Foto: DAVE CAULKIN
Bojuje za práva homosexuálov, dlhé roky žije s partnerkou Juliou Limigovou, svoj vzťah spečatili sobášmi v roku 2014.
Navrátilová porozprávala pre Irish Times aj o emigrácii z Československa do Spojených štátov amerických v roku 1975.
Už vtedy patrila medzi tenisovú špičku. Tenis mala v krvi. Jej stará mama Agnes Semenská sa v Československu ocitla na prvom mieste národného rebríčka.
Martina si ako štvorročná pinkala loptičku o stenu a keď mala osem, zúčastnila sa na prvom turnaji. O pár rokov neskôr získala národný titul, prvý z mnohých.
Profesionálkou sa stala ako 16-ročná. Vtedy absolvovala aj prvú cestu do USA.
„Neverila som vlastným očiam. Veľké diaľnice, veľké autá,“ opísala prvé dojmy pre Sports Ilustrated.
Striktne tenisová záležitosť
V spomínanom roku, keď požiadala o politický azyl, sa prebojovala do finále Australian Open a Roland Garros, v prvom prípade v ňom podľahla Evonne Goolagongovej, v druhom Chris Evertovej.
Len 18-ročná Navrátilová svoje rozhodnutie o emigrácii rodine neoznámila. „Och, malá idiotka, prečo to urobila?“ reagoval pred novinármi jej dedko, keď ho informovali o vnučkinom kroku.
„Bola to striktne tenisová záležitosť,“ vysvetľovala na tlačovej konferencii a poprela, že to má niečo spoločné s politikou. Ako píše Irish Times, nad svojou kariérou nemala dostatočnú kontrolu a bola nútená odovzdať časť svojich zárobkov rodnej krajine.
„Cítila som, že ak sa nedostanem von, nemôžem sa stať najlepšou tenistkou sveta. Musela som sa pýtať, či by som mohla hrať na tom či onom turnaji. Bolo to veľmi frustrujúce,“ spomína dnes 64-ročná pražská rodáčka.
Dlhé roky sa nemohla stretnúť so svojimi rodičmi a sestrou, ani sa s nimi rozprávať cez telefón, pretože mala pocit, že je pod drobnohľadom vlády.
Z pohľadu kariéry ju to zomklo. V roku 1978 vyhrala svoj prvý grandslamový turnaj – Wimbledon. Rozhýbala oslnivú kariéru, počas ktorej si vybojovala 18 titulov na veľkej štvorke vo dvojhre a 41 vo štvorhre.
Americkou občiankou sa stala v roku 1981. Vtedy ju denník New York Daily News označil za bisexuálku.
O niekoľko rokov neskôr priznala homosexuálnu orientáciu a ako jedna z prvých športovkýň sa k nej hrdo začala hlásiť. Priznáva, že ju to vyšlo draho, stratila lukratívne sponzorské zmluvy a jej osobný život sa stal terčom médií.
Je rada, že čoraz viac športovcov sa už pri tejto téme neskrýva.
„To bol náš cieľ. Je smutné, že sme pre to museli bojovať, ale ukázalo sa, že to nebolo márne. Museli sme vystúpiť, nemali sme na výber, pretože tu bola vysoká miera ignorancie, predsudkov či nerovného zaobchádzania. To, čo bolo pre heterosexuálov garanciou, bolo pre nás nedostupné,“ pokračovala Navrátilová a dodala:
„Moja mama sa ma pýtala: ‚Prečo stojíš v prvom rade pochodov s dúhovou vlajkou?‘ Odpovedala som: ‚Nuž, nik za mnou nie je. Niekto to musí viesť.‘ A dnes už viac nemusím pochodovať.“
