Pre srbské noviny tentoraz povedal, že vojenská kampaň NATO v Srbsku v roku 1999, ktorá prinútila tenisového šampióna v chlapčenských rokoch utiecť a ukrývať sa, zanechala „traumy, ktoré trvajú celý život“.
Budúci velikán žil so svojím ovdoveným starým otcom v štvrti Banjica v Belehrade. Keď bomby zasiahli Belehrad, jeho rodičia, otec Srdjan a matka Dijana, trávili väčšinu času v horskom stredisku vzdialenom viac ako štyri hodiny jazdy od hlavného mesta.
Dvojica pracovala dňom i nocou, aby financovala počiatky synovej tenisovej kariéry. Srdjan opísal niektoré zo svojich zážitkov, prv, ako jeho syn vystrelil do tenisového neba. Priznal, že to bolo „neuveriteľne náročné“ a chvíľami bol na „pokraji existencie“.
„Nikdy im neodpustím bombardovanie,“ povedal pre noviny Novosti. „Novak mal vtedy dvanásť. Na Rakovicu spadla obrovská bomba, rozbili sa nám všetky okná v byte v Banjici. Spadli sme z postele, vybehli na chodbu a kričali: "Bože, zachráň nás – neopúšťaj nás. Sú to traumy, ktoré trvajú celý život.“
Napokon, aj sám Djokovič potvrdil, že vojnový konflikt ho formoval a pomohol jeho tenisovej kariére.
„Prišiel každý, kto sa tam vošiel – neexistovalo žiadne obmedzenie,“ povedal v roku 2011 pre CBS, keď vysvetľoval, ako ľudia žili v pivnici. „Prebúdzali sme sa každú jednu noc o 2:00 alebo o 3:00. Celé dva mesiace nás budili bomby,“ vravel.
„Tieto skúsenosti zo mňa urobili šampióna, urobili nás tvrdšími a viac hladnými po úspechu,“ dodal.
Oddaný otec a priaznivec v jednom – Srdjan – sa neraz zastal svojho syna počas občas až kontroverznej kariéry, naposledy v rámci ságy o tom, či bol úradujúci šampión očkovaný proti Covidu.
Djokovič senior tvrdí, že jeho syn po ňom zdedil tvrdohlavosť. „Som jeden z mála ľudí, ktorí majú pozitívnu bilanciu v zápasoch s Novakom,“ vysvetlil. „Prvýkrát ma porazil, keď mal 11 rokov. Potom som už nedokázal vyhrať ani zápas, takže skóre je teraz 100:1.“
Čítajte viac Už prestaňte! Djokovič o nič nežiadal, nikdy sa proti vakcíne nevyjadroval