Dá sa povedať, že koronavírus zastavil Filipa Poláška (35) v najlepšom. Po dlhej pauze by sa mal tenisový kolotoč znovu rozbehnúť. Ak opäť nezasiahne vyššia moc.
Ste pripravený zbaliť sa a cestovať už o mesiac do New Yorku?
Určite áno. Keď sa to celé začne, budem pripravený hrať na všetkých turnajoch. Žiaľ, toto je situácia, s ktorou sa musíme naučiť žiť. Nezmení sa to za týždeň, ani za mesiac, nevyrieši to dokonca ani vakcína. Tú najprv musia vyrobiť, potom testovať a následne dať tenistom. Prirodzene, že prednosť nebudeme mať my, treba ju dostať najprv k zdravotníkom, policajtom či hasičom na celom svete. Nebudeme v prvom rade.
Veríte, že sa US Open napokon uskutoční?
Je to 50 na 50. Tak si teda hoďme mincou (úsmev).
Vo Flushing Meadows sa už teraz hovorí o prísnych opatreniach, hráči tam budú bez podporných tímov. Máte nejaký plán?
Ivan Dodig si určite vezme tenisového trénera – svojho brata, ja zasa kondičného, ktorý môže byť nápomocný nám obom. V tíme sa poznáme dlhodobo, nemáme s tým najmenší problém. Vlani som so sebou viezol šesť ľudí, teraz pôjde jeden. Vyrovnám sa s tým.
Aký to bude turnaj? V karanténe, bez divákov…
Vôbec netuším. Keď ho budem mať za sebou, poviem vám.
Za akých podmienok by ste neleteli za oceán?
Problém je v tom, že ihneď po US Open máme v pláne turnaje v Madride, Ríme a na Roland Garros – to znamená Masters, Masters, grandslam. Z bodového hľadiska je pre nás v Amerike zaujímavý jedine Flushing Meadows. Ak by hrozilo, že po návrate nás dajú do dvojtýždňovej karantény, museli by sme sa zamyslieť, či nám takáto cesta stojí za to.
Aká je nálada medzi tenisovou špičkou?
Je to individuálne. Povedzme si pravdu – tí najlepší asi nemajú veľkú motiváciu štartovať na turnajoch. Nie sú odkázaní na financie. Berú to z čisto športového hľadiska a asi ich nenapĺňa predstava hrať pred prázdnymi tribúnami. V živote to nezažili. Ja som bol ešte pred dvoma rokmi na podujatí kategórie Futures, kde neboli diváci a neprekážalo mi to.
Treba si však uvedomiť, že sme samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré žijú jedine z príjmov na turnajoch. Byť deväť mesiacov s nulou, trénovať a mať okolo seba štáb, nie je vôbec jednoduché. Zaplať pánboh za minulý rok, v tomto smere sa nemôžem príliš sťažovať. Ale takých hráčov nie je veľa, iní to majú výrazne náročnejšie.
Foto: SITA/AP, Lee Jin-man
Znamená to, že motivácia druhého sledu je dnes podstatne vyššia?
Určite áno.
Ako situáciu vníma váš deblový partner Dodig?
Je zdržanlivejší. V profesionálnom tenise sa už pohybuje pätnásť rokov, takáto pauza mu akiste neuškodí. Ja ju už mám za sebou. Zhodujeme sa však v tom, že keď sa to celé začne, budeme pripravení cestovať. Pred pár dňami sme spolu telefonovali a riešili sme Ameriku – dohodli sme sa, že keď bude známe oficiálne stanovisko k US Open i podmienky návratu do Európy, zavoláme si a povieme čo a ako.
V decembri ste spolu trénovali v Bratislave, nepozval vás teraz k moru do Chorvátska?
Pred reštartom sezóny si chceme dať týždenné spoločné sústredenie. Riešime však lokalitu. Áno, pôvodne to malo byť v Chorvátsku, ale dnes tam nie je situácia najpriaznivejšia. Je možné, že nakoniec to bude opäť u nás na Slovensku.
Keď už spomíname Chorvátsko… Aký názor máte na to, čo spískali elitní hráči na Adria Tour?
Bolo tam pár pozitívnych ľudí, ale ktovie, či už tam nakazení prišli, alebo sa to udialo priamo v dejisku. Informácie máme len z médií. Dôležité je, že všetci to zvládli bez vážnejších problémov. Zrejme je naozaj pravda, že fyzicky zdatnejší ľudia sa s tým popasujú lepšie.
Ale mnohí tenisti za to Djokovičovi poriadne naložili…
Je to ich názor, neberiem im ho. Ja si to však nemyslím.
V týchto dňoch ste mali byť na olympiáde v Tokiu. Spomeniete si na občas na to?
Pravda, za ideálnych podmienok by som tam dnes asi bol. Pre mňa znamená toto podujatie asi najviac zo všetkých. Už po Australian Open som začal plánovať prípravu do Tokia. Chcel som tam cestovať skôr – predsa len, som už starší, neaklimatizujem sa za dva či tri dni. Potrebujem viac času. Aspoň desať dní. Keď niekam idem, chcem aj niečo dosiahnuť, nestačí sa mi poobzerať sa a rozmýšľať, aké je to tam pekné. Hádam to vyjde o rok.
Uvažovali ste už aj nad deblovým partnerom?
Možností je viac – asi dve, tri. Ako prvá sa ponúka s Igorom Zelenayom. Ešte sme sa však o tom spolu nerozprávali, nie je to aktuálna téma. V miešanej štvorhre prichádza do úvahy jedine Viktória Kužmová.
A veríte vôbec, že sa Hry v Tokiu o rok uskutočnia?
Ak budeme čakať na nula pozitívnych prípadov koronavírusu vo svete, tak takto to asi nepôjde. Keď sa príjmu také opatrenia, ktoré budú dostatočné na to, aby sme sa tam cítili bezpečne, potom budem optimistom.
Čo by ste tam chceli dosiahnuť?
Medailu. Ale ak sa to nepodarí, nehodím sa o zem. Pre mňa je olympiáda na tej istej úrovni ako grandslamové turnaje. Tým, že je raz za štyri roky, možno o niečo vyčnieva. Pravda, s Dodigom chceme vyhrať aj niektorý z grandslamových turnajov. A ak sa podarí, tak sa vyšplhať na vrchol rebríčka.
Foto: TASR, Pavel Neubauer
V uplynulých dňoch zazneli viaceré kritické hlasy, ktoré poukazovali na zhoršujúcu sa kvalitu slovenského tenisu. Vnímali ste ich?
Už som k tomu povedal dosť a svoj názor nemením. Nemá zmysel to ďalej rozoberať. Slovenskému tenisu však držím palce.
Po poslednom Davisovom pohári ste sa pre nesúhlas s praktikami zväzu vzdali reprezentácie. Je iné hrať za Slovensko v tímovej súťaži a iné na olympiáde?
Určite áno. Reprezentácie som sa vzdal preto, lebo som už nebol ochotný sa viac stotožniť s krokmi, ktoré robí Slovenský tenisový zväz. Ten však olympiádu neorganizuje, ani tam neposiela hráčov. Sú to dve neporovnateľné veci.
Ozval sa vám odvtedy niekto zo zväzu?
Nie, vôbec.
Viete si predstaviť, že po kariére by ste pracovali na zväze vo funkcionárskej pozícii?
Rád pomáham ľuďom a ak bude vôľa aj na druhej strane, nebudem sa tomu brániť.
Ani spolupráci so súčasným vedením STZ?
To určite nie.
V uplynulých dňoch ste si vyskúšali aj dvojhru. Bolo to fajn?
Bolo to predovšetkým vyčerpávajúce.
Čo môžu dať deblistovi singlové zápasy?
Najmä kondíciu. Hráč sa oveľa viac hýbe.
Trúfli by ste si povedať, kam by ste sa dostali pri plnom tréningu v rebríčku dvojhry?
Je to veľmi hypotetická otázka. Odpovedal by som asi takto: dnes už nikam. Už som na to jednoducho starý. Som schopný odohrať jeden-dva solídne zápasy, ale určite nie každý deň. Extraliga mi potvrdila, že moje telo už tak rýchlo neregeneruje.
V utorok ste oslávili 35. narodeniny. Ako sa cítite s novým číslom?
Nie som typ, ktorý by to prežíval. Narodeniny som naučený oslavovať na turnajoch, je to zväčša obyčajný pracovný deň. Tentoraz som si mohol štrngnúť s priateľkou. Ale keď sa už pýtate: cítim sa stále rovnako.
Mohol to byť váš najúspešnejší rok v kariére. Neubíja vás to?
Veď príde ďalší, nie? (smiech). Ale teraz vážne: už som si zvykol, toto sú veci, ktoré človek neovplyvní. Keby som sa zranil a niekde si zlomil nohu, možno by som si mohol niečo vyčítať, vravieť si, že tam som veru nemusel liezť.
Toto je však iný prípad. A nakoniec, tenis nie je najdôležitejšia vec na svete. Nejako bolo a nejako bude, netreba z toho robiť drámu. Mnohí ľudia dnes majú oveľa väčšie starosti ako tenisti. Nemá význam sa ľutovať.