Pred finále Pohára Billie Jean Kingovej proti Taliansku mala dobrú náladu. A verila. „Ak by ste boli zlatá rybka, nepotrebujem, aby ste mi splnili tri, stačí mi jedno želanie. Víťazstvo,“ smiala sa.
Futbalisti či hokejisti vravia, že po zápasoch – v návale adrenalínu a emócií – nevedia zaspať. Mali dievčatá po semifinálovom triumfe tento problém?
Finále sa nám začína o piatej, takže sme sa dohodli na voľnejšom programe. Stretli sme sa na raňajkách, všetky vyzerali fajn, žiadna sa nesťažovala. Všetko je zatiaľ v pohode.
Ale utorňajší úspech proti Britkám ste preberali do neskorého večera, však?
Hralo sa pomerne dlho, preto sme si aj večeru dopriali hneď pri kurtoch. Do hotela sme sa dostali až o deviatej večer. Žiadne veľké oslavy byť nemohli, keďže nás čaká finále, bolo to také pokojné. Ale bolo vidieť, že dievčatá si to užívajú, všetci sa z toho veľmi tešíme, nedeje sa to každý rok.
Skúste popísať náladu v tíme. Lebo na kurte bolo vidieť, že každé z dievčat to prežíva inak…
Pochopiteľne, sú rozdielne, preto to môže takto vyznievať. Ale poviem vám, je to skvelá partia, fantastický tím, môžem to posúdiť, lebo som pri ňom už niekoľko sezón. Aj v osobnom živote sú to dobré kamarátky. Napokon, v súťaži, akou je Pohár Billie Jean Kingovej, ťažko uspejete, keď chýba tímový duch.
Čítajte viac Sledoval ju Tyson, médiá nečíta. Slovenke kedysi predpovedali top 20. Na opačnej strane bude stáť "bublina", ktorá za dva týždne spľaslaPovedzte, čo vo vás najviac zarezonovalo?
Stále ma zdvíha zo stoličky. (smiech) Všetky premenené mečbaly ma zasiahli v tom najlepšom zmysle slova. To, ako Rebecca otočila zápas alebo ako s prehľadom hrali baby štvorhru, ma úplne dostalo. Je to turnaj, má to rýchly spád, napätá som vlastne neustále.
Ako niekdajšej vynikajúcej deblistke sa štvorhra proti Britkám musela páčiť. Mala svetové parametre?
Samozrejme, veď to sú všetko svetové hráčky. Toto sú majstrovstvá sveta tímov, úroveň je brutálna. Hrunčáková s Mihalíkovou hrali excelentne nielen proti Britkám, ale aj s Američankami. Navyše, dôležitosť štvorhry je mimoriadna, kedysi to bol posledný duel Pohára federácie, ktorý sa neraz ani nehral, dnes je to spravidla rozhodujúci duel. Posledný týždeň v Malage je toho dôkazom.
Trikrát v pozícii outsideriek, tri víťazstvá, to sa len-tak nevidí… Úprimne, boli ste zbalená na taký dlhý čas?
(smiech) Bola. Ja som našim dievčatám od začiatku verila. Už od momentu, kedy sme sa stretli v Bratislave. Viem, čo v nich je, poznám ich, navyše, keď sa tu spolu stretnú, ich úroveň ešte stúpa.
V minulosti nám azda chýbalo športové šťastie, dnes sa nám neobracia chrbtom. Za všetkým je však tímová chémia, predovšetkým tá je za uplynulými úspechmi. Vďaka nej sme zdolali aj hráčky z elitnej svetovej desiatky či dvadsiatky.
Bola by škoda to teraz „nedokončiť“…
Je to finále, sú to emócie. Použijem radšej tradičnú športovú formulku – uvidíme!
Bez toho, aby sme vyzvedali, vy v tejto chvíli už viete (v stredu doobeda, pozn. red.), v akom zložení nastúpite na večerné stretnutie proti Taliankam?
Samozrejme, predstavu už máme, odvíja sa to aj od toho, že utorňajšie stretnutie s Britkami sa skončilo neskoro. Nemôžem vám to ešte prezradiť, nominácia sa aj tak oznamuje až hodinu pred zápasom. Všetko sa môže ešte zmeniť.
A keby sme boli zlatá rybka, čo by ste si priali?
Nepotrebujem, aby ste mi splnili tri, stačí mi jedno želanie. Víťazstvo. (úsmev)
Tenis je výrazne individuálny šport, Pohár Billie Jean Kingovej tímová súťaž. Je náročné pre dievčatá preorientovať sa?
Niečo, na čo sa veľmi tešíte, náročné nie je. Verte, že tieto dievčatá majú k sebe ľudsky naozaj blízko a vytvorili fantastickú atmosféru.
Niekdajší kapitán Tomáš Malík vravel, že hoci ste v roku 2002 boli vyrovnané hráčky, jedna druhej nezávidela. Je to základný predpoklad úspechu?
Absolútny. Podpora je najdôležitejšia. V našom tíme mohla hrať na pozícii dvojky ktorákoľvek hráčka, pre Mateja Liptáka to nebol jednoduchý výber. To, že si dievčatá nezávidia, ale navzájom si doprajú, mu to však uľahčilo.
Aj sa vám za posledné dni vynárajú spomienky na sezónu 2002, kedy ste ovládli Pohár federácie?
To sú zážitky, ktoré sa z času na čas vynoria samé. Iste, teraz je to o niečo intenzívnejšie.
Čítajte viac Výnimočný moment pre Slovensko, sme na prahu najväčšieho úspechu. Podarí sa slovenským tenistkám to, čo pred 22 rokmi?Vy ste boli hráčky z top 50, dnes je v našom tíme jediná z najlepšej stovky. Tenis sa veľmi vyrovnáva…
Je to neskutočné, uplynulo dvadsať rokov a dnes hrá vynikajúci tenis aj hráčka, ktorá je na 200. mieste v rebríčku WTA. A pokojne môže zdolať aj súperku z top 20. Tenis v tomto smere spravil obrovský progres.
Ťažko povedať, či by to bolo možné aj za našich čias, ale jedna vec sa nezmenila, tímové súťaže boli a sú náchylnejšie na prekvapenia, ako bežné turnaje. Toto je úplne iná energia, tlak i emócie.
Ak sme po odchode Hantuchovej, Cibulkovej a Rybárikovej hovorili o kríze, môžeme už dnes povedať, že slovenský ženský tenis je na dobrej ceste?
Bodaj by to tak bolo. Dúfam, že áno a že aj tento úspech prispeje do slovenskej športovej mozaiky a presvedčí deti, aby hrali tenis. V Malage zviditeľňujeme Slovensko a športu, či tenisu obzvlášť, by sa to malo vrátiť.
Neprekvapil vás raketový progres Rebeccy Šramkovej?
Ani nie, lebo Rebecca na to má a konečne sa všetko zišlo v správny moment. Konečne ju netrápia zranenia, maká na sebe a trénuje, všetci z nej máme obrovskú radosť. Naozaj do toho dáva všetko, je príkladom pre mladých. Nech vidia, že aj v 28 rokoch je všetko možné, treba len vydržať a mať trpezlivosť.
Po dlhšom čase sa fanúšikom opäť pripomenula Viktória Hrunčáková. To, čo predvádza, nie je tenis z tretej svetovej stovky, však?
(smiech) Vôbec. Všetci vieme, že Viki patrí úplne inde a ja verím, že toto ju pozitívne nakopne do ďalšej sezóny. Nech sa vráti tam, kde naozaj patrí.
Počas singlových zápasov často hladí Mihalíkovej vrkoč. To je nejaký rituál?
Nie je, aspoň o tom neviem. (úsmev) To sa musíte ich opýtať. Sú to veľké kamarátky, majú k sebe blízko a svedčí to aj o tom, že nech je na kurte ktokoľvek, na lavičke je obrovská energia.
V Malage sa s kariérou lúči aj Rafael Nadal. Všímate si to?
Tu sa to nedá nevšimnúť. Pohybujeme sa v rovnakých priestoroch, máme spoločné tréningové kurty, stretávame sa. Navyše, na okruhu sa pohybujem už veľmi dlho, poznáme sa, niekoľkokrát sme sa spolu rozprávali – fantastický človek.
Na to, čo všetko dosiahol, je to aj veľmi pokorný muž. Odchádza veľký tenista, legenda. Bude veľmi chýbať, aj pre mňa je to emotívne.