Ako prežívate skutočnosť, že českí tenisti sa opäť prebojovali do finále Davisovho pohára?
Je to pre mňa príjemné prekvapenie. Máme kvalitných hráčov. Ukázali, že sú skvelí nielen fyzicky, ale aj mentálne, pretože zvládli dôležité stretnutia. Finále však bude oveľa ťažšie.
Viete odhadnúť ich šance proti Španielsku?
Na začiatku je to vždy fifty-fifty. Domáci sú veľkí favoriti. Majú Nadala, ďalších skvelých antukárov, výhodu domáceho prostredia. Ale Nadal v Londýne ukázal, že nie je vo forme. V dôležitých momentoch psychicky zlyhal. Šancu na víťazstvo budú mať naši, len ak bude po prvom dni stav 1:1.
Vraciate sa v myšlienkach občas do roku 1980, keď ste boli súčasťou víťazného tímu kapitána Antonína Bolardta?
Najmä teraz mi to pripomínajú ľudia naokolo či médiá. Je to najväčší úspech v mojom živote. Tenis je šport jednotlivcov, ale pre nás boli tímové súťaže vždy špeciálne a spoločné chvíle sme si užívali.
Vo víťaznom roku ste hrali vo všetkých zápasoch. Len vo finále ste zostali na lavičke. Nemrzí vás to?
Bola šanca, aby som nastúpil. Najmä vo štvorhre. Šmíd mal hnačku, tak som čakal, že nastúpim. Ale stihli ho dať do poriadku. Kapitán Bolardt musel staviť na najlepších hráčov a nimi boli práve Lendl so Šmídom.
Nemrzelo ma to, pretože sme vyhrali. Na zisku trofeje som mal svoj podiel, pretože v predchádzajúcich dueloch som dosť pomohol.
Kto bol lídrom vtedajšieho tímu – mladučký Lendl alebo už veterán Kodeš?
Čo sa týka hry, tak ním bol Ivan. Kodeš nám skôr odovzdával svoje bohaté skúsenosti. Myslím, že aj Honza chcel veľmi hrať. Lenže my sme v tom roku vytvorili skvelú partiu. Aj vďaka nej sme sa postarali o obrovské prekvapenie, keď sme zdolali domácu Argentínu so skvelými Clercom a Vilasom.
Ako prijali tento úspech politické špičky, ktoré nemali tenis veľmi v obľube?
Vtedy nám veľmi fandil súdruh Štrougal. Súdruh prezident vtedy na tenis nechodil. Štrougal prišiel po každom zápase do šatne, velmi nás povzbudzoval. Pozval nás na Hrad, dal nám aj nejaké odmeny. Politici si uvedomili, že Davisov pohár bol pre vývoj tenisu v Československu veľmi podstatný. V tej dobe bolo dôležité hrať dobre za družstvo. Nehrali sme pre peniaze, ale za česť. Odmena bola veľmi malá, ale pamätám si, že aj tú nám ľudia závideli.
Myslíte, že ľudia si vás viac pamätajú ako tenistu alebo ako trénera Steffi Grafovej?
Neviem. Ako sa to vezme. Vo svete skôr ako trénera. U nás ako hráča z Davisovho pohára, z víťazstiev na majstrovstvách Československa, ako jedného z úspešnej deblovej dvojice so Šmídom, s ktorým sme vyhrali majstrovstvá sveta.
Pomohol vám daviscupový triumf pri presviedčaní politikov, aby vás pustili na západ a trénovať Grafovú?
Určite áno. Vtedy to bolo po prvý raz, čo mohli tréneri odchádzať do zahraničia a trénovať v klube alebo pracovať ako privátni kouči. Každý rok som tŕpol, či mi povolenie predĺžia alebo nie. Ale tým, že som so Steffi dosahoval výborné výsledky, tak boli kompetentní páni pyšní a nemusel som sa báť.
Tenisti museli časť zárobku odvádzať Pragosportu. Týkalo sa to aj trénerov?
Áno, bolo to podobné ako u hráčov. Percentá sa menili, ja si na to už veľmi nespomínam.
Ako ste sa vlastne dostali ku Grafovej?
Vždy som chodieval hrávať turnaje do Nemecka a mal som tam veľa známych. Keď hralo Českoslovenko v roku 1986 vo Fed Cupe v Prahe proti USA s Martinou Navrátilou, oslovil ma pán Graf s ponukou na trénovanie Steffi. Keďže mi o pár týždňov neskôr vypadlo z rebríčka veľa bodov a ja som po prvý raz vypadol zo stovky, rozhodol sa mu zavolať a dohodli sme sa na spolupráci.
Vedeli ste akú hráčku máte v rukách?
Ona bola vtedy tretia hráčka sveta. Mala 17,5 roka a o pol roka bola už jednotkou. To hovorí za všetko.
O Grafovej sa traduje, že bola neuveriteľne pracovitá. Ako sa vám pracovalo s jej chladnou nemeckou náturou?
Veľmi veľa som sa pri nej naučil. Nebol som z generácie, ktorá trénovala šesť hodín denne. Musel som sa naučiť pracovať každý deň, soboty, nedele, sviatky a stále naplno. Urobila zo mňa ozajstného profesionála.
Vraj veľmi rada trénovala skoro ráno, keď na kurtoch ešte nikto nebol. Prečo?
Steffi, na rozdiel Kurnikovovej a Capriatiovej, vyžadovala absolútne súkromie. Na kurt nesmeli prísť žiadni novinári, nesmelo sa ani fotografovať. Tréning prebiehal veľmi intenzívne. Štyri hodiny sme odmakali, potom nasledoval odchod na hotel a masáž.
Vyhrali ste s ňou nesmierne veľa titulov, stala sa fenoménom doby. Čo si ceníte najviac?
Asi to, keď v roku 1988 vyhrala všetky štyri grandslamové turnaje roka. Pridala k nim ešte zlato z olympijskej dvojhry v Soule, čo odborníci pomenovali Golden Slam. Tieto výsledky zostanú navždy zapísané v dejinách tenisu. Asi už nikomu sa ich nepodarí zopakovať. Získali sme spolu desať grandslamových triumfov vo dvojhre a jeden vo štvorhre. Všetky boli neuveriteľne krásne. Najdôležitejší bol ten úplne prvý, ktorý vyhrala v roku 1987 v Paríži. Posledným sa zase dostala z druhého miesta na prvé. Vyhrala všetko, čo sa dalo. Mal som neskutočné šťastie, že som s ňou mohol stráviť päť rokov. Spolupráca s ňou bola veľmi príjemná, nikdy sa nesprávala ako hviezda. Aj po všetkých úspechoch zostala veľmi skromná a slušná.
Nemuseli ste občas bojovať s rodičmi hráčok, ktoré ste trénovali?
S rodičmi sú vždy problémy. U Capriatiovej, tiež u Kurnikovovej. Len mama Malejevovej bola vždy veľmi úctivá. U Bulharky však nešlo o to, dostať ju na post svetovej jednotky. Takže rodičia nevyvíjali taký enormný tlak.
Po Grafovej ste prešli k Američanke Jennifer Capriatiovej, ktorá bola povahovo úplne odlišná. Ako ste sa so zmenou vysporiadali?
Našťastie sme spolu vydržali len štyri mesiace. Pán Capriati chcel zachrániť situáciu, pretože Jennifer bola v zlom stave. Nechcela trénovať, cestovať po turnajoch, utekala z domu, mala problémy s alkoholom i zákonom. Otec si myslel, že človek od Steffi ju namotivuje a vráti do tenisu. Lenže už bolo neskoro niečo zachraňovať. Trénovať chcela len raz denne, takže popoludní som mal čas na golf. U nich v Saddlebrooku som sa vlastne naučil poriadne hrať golf. Aspoň niečo pozitívne (smiech).
V roku 1998 ste viedli mladučký ruský talent Annu Kurnikovovú, ktorej bola venovaná obrovská mediálna pozornosť. Neprekážalo vám to?
Po Capriatiovej som bol na niečo podobné zvyknutý. Práca so Steffi bola veľmi tvrdá. Každý deň len v súkromí, bez ľudí. S Kurnikovovou to bolo úplne opačné. So Steffi mám len pár fotiek a za prvé dva roky našej spolupráce som poskytol len niekoľko rozhovorov. S Annou mám stovky spoločných záberov a rozhovory som robil takmer každý týždeň. Pre mňa to bolo pozítívne, viac som bol vidieť. Hlavne prvý polrok sa nám skvele vydaril. Veľká škoda, že sa potom zranila, mohla byť aj svetovou dvojkou. Po návrate bola jej maminka trošku netrpezlivá a keď sme nezopakovali finále v Key Biscayne, tak po pätnástich mesiacoch ukončila spoluprácu.
Stalo sa, že ste jej museli dohovárať, aby sa venovala viac tenisu ako iným činnostiam?
Vôbec nie. Ľudia si myslia, že tenis veľmi flákala. To nie je pravda. Bola veľmi pracovitá. Tvrdo drela. Mama nedopustila, aby čokoľvek vypustila. Na kondičnej príprave makala s hokejistom z NHL Fjodorovom. Každý deň išla naplno. Na kurte i v posilňovni.
Prečo potom nevyhrala žiadny veľký turnaj?
V psychike to nebolo. Už od začiatku sa nevyhýbala najťažším súperkám. A vtedy to pre ňu nebolo jednoduché. Niekoľkokrát sa dostala až do finále. V Key Biscayne zdolala za štyri dni štyri hráčky z Top 10 a vo finále jej už proti Venus Williamsovej chýbali sily. Hoci vyhrala prvý set a v druhom viedla 3:1. Vždy rozhodovali maličkosti.
Súhlasíte s tým, že tenistky sú pod obrovským tlakom?
Najmä teraz to je evidentné. Viacero hráčok cíti šancu presadiť sa do špičky, ktorá je veľmi nabúraná. Sestry Williamsové majú problém vyhrať obyčajný turnaj. Sústreďujú sa len na grandslamové podujatia. A potom príde Clijstersová, ktorá nehrala tri roky, porodila dieťa a bez problémov vyhrá tretí turnaj po návrate, ktorým bol US Open. Ženský tenis na tom nie je dobre. Najlepším hráčkam sa nechce hrať veľa turnajov.
V súčasnosti vediete tenisový klub v Naples na Floride a pritom stále trénujete. Koľko stojí hodina s bývalým koučom Grafovej?
Len 75 dolárov. Ja nie som Nick Bollettieri, ktorý berie 600 či 800 dolárov za hodinu a do loptičky ani nepinkne. Mne to však neprekáža. Mám skvelých ľudí, ktorí sem jazdia, aby trénovali so mnou. Keby som chcel, môžem byť na kurte aj osem hodín denne. Ale ja nechcem.
Keby prišla ponuka od svetovej hráčky, prijali by ste ju?
Nie. Posledná ponuka prišla pred rokmi od Marie Šarapovovej. Oni však chceli niekoho na plný uväzok a to som vtedy nemohol prijať. Ukázalo sa, že som urobil dobre. Videl som ako trénujú a ako sa jej otec správa počas zápasov. Nevydržal by som pri nich.
Prečo sa už nechcete vrátiť do tenisového kolotoča?
Zarobím si toľko, ako keby som trénoval profesionálku. A pritom nemám žiadne stresy. Už ich nepotrebujem. Mám šťastný život. Šesť rokov som opäť ženatý. Žijem pri mori, v klube mám veľa priateľov, ktorí si ma vážia a ja si vážim ich.