Nebude však najznámejšou tvárou, lebo na poslednú chvíľu sa prihlásil Stan Wawrinka. Trojnásobný grandslamový šampión. Tenista s najlepším jednoručným bekhendom v histórii. Hviezda, ktorej už ťahá na štyridsať, ale nedokáže sa s tenisom rozlúčiť, je už na Slovensku.
Rodák z Lausanne je momentálne 169. hráč sveta a od organizátorov dostal – pochopiteľne – voľnú kartu.
Nepatril k najlepším
Ktovie, o kom by sme dnes písali, nebyť velikánov Djokoviča, Nadala a Federera. Wawrinka mohol mať veľkých titulov desať, možno viac. Napokon – hoci jeho kariéra sa ešte neskončila – dosiahol toľko, ako Andy Murray, čo je za éry najsilnejšej tenisovej generácie porovnanie hodné uznania.
K tenisu ho dostali rodičia, ktorí chceli, aby ich všetky štyri deti športovali. Tenisový klub päť minút pešo od domu bol priam ideálny.
Z o tri roky staršieho brata Jonathana tam vyrástol hráč, ktorý sa v roku 2003 vo svetovom rebríčku vyšplhal na 948. miesto. To už vedeli, že Stanislas – áno, tak v tom čase znelo jeho krstné meno – ho raz prekoná.
Čítajte viac Keď prišiel do Ameriky, boli to samé úklony, ani "ťuk" po anglicky. V Bratislave bude hrať jeden z najbohatších tenistov v dejinách
„Ten klub bol naozaj blízko nášho domu, ktorý bol vlastne farmou. Spravovali ju rodičia. Starali sa aj o dvadsať zdravotne postihnutých ľudí, ktorí tam s nami bývali. Jedli sme spolu a boli ako naša rozšírená rodina. Dodnes si ich všetkých pamätám,“ spomína Wawrinka.
Tvrdí, že keď ako osemročný vzal prvýkrát do rúk tenisovú raketu, nemal veľké sny. Tobôž nie grandslamové. Dokonca ani ako tínedžer, lebo hoci vyhral juniorský Roland Garros, nikdy si nemohol povedať, že medzi rovesníkmi je najlepší.
„Nikdy som nevyhral ani švajčiarsky juniorský šampionát,“ obzerá sa spätne pre portál The players tribune.
„Jediné, čo som chcel, bolo stať sa profesionálom. Chcel som sa dostať do prvej stovky a jediní ľudia, ktorí verili, že môžem ísť ešte vyššie, boli moji rodičia. Tí si však vždy myslia, že ich deti sú najlepšie, však?“ smeje sa švajčiarsky sympaťák, ktorého korene siahajú až do Česka.
Do tenisu sa vraj zaľúbil, až keď mal jedenásť. Jeho vtedajší tréner Dimitri Zavialoff ho jedného dňa požiadal, aby si vyskúšal jednoručný bekhend. Nič lepšie sa Wawrinkovi nemohlo stať. A nič lepšie sa nemohlo stať ani svetovému tenisu, lebo azda neexistuje úder, na ktorý sa posledné dve dekády pozeralo lepšie.
Foto: SITA/AP, Gregorio Borgia
Božský bekhend
Jeho kariéra je impozantná, veď na okruhu ATP získal šestnásť titulov a k tomu olympijské zlato zo štvorhry. Prvýkrát sa tešil v Umagu 2006, naposledy v Ženeve 2017. Má tiež jednu trofej z Masters 1000, keď v sezóne 2014 ovládol Monte-Carlo.
Obzvlášť jeho víťazstvá na Australian Open 2014, Roland Garros 2015 a US Open 2016 majú obrovskú hodnotu. Nielen preto, že sú to najcennejšie turnaje, ale aj konkurencia, s ktorou sa musel porátať, bola enormná.
Medzi rokmi 2006 a 2020 si triumfy na 57 grandslamoch rozdelilo len sedem tenistov – po jednom si pripísali Argentínčan Juan Martín del Potro a Chorvát Marin Čilič, trikrát sa presadili Brit Murray i Wawrinka.
A teraz čísla tenisových velikánov – osemnásť ich získal Španiel Nadal, sedemnásť Srb Djokovič a štrnásť Švajčiar Federer.
Wawrinka v minulosti krásne opísal pocity, ktoré sprevádzali každý z nich.
Pri prvom finále proti Nadalovi vraj necítil žiadnu nervozitu, kadejaké myšlienky sa mu vkradli do hlavy, až keď viedol 2:0 na sety. Ten tretí síce prehral, ale vo štvrtom si to postrážil. Keď premenil mečbal, nekonali sa žiadne bujaré oslavy.
Čítajte viac Ty si ho porodila, ale patril nám všetkým. Keď zahynula legenda, dvojmetroví chlapi plakali a sviečka horela v každom kostole
„Niektorí sa ma pýtali, prečo som neplakal alebo sa nezrútil na zem. Ale nemusím sa predsa zblázniť. Som hanblivý človek. Nepôsobilo by to prirodzene. Ale uľavilo sa mi. Bol som šťastný. A áno, oslavoval som oveľa neskôr. Chcem tým len povedať, že ak nežúrujete po takejto chvíli, kedy potom?“
O rok neskôr sa mu vo finále Roland Garros postavil do cesty Novak Djokovič. Tá verzia, ktorá vyzerala neprekonateľne. Wawrinka s ňou síce prvý set prehral, avšak potom predviedol nezabudnuteľné divadlo. „Počas nasledujúcich troch setov som hral najlepší tenis v živote,“ vraví.
Srba zasypával takými údermi, o ktorých si myslel, že ich nikdy nedokáže. Jeho jednoručný behkend, ktorý sa mihol okolo stĺpika na sieti a vzápätí zakrútil späť do kurtu, bol ešte dlhé roky „highlightom“ mnohých tenisových revue.
Trafil to božsky…
„Hral som zápas svojho života proti mužovi, ktorý vyhrával všetko. Cítil som sa… Jednoducho hrdý.“
Podľa tetovania
Vo Flushing Meadows 2016 odohral v náročných podmienkach niekoľko výnimočne ťažkých duelov. Keď sa malo hrať finále, v útrobách newyorského štadióna sa rozplakal ako malý chlapec.
„Stále mi nenapadá jediný dôvod, prečo. Psychicky som bol vyčerpaný, zároveň nervózny, pretože som starol a toto bola príležitosť, ktorú som cítil, že si nemôžem nechať ujsť. Takže áno, cítil som sa hrozne. Chcelo sa mi zvracať,“ opisuje.
A na druhej strane bol opäť maestro Djokovič. Velikán, ktorý mu mal čo vracať…
Wawrinka spomína, že jeho hlava pracovala ako nikdy predtým a keď ju chcel vypnúť, potreboval sa unaviť. A tak naťahoval výmeny, čo to šlo. „Aby hlas v mojej hlave konečne stíchol.“
Scenár z Paríža sa zopakoval, po prvom prehratom sete začal hrať Švajčiar priam bezchybne. Ako jeho slávnejší krajan Federer za najlepších čias. Našiel v sebe ohromnú silu. Potvrdil všetky prezývky, ktoré sprevádzajú jeho kariéru – Stan The Man, Iron Stan či Stanimal.
Foto: SITA/AP, Vincent Thian
Wawrinka vraví, že Djokovič – aj keď toho dokázal najviac zo všetkých – bol preňho najprijateľnejším súperom z „veľkej trojky“. Aj skóre, hoci je stále záporné, s ním má najpriaznivejšie. Vyhovoval mu jeho štýl.
„Aj keď som všetkých troch zdolal, stále sú o dosť lepší. Sú v inej kategórii,“ uznáva športovo. Djokovič sa dnes na obe nevydarené finále pozerá s úsmevom. Tridsaťdeväťročného matadora nazýva „skvelým človekom“, ktorý bol vždy inšpiratívny pre svoju vytrvalosť.
„No vzal mi dva grandslamy. To je úloha, ktorú zohral v mojej kariére. Je úžasné, čo vie vo svojom veku. Má takmer štyridsať a stále je veľmi silný. To je niečo, čo nedokáže mnoho ľudí,“ chváli Srb.
„Po niekoľkých operáciách kolien to stále má v sebe a snaží sa prekonávať ďalšie méty. Mal fantastickú kariéru,“ dodáva.
Má ju presne podľa tetovania na ľavom predlaktí: „Ever tried. Ever failed. No matter. Try again. Fail again. Fail better.“ Vo voľnom preklade to znamená: „Už som skúsil. Už som zlyhal. Nevadí. Skúsim znova. Zlyhám znova. Ešte viac.“
Ani v Bratislave to nebude inak…