Slováci v akcii
Pred 9 rokmi, keď sme s ním naposledy uverejnili väčší rozhovor, práve položil funkciu poslanca Štátnej dumy Ruskej Federácie po šiestich rokoch, pohyboval sa medzi Valenciou a Moskvou, hodil politiku za hlavu, nestaral sa o tenis a tešil sa ničnerobeniu.
Odvtedy sa viacero vecí zmenilo, stal sa trénerom špičkového hráča Andreja Rubľova, znovu cestuje a hoci sa na Australian Open párkrát vrátil ako hosť, tentoraz sme ho videli aj s raketou na dvorci v súťaži legiend.
Dvojnásobného grandslamového víťaza a bývalú svetovú jednotku sme po rokoch znovu oslovili v Melbourne.
Všetko najlepšie k narodeninám. Ako hráč ste ich vždy oslavovali v Melbourne.
Ďakujem. Veru, často mi hľadisko spievalo na dvorci Happy Birthday. Bolo to príjemné a teraz ma hreje, že ma tu pekne privítali.
Takmer sme vás nespoznali s tými bujnými, dlhými vlasami a poriadnou bradou.
Možno vyzerám ako Robinson Crusoe, ale som to ja, patrí to k môjmu imidžu.
Čítajte viac Len boh vie, čo bude zajtra... Djokovič fantastickým príhovorom potvrdil svoju veľkosť
Naposledy s raketou sme vás tu videli roku 2009 v troch kolách, a týždeň predtým ste vedno so sestrou Dinarou postúpili do finale Hopmanovho pohára, v ktorom ste prehrali so Slovenskom 0:2. Ako si na to spomínate?
Bola to moja rozlúčková sezóna, ale myslím si, že sa lúčil aj váš Dominik Hrbatý. Vždy bol ťažkým súperom, veľkým bojovníkom, som sa s ním natrápil.
Ľudia sa vás pýtajú na tú sezónu 2005, keď ste vyprášili Novaka Djokoviča v 1. kole, keď ste otočili proti Rogerovi Federerovi v semifinále z mečbalu, keď ste zhasli domácu nádej vo finále proti Lleytonovi Hewittovi, ale pamätné je aj vaše štvrťfinále s Hrbatým, keď ste tancovali v šatni…
Zatancoval, lebo bolo horúco a už uplatňovali pravidlo o zatvorení strechy. Dominik sa na horúčavu tešil, veril si, že ma ubehá, ale pol hodiny pred zápasom rozhodli zastaviť dianie a hralo sa len aréne Roda Lavera a vtedajšej Vodafone. Pod strechou v hale som mu nedal šancu a vybojoval semifinále s Federerom.
Veľa odborníkov, ale aj vašich fanúšikov si myslí, že ste nevyužili naplno svoj potenciál, mohli ste získať viac titulov a držať sa hore. Súhlasíte?
Určite. Na US Open 2000 som zdolal domáceho Samprasa hladko, bol som prvým Rusom s titulom v New Yorku, získal som 7 turnajových prvenstiev a stal sa veľmi mladý svetovou jednotkou.
Ničomu som nerozumel, nevedel som, ako s toľkou slávou naložiť, nikto ma neviedol, nevedel som, čo s tým robiť a nezvládol som veľký tlak od okolia a novinárov.
Postupne som vystriedal šesť trénerov – Andrej Česnokov, Alexander Volkov, Bob Brett, Mats Wilander, Marc Rosset, Denis Golovanov a azda ešte viac priateliek a rozlámaných rakiet.
Rok 2004 ste v Hopmanovom pohári začali na 86. mieste, najali ste skvelého trénera Petra Lundgrena, dnes už nebohého Švéda, ktorý trénoval Rogera Federera a vedno s ním aj fyzioterapeuta, ďalšieho nebožtíka Walta Landersa, poľského Američana. Všetko sa akoby otočilo.
Bol som mladý, neskúsený, neostrieľaný a vždy som si komplikoval život. Trpel som, čelil stresom, aj som skúšal psycholoóga, ale ten nerozumel tenisu.
Potreboval som tvrdšiu ruku, disciplínu a motiváciu. Peter pomohol. Všetci robíme chyby, Nielen v športe, v tenise, v práci, a potom ich ľutujeme. Áno, mohol som dosiahnuť viac, mohol som všeličo robiť inak, ale po boji je každý generál. Potom by som nebol, kto som – Marat Safin.
Roku 2017 ste nám povedali, že tenis nesledujete, že si chcete užívať, že nechcete nikoho trénovať, že vám je všetko jedno, skončili ste s politikou, a teraz takýto návrat. Prečo?
Po pandémii, keď sa nehralo, keď sa nedalo nič robiť, sa mi zacnelo cestovať. Chýbalo mi to. Veľa som prešiel autom len tak popri španielskom a portugalskom pobreží, medzi Valenciou, Monakom a Viedňou.
Prijal som trénovať Andreja Rubľova, ktorý portreboval pomoc, tiež nezvládal tlak a tenisový stres a pridal som sa k jeho doterajšiemu trénerovi Fernandovi Vicentemu. Sám som strávil 15 rokov vo Valencii v jeho akadémii, aj sestra Dinara tam pôsobila.
Rubľovovi sa však stále nedarí výraznejšie presadiť, čím si to vysvetľujete?
Keď má hráč 27–28 rokov ako Andrej, stráca motiváciu. Každý deň tá istá rutina – tréningy, cesty, regenerácia, turnaje, ciele, médiá. Ťažko nájsť nové méty, ideály. Veľmi sa tu hodí príslovie – starého psa novým trikom nenaučíš.
Čítajte viac Môj druhý domov? Bratislava. Víťazka Australian Open chodí na Devín i k Dunaju. Čo-to pochytila zo slovenčiny
Sinner a Alcaraz majú okolo 22–24, sú stále hladní a nabudení. Djokovič je iná kapitola sama o sebe a iná úroveň. Je smutné, že okrem Sinnera a Alcaraza ho mladší nedostihnú. To hovorí o tom, že asi nemajú taký hlad po tenise.
Môže ešte Djokovič získať grandslamovýn titul? Čo by sa muselo stať?
Ubrať mu 10 rokov života.
Keď nový Medvedevov tréner Thomas Johansson zo Švédska vyhral v Melbourne nad vami finále 2002, zľahčili ste to vo svojej slávnostnej reči a odvetili ste, že vy mate "najkrajšiu lóžu na svete”. Kamery zamierili do nej a celému svetu ukázali tri krásne blondínky, ktoré dostali meno The Three Safinettes. Takže aj vy ste mali všelijakú motiváciu…
Veď vám hovorím, v tom čase som veľa zápasov odflákal, podcenil koncentráciu, hral odovzdane a frustrovane, keď mi to nešlo. Už bolo dosť hnevu a sebaľutovania. Musel som konať. Nesťažujem sa, aj keď kariéra mohla byť úspešnejšia.
Prečo ste sa dali na politiku?
Bol som mladý, neskúsený a zopár "milých a slušných“ ľudí ma prehovorilo. Avšak neľutujem, využil som svoje právnické vzdelanie, veľa sa naučil, získal skúsenosti, riadil som 280 náboženských organizácií v Rusku.
Šesť rokov v najvyššej politike v parlamente obrovskej krajiny je poriadna lekcia. Odišiel som na vlastnú žiadosť, stačilo. Nemal som čas na seba, na priateľov, na zábavu. Neprijal som ani ponuku na poradcu Dumy pre šport.
Kde žijete, kde sa pripravujete, ak sa má Dinara?
Teraz trénujeme s Rubľovom v Dubaji, bývam v Monaku a tam žije aj Dinara, ktorá už nemá záväzky a užíva si život.
Vedno s Dinarou ste jediní na svete dosiahli niečo, čo ťažko zopakovať. Obaja ste boli svetovými jednotkami. Doteraz žiadny brat a sestra to nedokázali. Aký je to pocit?
Sú to len štatistiky a rekordy, ale potešia. Je to krásne vysvedčenie pre mamu Rauzu Islanovú, ktorá nás vychovala, trénovala. Sme hrdí, že to je v rodine.
Boli aj sestry Williamsové, a obe jednotky, ale my sme dosiahli viac ako brat a sestra, lebo sme kraľovali v oboch rebríčkoch.
Neplánujete rodinu, deti?
Písali o mne, že už nejaké dieťa mám, písali všeličo o Rubľovovi, 90 percent v médiách je klamstvo. Skúsil som nejaké vzťahy so ženami, žil som pre iných a pre šport, teraz si chcem užívať slobodu. Svoj život.
