Roger Federer a Rafael Nadal stáli na piedestáli s číslami 20 a 22, no Djokovič ich oboch predstihol. A jeho príbeh mal pokračovať: „číslo 25“ sa stalo posvätným cieľom, symbolickým potvrdením absolútnej veľkosti.
Lenže čas sa nedá zastaviť. Po prekročení 35. roku života sa aj v prípade Djokoviča začali prejavovať limity. Zatiaľ čo Federer získal po tridsaťpäťke tri grandslamové tituly a Nadal jeden, Djokovič až štyri. Štatisticky teda porazil svojich veľkých rivalov aj v zápase so starnutím.
Sezóna 2025 však naznačila zmenu: po prvý raz od roku 2017 Djokovič nepostúpil do žiadneho grandslamového finále. Síce sa na všetkých štyroch turnajoch dostal do semifinále, ale tam narazil na múr mladosti, intenzity a fyzickej sily.
Sám tenista neraz priznal, že čas je neúprosný: „Je to jednoducho vek, opotrebovanie tela. Nech sa oň starám akokoľvek, realita ma teraz dobieha. Títo chlapci sú fit, mladí, ostrí. Cítim, akoby som do zápasov nastupoval s poloprázdnou nádržou.“
Tieto slová pôsobia až nezvykle triezvo od muža, ktorý celé roky staval svoj imidž na nezlomnej sebadôvere a schopnosti presvedčiť sám seba, že hranice neexistujú. Žiaľ, ani najlepšia regenerácia a asketická životospráva nedokážu zastaviť biológiu.
Tridsaťosemročný Belehradčan síce dávnejšie prezradil, že v kariére by chcel pokračovať až do olympijských hier v Los Angeles 2028, ale to bude asi problém.
Podľa nemeckej legendy a bývalej svetovej jednotky, Borisa Beckera, ktorý bol v minulosti Djokovičov tréner, je tento cieľ takmer nereálny:
"Jeho snom je zúčastniť sa na ďalšej edícii olympijských hier a pokúsiť sa získať pre Srbsko ďalšiu medailu, ale pochybujem, že bude schopný súťažiť na najvyššej úrovni ďalšie tri roky.
Nezdá sa mi to ako dosiahnuteľný cieľ. V rôznych obdobiach tejto sezóny sme mali pocit, že jeho rozlúčka sa blíži."
Generačná výmena
Kým Djokovič ešte v sezóne 2023 dokázal poraziť vo finále US Open Daniila Medvedeva a prebojovať sa cez vyčerpávajúci maratón zápasov, o dva roky sa situácia otočila.
Na kurtoch čelil hráčom, ktorí boli o dekádu a pol mladší, no disponovali dynamikou, výbušnosťou a vedomosťami, ktoré jeho generácia kedysi intuitívne objavovala.
Čítajte viac Koľko krvi je na tvojich rukách? pýta sa Navrátilová. "Šialenú tetu" mainstream vymazal. Prečo ju nenávidia?
Najvýraznejšie sa to ukázalo v nedávnom semifinále Flushing Meadows. Carlos Alcaraz zdolal Djokoviča v troch setoch – spôsobom, ktorý odborníci označili za jasný signál generačnej výmeny.
Španiel získal na svoju stranu veľkú väčšinu dlhých výmen. „Alcaraz bol jednoducho príliš silný,“ napísal aj britský The Guardian.
Djokovič v spomínanom zápase už nepôsobil ako šampión.
„Mne sa to však páčilo, užíval som si sledovanie 38-ročného chlapa v grandslamovom semifinále. Ako naháňa loptičky, len tak zo strany na stranu, zohýba sa a vstáva a snaží sa držať krok s niekým, kto je o desať, dvanásť a možno aj o viac rokov mladší,“ nechala sa počuť americká tenisová legenda Jimmy Connors.
„Jednoducho vás to vyčerpá. Novak bol skvelý a ak bude hrať, taký aj zostane. Avšak zdolať týchto dvoch chlapcov, Sinnera a Alcaraza, hneď za sebou, by bolo preňho herkulovským úsilím. Obzvlášť v zápase na tri víťazné sety,“ dodala.
Ani Jannik Sinner, ďalší z jeho mladých a veľkých súperov, mu v posledných zápasoch nedal grandslamovú šancu. Ani na Roland Garros, ani vo Wimbledone. Napokon, Djokovič o tom sám otvorene prehovoril:
„Prekážku v podobe Sinnera a Alcaraza je čoraz ťažšie prekonávať,“ priznal po poslednej prehre.
Čítajte viac Pán stopiek bol anarchista v posteli. Za múrmi domu Jacquesa Anquetila vládla nevídaná džungľa
To, čo kedysi bolo jeho silou – schopnosť meniť rytmus výmen, brániť sa až do posledného dychu a otáčať zápasy v piatich setoch – sa dnes mení na slabinu.
V dueloch proti dvadsiatnikom, ktorí majú energiou ako z inej planéty, čoraz častejšie stráca dych. A to nie je otázka taktiky, ale fyziológie.
Štatistiky to potvrdzujú. Hoci sa na každom grandslame prebojoval do semifinále, nakoniec z toho bol len štatistický údaj, nie triumfálna turnajová jazda.
Symbolika čísla 25
Prečo je číslo 25 také dôležité? Djokovič už dávno prekonal svojich rivalov. Je jediným hráčom, ktorý má 24 grandslamových titulov. Stal sa prvým v Open ére, ktorý vyhral aspoň jeden turnaj ATP v dvadsiatich po sebe nasledujúcich sezónach.
A predsa, dvadsaťpäťka sa akoby stala magickou hranicou – symbolom, ktorý mal jeho príbeh uzavrieť. História nám však naznačuje, že podobné hranice nie sú vždy dosiahnuté. Serena Williamsová ostala na čísle 23 a nikdy sa jej nepodarilo vyrovnať „dvadsaťštvorku“ Margaret Courtovej.
Roger Federer po svojom dvadsiatom grandslamovom titule veril, že ešte pridá ďalšie, no „zamrzol“. Rafael Nadal po dvadsiatich dvoch už len bojoval so zdravím.
Čítajte viac Tenisová milionárka prišla o všetko, aj o vzťah s rodičmi, ktorí ju celý život sprevádzali. Nakoniec ju nepustili ani na otcov pohreb
Možno práve preto sa číslo 25 stáva fascinujúcim: nie preto, že by Djokovič potreboval ešte jeden titul, ale preto, že nám pripomína, že aj najväčší šampióni sú koneční.
John McEnroe to vystihol pre Eurosport takto: „Novak už nemá čo dokazovať. Je najväčší v číslach, v dlhovekosti, v disciplíne. Ale každý šampión chce ešte ten jeden titul, ten nemožný. To je to, čo ich drží pri súťažnom živote.“
Grandslamová „dvadsaťpäťka“ je teda viac než len číslo. Je to túžba dokázať si, že hranice sa dajú posúvať stále ďalej, aj keď už všetky rekordy padli. To je jednoducho Djokovič – nikdy nie je spokojný, ani keď je objektívne najlepší.
Neporaziteľný súper
Tenisový svet rád stavia príbehy do rámca rivalít. Federer, Nadal, Djokovič – traja titani, ktorí zmenili dejiny. Každý z nich má svoj finálny príbeh – Federer sa lúčil v slzách, Nadal nenápadnejšie, keď do poslednej chvíle bojoval s vlastným telom.
A Djokovič? Momentálne stojí pred otázkou, či ešte dokáže aspoň raz zdvihnúť trofej.
Všetkých troch však spája jedno: čas. Čas, ktorý sa nedá poraziť. Djokovič to vie, aj keď to nepriznáva ľahko. Jeho slová o „poloprázdnej nádrži“ znejú ako priznanie, že energia sa nedá donekonečna dopĺňať.
Či dosiahne magickú „25“ alebo nie, s určitosťou zostane najdlhšie šampiónom veľkej trojky. Zostane mužom, ktorý prekonal rekordy Federera a Nadala.
Čítajte viac Keď šampión neposlúchol pápeža: Temný milostný škandál Fausta Coppiho, ktorý otriasol Talianskom!
A zostane inšpiráciou – so všetkým, čo sprevádzalo jeho cestu. Slávny Connors prednedávnom trefne poznamenal, že zostane veľkou jednotkou a nie jedným z veľkej trojky.
Preto nie je dôležité, či získa ešte jeden titul. Dôležité je, že sa stal mierkou, podľa ktorej sa bude tenis ešte desaťročia hodnotiť.
„V skutočnosti je už kdesi na konci,“ vraví Becker a ponúka úplne iný pohľad, v ktorom chýba číslo 25. Že Djokovičovi šlo v uplynulých rokoch úplne o niečo iné.
„Konečne si ho vážia všetci ľudia milujúci tenis. V New Yorku, v Paríži aj v Londýne. Myslím si, že konečne pochopili, aký životný výkon nám tento chlapík predviedol.“
"Takže ak si myslíte, že je dobrý, potom chcem pripomenúť, že hral 53-krát v grandslamovom semifinále. Keď som počul to číslo, povedal som si, že to hádam ani nie je možné.
Že to je len nepodarený preklep. Vedeli ste o tom? To už nikto neprekoná," glosoval Becker, aby myšlienku Djokovičovej akceptácie ešte raz rozvinul.
"Áno, je to najúspešnejší hráč všetkých čias, ale teraz si ho konečne opäť všetci vážia. Kde má teraz hľadať motiváciu? Veď sedemnásť, či osemnásť sezón hral proti publiku. A teraz ho prijalo.
Čítajte viac Sovieti mohli mať najväčšieho futbalového génia v dejinách. Radšej si ho zničili
Teraz ho rešpektuje. Takže posledný dôvod jeho zotrvania na okruhu je preč, teraz už naozaj nemusí hrať. Robí to vari preto, aby hral v semifinále grandslamu? Deväťdesiatdeväť percent hráčov by vám povedalo, že by im stačilo zažiť len jedno semifinále, on má však inú kariéru. Má úplne iný cieľ.
Myslím si, že momentálne prvýkrát naozaj premýšľa o tom, ako dlho ešte chce hrať tenis. Ako dlho ešte chce hrať grandslamový tenis a predovšetkým prečo."
