Story Gorana Ivaniševiča, víťaza Wimbledonu 2001, má hlboký kontext. Je o trápení, divokej karte, nečakanom zlepšení, ale aj o troch neúspešných finále predtým, ktoré tomu všetkému dodávajú silný emocionálny rámec.
Je o nádeji malého národa, ktorý si po krutej balkánskej vojne hľadal miesto na tenisovej mape.
Prižmúrili obe oči
S jeho kariérou to vyzeralo biedne. Za sebou mal niekoľko traumatizujúcich neúspechov, ale aj zranení, ktoré ho poslali na okraj hviezdnej tenisovej spoločnosti. A nebyť zašlej slávy, nekonal by sa ani Wimbledon.
„Organizátori sa rozhodli, že mi udelia divokú kartu. Nadišiel čas, aby som dokázal, že si ju plne zaslúžim,“ vravel na tlačovej konferencii pred začiatkom trávnatého podujatia. V tej chvíli ešte nikto netušil, že to zásadné z Wimbledonu 2001 sa zrodilo za zeleným stolom. Ivaniševič dostal najslávnejšiu divokú kartu v dejinách tenisu.
Odhliadnuc od jeho zraneného ramena, bolesti, s ktorou bojoval dlhé mesiace. Predpovede bookmakerov boli jasné: šanca, že vyhrá Chorvát, je 1:150. V rebríčku ATP sa nachádzal na 125. mieste a do Londýna prišiel s výpraskom na challengeri od Cristiana Carattiho, 194. hráča sveta.
Toto má byť vari vizitka budúceho grandslamového šampióna? Kdeže, skôr čistá tenisová depresia. Ivaniševič mal za sebou tri neúspešné finále proti Petovi Samprasovi. Nebyť toho, na slávne trávnaté dvorce mohol zabudnúť.
Kompetentní však prižmúrili obe oči. Našťastie!
Lebo Goran začal víťaziť. Najprv Švéd Jonsson, potom už silnejšie tenisové kalibre – Moya, Roddick, Rusedski, Safin i domáci Henman nestačili na rozbehnutého rodáka zo Splitu. Následne do diania zasiahol dážď a tak sa veľké finále, v ktorom Ivaniševič čelil Patrickovi Rafterovi, hralo prvýkrát v 115-ročnej histórii až v pondelok.
„Nezvyknem sa pozerať na staré zápasy, ale fragmenty z tohto som videl niekoľkokrát. Naposledy vlani, keď sa ma po zrušení Wimbledonu zmocnila nostalgia. Veru, ani si nespomínam, ako sa mi vtedy v Londýne darilo, oveľa viac mi v pamäti utkvela Goranova jazda,“ vraví Karol Kučera, niekdajší tenista, ktorý Chorváta zdolal štyrikrát v kariére a iba raz s ním prehral.
Ako na futbale
Pár hodín pred zápasom šlo do predaja 10-tisíc vstupeniek a britskí tradicionalisti len zalamovali rukami. Wimbledonský All England Club sa odel do austrálskych a chorvátskych farieb a zrazu to nevyzeralo ako vyvrcholenie najslávnejšieho nóbl turnaja, ale ako pred futbalovým derby Dynama Záhreb proti Hajduku Split.
Bolo to finále so všetkým, čo k tomu patrí. Napínavé od prvej do poslednej loptičky. Publikum burácalo. „Aj ja som si ho vychutnal. Nemal som favorita, obaja sú to skvelí chlapci, prial som im to rovnako,“ spomína Kučera, ktorý napokon predsa len pripustí, že ak by Ivaniševič prehral, bolo by to veľmi smutné.
Chorvát viedol 1:0 aj 2:1 na sety, Austrálčan sa vždy vrátil späť. Štvrtý set ovládol 6:2 a tenisová logika navrávala, že je na koni a pohár bude nakoniec jeho. V jednej chvíli ho mal nadosah, chýbali mu iba dva body. Ivaniševič to však ustál.
„Mnohokrát som videl, ako stratil hlavu, napokon aj v dueloch proti mne neraz vybuchol. Ale toto bolo finále, bol 100-percentne skoncentrovaný. Mentálna sila z neho sršala,“ dopĺňa bývalý šiesty hráč sveta.
Za stavu 7:7 Rafter stratil servis. A Ivaniševič podával na víťazstvo.
„Keď spravil dve dvojchyby pri mečbaloch, zmocnil sa vás pocit, že budete svedkom najbolestivejšej udalosti v histórii športu. Nakoniec však jeho dunivý servis našiel správne miesto a vyslobodil ho,“ napísal vo svojich spomienkach dlhoročný hlavný rozhodca wimbledonského podujatia Alan Mills.
Bolo to takto. Chorvát mal k dispozícii postupne tri mečbaly. Ale zbraň, na ktorú sa spoliehal, mu zrazu odišla. Riskoval aj pri druhom podaní, správal sa, akoby bolo jeho prvé. Lenže neboli z toho esá, ale body pre súpera.
Foto: TASR/AP, ADAM BUTLER
„Vravel som si, nie, nie, nie, to snáď nie je pravda,“ opisoval neskôr svoje pocity. „Počas zápasu to spravil niekoľkokrát, Raftera prekvapil bombou pri druhom podaní. Pri mečbale mu to na potvoru nevychádzalo,“ smeje sa aj dnes Kučera.
„Potom som si povedal, oukej, je tu štvrtý mečbal. Daj tam druhé podanie, je jedno kam dopadne, Pat možno spraví chybu. A on ju naozaj spravil,“ vrátil sa k rozhodujúcemu momentu balkánsky bombardér.
Budil sa spotený
Ivaniševič to dokázal. Od čias Borisa Beckera (1985) sa stal prvým nenasadeným hráčom, ktorý vyhral Wimbledon. Prvý s divokou kartou vôbec. „Divoká karta. Divoké obecenstvo. Divoký záver Wimbledonu,“ napísal veľkým titulkom americký New York Times.
Chorvátsky veterán akoby nemohol uveriť, čo sa práve stalo. Vstrebával koktejl emócií. „Mám pocit, že sa mi iba sníva. Hádam ma nikto nezobudí a nepovie mi: človeče, ty si zasa nevyhral. Musíš sa tam vrátiť,“ vravel po zápase.
Bol na vrchole blaha, dobyl to, čo mu predtým trikrát ušlo pomedzi prsty. „Je úžasné dotýkať sa trofeje. Vlastne je mi jedno, či ešte niekedy vyhrám zápas. Ak už viac nebudem chcieť hrať, tak jednoducho nebudem. Toto je koniec sveta,“ nadchýnal sa.
A Rafter?
Po rokoch priznal, že piaty set ho sprevádzal aj po kariére. „Päť rokov som sa budil spotený za stavu 5:4 pri Goranovom podaní. Neustále som rozmýšľal, čo by som urobil inak,“ priznal Austrálčan finálovú traumu.
„Ale teraz si predstavte, že by som ten zápas napokon vyhral a Ivaniševič prehral štvrté wimbledonské finále v rade. Mal som byť za to vari zodpovedný?“ usmieva sa.
Zodpovedný za súpera, za jeho otca Srdana, srdciara, ktorému lekár nedoporúčal sledovať veľké finále a predsa len sedel na tribúne. Za 150-tisíc ľudí, ktorí neskôr prišli vítať svojho hrdinu na letisko v Splite.
Všetko je tak, ako má byť. Goran Ivaniševič pred 20 rokmi napísal jeden z najväčších tenisových príbehov v histórii.
Na také sa nezabúda…