„Keď som po takom čase prišla na kurt, moje telo pocítilo, že sa niečo deje. Na záťaž si muselo istý čas zvykať,“ priznáva niekdajšia svetová sedemnástka či semifinalistka Wimbledonu (2017).
Kým je dnes Magdaléna Rybáriková? Tenistkou, golfistkou či skôr developerkou?
(smiech) Developerka určite nie som. Zaoberám sa len výstavbou dvoch domov – vrátane svojho. Za golfistku sa tiež nemôžem označiť, som skôr nadšený fanúšik tohto športu. Čiže som stále tenistka, o čom svedčí aj moja príprava na Pohár federácie.
No raketu ste nedržali v ruke štyri mesiace. Stalo sa vám to niekedy počas kariéry?
Ale áno – v roku 2016 po operáciách kolena i zápästia. Potom však prišla moja najlepšia sezóna v kariére. Dlhá pauza mi zrejme prospela (úsmev).
Foto: SITA/AP, Kevin Hagen
S akými pocitmi ste po dlhej pauze vstupovali na kurt?
Nebolo to jednoduché. Priznávam, život bez tenisu som si užívala. K tréningu som sa musela prinútiť. Kým som trénovala len údery, bolo to fajn. Akonáhle sme do prípravy zapojili aj výraznejší pohyb, mala som problémy. Cítim, že mám pomalšie nohy, aj telu chvíľu trvalo, kým začalo chápať, čo sa deje.
Mali ste z tréningu radosť?
Tú nemám už dlhšie. V poslednom čase som bola neustále zranená, achilovky ma bolia už štyri sezóny. Fungovala som v podstate zo zotrvačnosti – zo zvyku, že skrátka hrám tenis. Tešila som sa skôr na turnaje, nie na tréningy.
Bolo náročnejšie presvedčiť hlavu alebo ubolené telo?
Určite hlavu. Ráno som vstala, kým som sa rozhýbala, stálo ma to veľa námahy. Ale to je v mojom veku zrejme bežné. Verím však, že mnohí hráči po tridsiatke si užívajú na kurte každý moment. To však nie je môj prípad.
No u vás badať istý paradox – po bolestivom období ste dosiahli najlepšie výsledky v kariére. Čo vás hnalo vpred?
Po operáciách v roku 2016 som si dostatočne oddýchla. V hlave som nemala ani náznak myšlienky, že chcem skončiť. Sužovali ma síce bolesti, no prijala som ich za bežné. Navyše, začiatkom roku 2017 som na tom bola fyzicky dobre, prišli solídne výsledky a všetko vyvrcholilo wimbledonským semifinále. Cítila som sa lepšie ako 21-ročná. V ďalšej sezóne to už bolo horšie, no stále som sa držala v elitnej päťdesiatke. Ale vlani som už bola neustále zranená – mala som podozrenie na únavovú zlomeninu, ktorá ma po Australian Open na dva mesiace odstavila.
Foto: SITA/AP, Vincent Thian
A potom sa to s vami začalo vliecť…
Presne tak, mala som tridsať rokov, výrazne som klesla v rebríčku. Moje telo už nebolo pripravené na to, aby hralo kvalifikácie. Nebolo fyzicky možné, aby som v takom stave vydržala tri kolá, ktoré by ma priviedli do hlavnej súťaže.
Trúfli by ste si dnes – v prípade, že by ste začali znovu naplno trénovať – na návrat do najlepšej stovky?
Ak by to bolo len o bežnej bolesti, hrám ďalej. Lenže mám za sebou vážne zranenia, ktoré sa nezlučujú s kariérou profesionálneho hráča. Preto priznávam, že tenis mi nechýba, nelákajú ma turnaje. Ocitla som sa v začarovanom kruhu – telo hovorilo dosť, na to reagovala hlava. Predsa len, keď nemôžete trénovať a vydať zo seba maximum, nebaví vás to. Pohár federácie je výnimka, ide o tím. Navyše, debatovala som s pánom Moškom (generálny sekretár STZ), ktorý ma presviedčal, aby som reprezentácii ešte pomohla. Preto som teraz tu.
Keď sme sa zhovárali s Dominikom Hrbatým, vravel, že si nevie predstaviť ani dva dni bez rakety v ruke. Aké miesto bude mať v najbližšej budúcnosti tenis vo vašom živote?
Dominik je úplne iný typ ako ja. Mne neprekážalo nedržať raketu štyri mesiace. Našla som si iný šport – golf. Ten ma baví tak, ako kedysi v začiatkoch tenis. Možno aj preto mi raketa nechýba. Uvidím, čo bude o rok, dva. Momentálne som oddýchnutá, robím prvé kroky v golfe, učím sa pravidlá, techniku, všetko okolo neho, čo ma nesmierne baví a napĺňa.
Vysoké ambície ste mali v tenise, máte ich aj v golfe?
To je práve môj problém. V golfe som stále amatér a niekedy sa čudujem, prečo mi to až tak nejde. Tento šport je najmä o technike, v ktorej mám zatiaľ medzery. Keď si niekedy pozerám videá, na ktorých hrám, tak si hovorím, že je to katastrofa. Očakávam od seba veľa, zrejme by som mala z nárokov ubrať. Pramení to z tenisovej profesie, v ktorej som tiež chcela všetko robiť naplno. Podstatné však je, že golf ma baví. Keď som bola s priateľom tri týždne na Mauríciu, strávila som každý deň tri hodiny pri golfe. Vtedy mi vravel – keby si toľko času behala aj po kurte…
Keď vás človek počúva, necíti, že by vám mal tenis niekedy chýbať. Predsa len, našli sa už okamihy, keď vás prepadla nostalgia, že niečo veľké sa končí?
Zatiaľ to tak necítim. Mám pred sebou Pohár federácie, predbežne som dohodnutá s pánom Moškom aj na aprílový termín. Navyše, nie som typ, ktorý sa bude zaoberať minulosťou. Skôr sa dívam vpred, teším sa na nový život, počas ktorého nebudem musieť riešiť tréningy, turnaje, neustále cestovanie, chaos. Tenis mi veľa dal, mala som šťastie, že som sa ním mohla živiť, no už toho bolo dosť.
Hovoríte, že v Pohári federácie sa zrejme predstavíte aj v apríli. Môže sa však stať, že už najbližší fedcupový súboj s Veľkou Britániou bude vašou rozlúčkou?
Možno sa stane niečo neočakávané, no zatiaľ platí moja dohoda s pánom Moškom o tom, že za Slovensko nastúpim aj v apríli.
Pred dvomi rokmi sme debatovali s vaším kondičným trénerom Kristiánom Cupákom. Tvrdil, že vás nikdy nevidel na dne. Sedí to?
Mala som krízy. Pred i po operáciách to bolo pre mňa vskutku náročné. Nevedela som, či sa vôbec vrátim. Predsa len, mala som byť do mesiaca fit, napokon to s návratom trvalo podstatne dlhšie. Prešla som si obdobiami, keď mi nebolo najlepšie. Nie som však typ, ktorý by naplno prejavoval emócie.
Ale momentálne si život užívate…
No, teraz zas pomenej, keďže musím trénovať (smiech). Počas predošlých štyroch mesiacov som však nemusela myslieť na to, že potrebujem niečo robiť. Verím, že na tento režim znovu nabehnem a naučím sa napríklad lyžovať, kedže počas kariéry som si to pod hrozbou zranenia nemohla dovoliť. Teším sa skrátka na prosté veci.
Ako počas mesiacov „ničnerobenia“ vyzeral váš bežný deň?
Hrala som golf (smiech). Niekedy aj s Danielou Hantuchovou. Pochodila som Maurícius, šla som za priateľom do Švajčiarska, veľa času mi zabral projekt okolo môjho domu.
Na situáciu, v ktorej nemusíte robiť nič, čo by ste nechceli, sa zrejme zvyká ľahko…
Je to zvláštny pocit. Počas kariéry som napríklad šla spať po polnoci, zrazu som sa strhla s tým, že nebudem na druhý deň na tréningu vládať. Niekedy mi taká myšlienka prebehne hlavou aj teraz – akoby som sa nevedela uvoľniť. Počas štvormesačného voľna som si dala dve pivká, všetci sa nad tým pozastavovali. No v podstate si len užívam bežnosť, ktorú si ostatní ľudia doprajú pravidelne.
V súčasnosti staviate dom. Bola to súčasť vášho plánu, že k takému niečomu sa odhodláte ku koncu kariéry?
Ani nie, šlo skôr o náhodu. Tým, že brat pracuje v stavebnej firme, mi s ním pomáha. Bez neho by som sa nepohla, nevedela by som riadiť robotníkov, skontrolovať, či všetko urobili správne. Skôr sa venujem dizajnu, zariadeniu.
Nezvyčajné, ak stavbárina napĺňa aj ženu…
Pokiaľ ide o hrubú stavbu, na tej ma nebaví nič. Ide skôr o dizajn. Pozerám si na internete, čo je v móde, študujem si trendy. Následne mením názory, jeden mesiac sa mi páči niečo, na ďalší čosi úplne iné.
Počas kariéry ste zarobili viac ako päť miliónov dolárov. Sú veci, po ktorých túžite, no poviete si, že je to pridrahé?
Samozrejme (smiech). Možno túžim po ostrove, ale na ten nemám. Ale vážne, peniaze nerozhadzujem. Už počas kariéry som si ich odkladala. Investovala som ich do nehnuteľností, čo mi príde bezpečné. Samozrejme, mám aj auto, nepotrebujem si však kupovať každý rok nové. Na súčasnom sa vozím šesť rokov. V týchto veciach som bola vždy skromnejšia, nepotrebovala som extra veci. Snažila som sa o to, aby som mala peniaze aj po kariére.
Počas nej ste precestovali takmer celý svet. Máte ešte nejakú destináciu, kam by ste chceli ísť na dovolenku?
Cestovanie s tenisom je iné. V podstate poznáte len hotel, kurty, letisko, to nepovažujem za cestovanie. S priateľom si hovoríme, že by sme sa chceli vrátiť na Maurícius a Havaj. Taktiež sa chceme pozrieť na Maledivy. Ale len za podmienky, že tam bude golfové ihrisko (smiech).
Keby sa v júlovom finále Wimbledonu stretli Roger Federer a Novak Djokovič, šli by ste do Londýna v rámci dovolenky?
Uf, asi nie. Tým, že som bola v semifinále Wimbledonu, dostala som doživotný vstup. Keď raz budem staršia pani, možno ho využijem.
Lenže vtedy už nebude hrať Federer…
To je pravda. Som nesmierne rada, že som ho zažila v mojej ére. Som zvedavá, či sa raz objaví niekto ako on. A možno ma niekedy očarí aj iný tenista.
Djokovič pre vás nie je taký úžasný?
Veľmi si vážim jeho trénera Mariána Vajdu, je to skvelý človek. Keď vidím Novaka, príde mi ako mašina. Pre mňa však je jednotkou Federer. Nech hrá proti komukoľvek, držím mu palce.
Sledovali ste Švajčiara aj počas nedávneho Australian Open?
Niektoré zápasy som si pozrela. Videla som jeho semifinále s Djokovičom. Už pred ním som vravela, že Novak postúpi. Videla som mužské a ženské finále.
Asi je zbytočné polemizovať o tom, že vás premohol smútok z toho, že nie ste v Melbourne…
Viete, čo som cítila? Úľavu, že tam nie som. V televízii vidíte všetky tie úspešné hviezdy, ako si užívajú slávu. No treba sa pozrieť aj na tých, ktorí skončia v prvom či druhom kole, prišli do Melbourne napríklad zranení. A to bol často môj prípad. Nebolo to len o víťazstvách, ale aj o sklamaniach. A neraz.
Uvedomujete si, že po vás a Dominike Cibulkovej zostane v slovenskom tenise veľká diera?
Treba priznať, že prežívame menšiu krízu. Viktória Kužmová má na to, aby šla znovu nahor. Videla som ju odohrať viacero výborných zápasov. Taktiež Anna Karolína Schmiedlová sa môže vrátiť pokojne aj do najlepšej tridsiatky. Škoda, že Janu Čepelovú neustále trápia zranenia.
Viete si predstaviť, že by ste niekedy viedli niektorú zo slovenských tenistiek?
Cestovať z turnaja na turnaj by sa mi už nechcelo. Aj popri rodine by to bolo zložitejšie. To však hovorím teraz – keď mám tenisu plné zuby.