Britský autor vysvetlil čitateľom, prečo je Srb najväčší tenista svojej éry a prečo by mali prestať s osobnými urážkami voči nemu. „Na rozdiel od vás poznám skutočného Novaka Djokoviča,“ napísal na začiatku dlhého textu, ktorý vám prinášame.
"Často sa ma pýtajú na najslávnejší moment, ktorého som bol vo Wimbledone svedkom. Bol to bekhend Rogera Federera pri mečbale Rafaela Nadala v tajbrejku štvrtého setu v roku 2008? Alebo to bol Goran Ivaniševič, ktorý sa na kolenách modlil za bod, ktorý by mu priniesol triumf a titul. Bol to zápas Steffi Grafovej proti Jane Novotnej?
Snáď by bolo vhodné spomenúť, čo sa dialo po slávnom triumfe Andyho Murrayho v roku 2013 a najmä v pozápasovom rozhovore Novaka Djokoviča, jeho vtedajšieho súpera. Je pochopiteľné, že publikum bolo proti Srbovi. Keď získal bod, na štadióne sa rozhostilo niečo blízke absolútnemu tichu. Keď Murray získal bod, na tribúnach zavládla extáza. Pre – v tom čase – 26-ročného hráča mimo svojho domova to nemohlo byť ľahké.
Čítajte viac Moderátorka BBC dala za pravdu Djokovičovi: Rune bol len zásterka, bučanie sa stalo nákazlivým
Po zápase, počas rozhovoru na dvorci, nebol v Novakových slovách ani náznak negativity či zatrpknutosti. Len ochota prijať širší obraz národa, ktorý po desaťročiach oslavuje svoje prvé víťazstvo vo dvojhre.
'Gratulujem Andy, tento triumf si si absolútne zaslúžil. Hral si úžasný tenis. Gratulujem tvojmu tímu. Viem, ako veľa to pre vás znamená a viem, ako veľa to znamená pre vás všetkých, ako aj pre celú krajinu. Bolo mi potešením byť súčasťou tohto finále," povedal vtedy Novak Djokovič.
Často hovoríme o tom, ako šport učí deti vyhrávať, no je tu aj dôležitejšia lekcia – učí vás aj prehrávať. Djokovičova láskavosť je veľmi zarážajúca.
Ak o nej pochybujete, pozrite sa na jeho štedrosť po minuloročnej prehre s Carlosom Alcarazom alebo po akejkoľvek strate za posledné desaťročie a pol. V tomto však nie je sám, pretože jeho dvaja veľkí rivali Federer a Nadal tiež zdieľajú túto ľudskú vlastnosť.
Foto: ČTK / imago sportfotodienst / Paul Zimmer
Na Djokovičovi ma však vždy niečo miatlo. Nejde len o to, že dav je proti nemu, keď hrá s Murraym vo finále Wimbledonu. Nie je to len o Wimbledone. V skutočnosti to tak nie je iba na grandslamových podujatiach.
Kamkoľvek ide, čokoľvek robí, čelí nápadnej a niekedy pomstychtivej jednostrannosti. Videl som to z blízka niekoľkokrát – hádzanie, kričanie, osobné urážky, úmyselné kričanie počas jeho sústredenia sa. Nazvite to ako chcete.
Možno by som mal uviesť, že som ostro proti názorom Djokoviča na vakcíny a povedal som to už niekoľkokrát, ale to, že je k nim antipatický, s tým nemá nič spoločné.
Bol som pri tom, keď žartoval na kurte, napodobňoval iných hráčov, bol to mladý muž, ktorý zúfalo túžil byť milovaný. Bol som tam, keď bol ‚Číslo tri‘, ‚Číslo dva‘, ‚Číslo jedna‘ a som tu teraz, keď opäť prišiel o post svetovej jednotky.
Čítajte viac Milovaný i nenávidený. Djokovičov hriech je jeho tenisová genialita
Veľa sa diskutovalo o tom, či publikum v zápase 4. kola vo Wimbledone kričalo „Bú“ alebo „Ruuune“, čo je meno jeho dánskeho súpera Holgera Runeho, ale to nie je podstatné. Takmer v každom zápase, ktorý Djokovič hrá, je dav na strane jeho súpera a časť z neho ho chce dokonca vyviesť z rovnováhy.
Ak by chceli diváci takto vyrušiť Federera, zvyšok publika by sa obrátil proti nim. Ako sám Djokovič v pondelok povedal: Na okruhu som už viac ako dvadsať rokov, verte mi, poznám všetky triky. Viem, ako veci fungujú.
Viem, že mnohí čitatelia si budú myslieť, že hrubosť voči Djokovičovi je do istej miery oprávnená, že je to hrozný človek, že je prekliatím mužského tenisu.
Tu by som rád podotkol, že tento jedinečný šampión vyrastal v nešťastí (ako chlapec prežil bombardovanie Belehradu) a že s nasadením trénoval, aby sa dostal až na vrchol počas najťažšej éry v histórii mužského tenisu. A bez výnimky sa k sparingpartnerom, novinárom a pomocnému personálu správal vždy s rešpektom a zdvorilosťou.
Foto: ČTK / AP / Kirsty Wigglesworth
Urobil som s ním veľa rozhovorov, mám prehľad o tom, čo sa deje v mysli kritikov, ktorí veria, že dokážu rozpoznať hlboké morálne zlyhania niekoho, koho nikdy nestretli.
Novak je však zdvorilý, zvedavý, zaujíma sa o svet, vždy je dochvíľny, nikdy sa neštíti odpovedať na otázku a pri jednej príležitosti, keď náš rozhovor v Monaku trval viac ako hodinu, sa ponúkol, že mi zorganizuje helikoptéru na letisko v Monaku.
Zariadil dokonca aj zabalenie torty do kartónovej škatule, aby som mal čo jesť po ceste domov. „Toto som ti nemohol nechať ujsť,“ povedal vtedy Djokovič a žmurkol na mňa. V žiadnom prípade nehovorím, že je dokonalý, rovnako ako ani Federer, ani Nadal, ani Serena Williamsová. Verte mi.
Ďalší moment, ktorý sa mi hlboko vryl do mysle. Bolo to finále Wimbledonu 2019 proti Federerovi. Bol to najvypätejší športový deň – Anglicko a Nový Zéland hrali v rovnakom čase finále majstrovstiev sveta v krikete. Povedal by som, že 99,9 percenta prítomných bolo proti Srbovi.
Čítajte viac Západná tlač nasadila Djokovičovi masku darebáka. Ako kedysi Lendlovi
Niektorí hovoria, že mu prospieva nevraživosť okolia, ale to je nezmysel. Ako všetky ľudské bytosti aj on chce byť milovaný. Trvalo mu roky, kým si vyvinul vlastné techniky na riešenie sociálneho odmietania. A povedal mi to mnohokrát.
Keď Federer viedol v piatom sete 8:7, Švajčiar dal dve esá, aby sa dostal do vedenia 40:15 a získal dve šance ukončiť zápas. Publikum vstalo, iPhony boli pripravené, dokonca aj novinári písali posledné slová reportáže. Pochybujem, že niekto veril, že sa Djokovič môže vrátiť – okrem samotného Djokoviča.
Ak niekedy budete mať čas, choďte na YouTube a pozrite si túto sekvenciu, uvidíte, že Djokovič je neprirodzene pokojný. Jeho oči boli sústredené ako Gandalf na most Kazad-dum v Morii, niečo si potichu šepkal pre seba. Tá žulová myseľ mala stále odvahu veriť. Forhendový víťazný úder, ktorý trafil, bol taký krásny, že by mal byť zarámovaný a vystavený v Národnej galérii v Londýne.
Nebudem sa ospravedlňovať za to, že som Djokoviča obdivoval, ani za to, že som veril, že je to najpôsobivejší športovec v mojom živote. Ani to, že v jeho húževnatosti vzhliadam niečo, čo robí náš svet skvelým.
Foto: ČTK / imago stock&people / Chryslene Caillaud / Panoramic
Som tu, aby som si všimol, že mu pravdepodobne nikdy nebude odpustené prelomenie „monopolu“ rivality Federer – Nadal. Neodpustia mu ani brutálnu efektivitu, neakceptuje sa dokonca ani to, že naďalej vyhráva, má 37 rokov a je po operáciách, ktoré by iných s určitosťou zastavili.
Dúfam však, že kritická masa ľudí bude súhlasiť aspoň s tým, že osočovanie a osobné urážky by mali prestať. Možno nie je taký, aký sa vám páči, ale jeho cesta od bojujúceho vyzývateľa k tenisovému kolosu má hollywoodske prvky.
Z davu vo Wimbledone i mimo neho si určite zaslúži viac.
