda.
Pod vysokou sieťou strávil Golian dvadsaťpäť rokov, z toho štrnásť v reprezentačnom drese Československa. Dvakrát získal zlato na majstrovstvách sveta, raz na majstrovstvách Európy, z olympiád si priniesol striebro a bronz.
Samouk Bohuš trávil od ôsmich rokov na volejbalovom ihrisku v Moštenici veľa času. Dedo ho neraz podpichoval: „Čo vidíš na tom vyskakovaní a padaní na zem?“ S Ružomberkom (vtedy Rybárpole) to v roku 1946 dotiahol na majstra Slovenska.
Jeho osudovým mestom sa stala Bratislava. Natrvalo sa tu usadil v roku 1954. Krátko pôsobil v Červenej hviezde, potom nastúpil k bratislavským vysokoškolákom, ktorých koučoval žilinský nadšenec Jaromír Perútka. Slávii UK Bratislava ostal verný až do roku 1968. V klube sa zišiel skvelý kolektív mladých volejbalových nadšencov. Tri roky nebezpečne atakovali titul majstra Československa.
Golianova reprezentačná kariéra sa začala v roku 1955. Často bol v nároďáku zo Slovákov sám. Olympijské striebro z Tokia 1964 sa mu málilo. „V Tokiu sme mali najlepšie mužstvo, aké v Československu bolo,“ nazdával sa. Naši postupne zdolali Maďarsko, Bulharsko, Japonsko, USA, Brazíliu, Rumunsko, Holandsko a Južnú Kóreu. Ťahali dlhú a úspešnú šnúru bez prehry. V hale Komazawa, čo v preklade z japončiny znamená údolie divokých koní, zostal už len posledný súper – Sovietsky zväz. Na zlato bolo treba víťazstvo nad tímom, ktorý bol v posledných rokoch neporaziteľný. Zborná sa však nikdy neocitla tak blízko k prehre ako v tomto zápase.
Dva a štvrť hodiny sa mužstvá ťahali o každý bod. Napokon povestný kúsok šťastia chýbal našim. Rozhodujúci piaty set Československo prehralo 7:15.
Foto: JÁN SÚKUP
Po Tokiu nastala v reprezentácii omladzovacia kúra. Šesť starších hráčov základnej zostavy sa vzdalo reprezentácie. Medzi nimi aj Golian. Časom ho však prehovorili a povýšili na kapitána. Československo sa v roku 1966 stalo v Prahe majstrom sveta. Rozhodnutie padlo v skvelom zápase proti Sovietskemu zväzu. Základnú zostavu tvorili: Musil, Kop, Golian, Schenk, Koudelka, Šmídl.
Do svetových šampiónov sa vkladali veľké nádeje aj na mexickej olympiáde. Goliana vymenovalo za vlajkonosiča na slávnostnom otvorení. „Považujem to za svoje najväčšie vyznamenanie v živote. Keď sme vstupovali na plochu Estadio Olímpico, po tele mi behali zimomriavky a do očí sa mi tisli slzy. Obzrel som sa za seba – všetci vo výprave plakali,“ poznamenal po rokoch na jednej olympijskej oslave.
O zlate rozhodol tak ako štyri roky predtým súboj so Sovietskym zväzom. Československí volejbalisti prehrali 0:3 a obsadili na turnaji tretie miesto. O druhom mieste Japoncov rozhodol pomer setov.
Bolo to posledné vystúpenie nášho volejbalu na najvyššej svetovej úrovni. Potom táto generácia odišla zo scény. Štyria z nej (Golian, Kop, Musil a Schenk) sa zapísali ako jediní športovci z bývalého Československa, ktorí získali v letných kolektívnych športoch viac než jednu medailu. A Golian, ktorý po hráčskej kariére odovzdával svoje nevšedné skúsenosti ako pedagóg, tréner, metodik a funkcionár v športovom a olympijskom hnutí, medzi nimi ako jediný Slovák.