Váš veľký súper dnes oslavuje 50. narodeniny…
Letí to, však? Ani sa mi nechce veriť, že takto rýchlo starneme. Zatiaľ mi to akosi nedochádza, vo vnútri sa cítim stále viac športovec ako nejaký senior.
Vaša prvá spomienka na Agassiho?
Dlhé vlasy a riflové šortky (úsmev). Ale nielen módu, aj štýl mal výnimočný. Neskutočne do toho pálil. Vnímal som ho už ako junior. No nevidel som sa v ňom, to skôr v Milošovi Mečířovi.
V čom bol Agassi výnimočný?
Mal neuveriteľne vyrovnané údery od základnej čiary. Famózne returnoval a aj keď mnohí tvrdia, že servis nebol jeho extra zbraň, musím povedať, že aj tak bol výborný. Súperov často hnal zo strany na stranu a ničil ich veľkou agresivitou.
Viete, akú s ním máte vzájomnú bilanciu?
Tuším 4:3 pre mňa.
Takže ako jeden z mála môžete povedať, čo naňho platilo…
Prvý duel sme odohrali na olympiáde v Atlante 1996. Na okruhu som bol pomerne nový, ale napriek tomu to bol vyrovnaný zápas – prehral som dvakrát 4:6. Uvedomil som si však, že z nedosiahnuteľného cieľa je zrazu súper, s ktorým sa môžem merať. Navyše, jeho hra mi celkom sedela. Miloš vymyslel taktiku, aby som ho držal čím ďalej od základnej čiary a na druhú stranu mu posielal vyššie topspinové lotpy. V tej chvíli sa jeho agresívna hra rozpadávala.
A čo jeho mentálna sila?
Bol veľmi komplexný. Aj keď mal počas kariéry nejaké výpadky – v istej fáze akoby stratil motiváciu – o jeho psychike nepochybujte. Inak by sa predsa nedokázal vrátiť. Napokon – medzi najlepšími sa držal neuveriteľne dlho. Domnievam sa, že mu prospela rivalita so Samprasom. Pete nakoniec toho dokázal viac, ale pre Agassiho zostával veľkou métou.
Pôsobil veľmi extravagantne. Bol taký aj v zákulisí?
Pravdaže, no zároveň bol aj veľmi priateľský a komunikatívny. O väčšine top hráčov v tom čase platilo, že si medzi ostatnými zjednávali rešpekt. Agassi nebol výnimkou.
Ako sa to prejavovalo?
Napríklad aj tak, že keď sme spolu trénovali, snažil sa ma na sieti trafiť. A keď sa mu to podarilo, nenasledovalo žiadne pardón. Šlo sa ďalej a tváril sa, že sa nič nedeje. Aj v komunikácii vystupoval svojim spôsobom nadradene. Ako boss – tváril sa trošku frajersky. Chcel ma zneistiť.
Napríklad?
Keď prišiel do šatne, začal asi takto: tak čo, Karol, aký máš dnes nadhod? Rečičkami sa snažil druhého znevážiť či zaútočiť na jeho slabinu. Ale aj Thomas Muster bol taký. Vlastne všetci tí, ktorí mali najvyššie ambície.
Bol Agassi medzi ostatnými hráčmi populárny?
Ani veľmi nie. Mal svoj malý okruh kamarátov. Postupom času sme však k sebe našli cestu. Keďže som ho párkrát zdolal, zrejme si povedal, že ku mne musí pristupovať inak. Zrazu začal byť kamarátsky, viac so mnou v šatni komunikoval, ukazoval mi fotografie detí. Bol ku mne iný. Akoby mi naznačil: oukej, teraz už patríš medzi nás.
Možno to bolo preto, že po jeho boku sa objavila iná žena…
Nebola jedna. Mal vynikajúcu speváčku, ale nespomínam si na meno…
Barbru Streisandovú…
Pravda, veľká umelkyňa. Potom si vzal herečku Brooke Shieldsovú. Ale najvýraznejšie a najviac pozitívne ho ovplyvnila Steffi Grafová. Tá k nemu absolútne sadla – ich vzťah je v rámci športu doslova ukážkový.
Zmenila ho?
Určite áno. Bolo to na ňom vidieť. Možno to súviselo aj s vekom – čím bol starší, tým sa viac usadil a nepotreboval si už nič dokazovať.
Na ktorý váš spoločný duel najradšej spomínate?
Na osemfinále US Open 1998, ktoré som po päťsetovej bitke vyhral. Za stavu 2:0 na sety sa ma snažil za každú cenu rozhodiť, nešportovými vecami najprv prebudil a potom strhol divákov na svoju stranu. Priznám sa, cítil som krivdu. Stretnutie sa dohrávalo na druhý deň – bolo to veľmi emotívne. V piatom sete sme jeden druhému ukazovali tú najväčšiu bojovnosť, akú len športovec môže mať.