„Pred pár dňami som priletela do Švajčiarska, no vedela som, že aj tu to treba osláviť. Na Slovensku som často, trénujem tu, cítim sa tu veľmi fajn,“ povedala na úvod čerstvá šampiónka spod piatich kruhov. Vzápätí odpovedala na otázky novinárov.
Aký je to pocit nehrať len za seba, ale aj za krajinu?
Je to iné. Počas sezóny máme veľa turnajov a niekedy mi to už príde monotónne. Nie také silné, ako v národnom drese. Som hrdá, že môžem hrať za Švajčiarsko, ale tiež na slovenské korene. Vždy ma poteší, keď mi niekto fandí aj zo Slovenska. Pre športovca neexistuje viac ako účasť na olympiáde. Aj keby som sa domov vrátila bez medaily, stále by to bol veľký zážitok.
Viete už, kde budú mať vaše kovy svoje miesto?
Zatiaľ nie. Teraz mám iné starosti – dávať pozor, aby sa mi neoškreli.
Kedy ste si začali uvedomovať, že by z toho vo dvojhre mohlo byť zlato?
Tešila som sa už zo samotnej účasti. Nevravím, že som šla do Japonska ako turistka, no všetko som si fotila, užívala si otvárací ceremoniál. Zo začiatku podujatia som bola nervózna, no v dobrom, stále som pociťovala skôr radosť ako stres. Postupovala som od zápasu k zápasu.
Najviac napätá som bola azda pred semifinále, tam predsa šlo už o medailu. Pred finále som si zasa vravela, že zlato by bolo lepšie ako striebro (smiech). Môj priateľ to zvládal lepšie, on spal a ja som sa celú noc pozerala na strop.
Na olympiáde ste dokázali viac ako Roger Federer alebo Martina Hingisová…
Neuvedomujem si to, stále som na vlne akejsi eufórie. Lichotí mi, keď ma spomínajú v jednej vete s takýmito pojmami. Obaja ma podporovali a písali mi. K tomu, čo oni dosiahli v kariére, je veľmi ťažké sa čo i len priblížiť. Možno som však prispela svojim dielom do spoločného puzzle. Táto medaila je aj pre nich.
Foto: SITA/AP, Seth Wenig
Čo vám v esemeske napísal Federer?
Ozval sa mi po každom zápase a pred finále napísal, že je to krásny deň na splnenie vlastných snov. Veru, nakoplo ma to. Vravela som si, že treba ísť za tým.
Bol to najťažší zápas v kariére?
Zrejme áno. Navyše to bolo fyzicky mimoriadne náročné. Neustále som si opakovala, že nie som unavená, no i tak som si siahla na úplné dno síl. Bojovala som a oplatilo sa mi to. Bežecké tréningy na Slovane sú nič oproti olympiáde v Tokiu. Musím pridať aj tu na Slovensku (úsmev).
Zlatú medailu ste si vraj pošúchali už pred zápasom…
Je to zvláštna story. Som poverčivá, nikdy sa vopred nepozerám na trofeje. Aby som náhodou nesnívala. Keď som gratulovala Zuzke Rehák Štefečekovej, chcela, aby som sa dotkla jej zlata, že vraj sa na mňa nalepí. Nechcela som, no presvedčila ma a vyšlo to.
Nakoniec sme spolu leteli aj do Zürrichu. Rozprávala mi o streľbe, obdivujem ju. Aj pre jej skromnosť, vravela, že má síce zlato, ale zemeguľa sa opačne točiť preto nebude. Veľmi mi je sympatická.
Dávame do pozornosti OH Tokio 2020: pozrite si kompletný program
Tunajšie médiá rad radom pripomínajú, že na vašom zlate je skrz vaše korene aj štipka Slovenska. Je to tak?
Cítim, že Slováci mi fandia. Často mi píšu na sociálne siete, že som ich. Teší ma to. Napokon, je skvelé, keď vás ľudia nepodporujú iba doma. Kúsok z tohto kovu určite patrí aj Slovensku.
Novak Djokovič nezískal nič a do Belehradu sa vrátil s prázdnymi rukami…
Fandila som mu. Celý svet sa naňho pozeral. Po emocionálne nabitom Wimbledone to muselo byť neskutočne náročné. Aj on je človek, tiež vie byť unavený. Vyžmýkal zo seba maximum a to sa vždy cení. V New Yorku mu budem držať palce.
V Tokiu ste potvrdili, že betón, teplo a vlhko vám svedčia. Prijímate pred US Open pozíciu jednej favoritiek?
Myšlienkami tam ešte nie som. V ženskom tenise to je tak, že ak považujete niekoho za favoritku, tak tá určite nevyhrá. Je to otvorené a preto ani nechcem nad tým vôbec dumať. Dôležité je, ako sa cítim na kurte. Tokio mi dodalo sebavedomie, ale keď prídem do New Yorku, už bude jedno, kto vyhral olympiádu.