O svojej povahe, životnej filozofii, peniazoch. O čomkoľvek. Slovenský tenista Andrej Martin (29) je otvorený, tak trochu bezstarostne pôsobiaci človek.
„No musím sa priznať, že mnohé veci rád do detailu analyzujem a vŕtam sa v nich,“ vraví hráč, ktorý za posledné dva mesiace vyhral trojicu challengerových turnajov a v rebríčku sa posunul o 120 miest. Jeho slová potvrdzuje priateľka – úprimným smiechom a tvárou v dlaniach.
Zhovárali by ste sa s nami tesne pred zápasom aj v prípade, že by šlo o grandslamový turnaj?
Vôbec by som s tým nemal problém. Tri hodiny pred duelom sa najem, zvyšný čas si zakaždým rád vyplním. Pokojne aj rozhovorom s novinármi.
Nepotrebujete byť v takomto čase iba sám so sebou?
V stave plnej koncentrácie som zväčša až pol hodinu pred zápasom. Analyzujem taktiku, pripravujem si rakety. Dovtedy sa súperom vôbec nezaoberám a preto si chvíle potrebujem krátiť niečím príjemným.
Aj keby šlo trebárs o duel s Rafaelom Nadalom na Roland Garros?
Vtedy by som bol o niečo nervóznejší, čiže o to viac by som potreboval rozptýlenie.
Z čoho by pramenila nervozita? Aj z faktu, že niektorí experti tvrdia, že v športe nejestvuje väčšia výzva, ako zdolať Nadala na antuke?
Chcel by som si vyskúšať, ako by som obstál proti najlepším hráčom sveta. Tým, že antuka je môj najobľúbenejší povrch, zaujímalo by ma, ako by som vedel Nadalovi vzdorovať. Aký by bol výsledok, to je už otázne (smiech).
K súbojom s elitou vás posunuli posledné dva mesiace, počas ktorých ste vyhrali tri challengerové turnaje. Ako by ste toto obdobie charakterizovali?
Ťažko hovoriť len o týchto dvoch mesiacoch. Sú výsledkom dlhodobej driny. Vždy tvrdím, že poctivá práca sa prejaví. V tenise to funguje tak, že keď driete, nedočkáte sa úspechov hneď, ale až po niekoľkých týždňoch, mesiacoch. Preto sú pre mňa posledné výsledky motiváciou do ďalšej práce.
Je séria víťazstiev výsledkom nejakej zmeny v prístupe k tenisu?
Už dlhší čas nemám trénera, koučujem sa sám. Tenisu preto musím venovať podstatne viac času, no baví ma to. Teším sa na obdobie, keď skončím s hráčskou kariérou a odštartujem trénerskú. Som typ človeka, ktorý rád analyzuje veci, preto mi nerobí problém robiť si tréningové plány, rozvrhy. Som dostatočne skúsený na to, aby som poznal samého seba, preto viem, čo moje telo potrebuje.
Ste analytickým typom človeka aj v súkromí?
(vedľa sediaca priateľka Andreja Martina sa rozosmeje) Pozrite sa na ňu, to hovorí za všetko. Áno, som taký. Zastávam názor, že veci, ktoré robíme, nie sú náhoda. Keď si zanalyzujem, prečo to robím, viem, či dané činnosti mám zopakovať, alebo sa ich vyvarovať. Stávam sa tak strojcom svojho osudu.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Znamená to, že v mnohých veciach sa viete vŕtať donekonečna…
Všetko má svoje hranice, mám priority. Veci, ktoré pre mňa nie sú dôležité, nechávam tak. Pri podstatných záležitostiach idem do hĺbky.
Zaoberáte sa takto aj svojou tenisovou minulosťou?
Všetky zápasy hneď hádžem za hlavu, beriem si z nich len to podstatné, čo ma môže posunúť ďalej.
Vráťme sa k trénerskej otázke – v podstate plávate proti prúdu, keďže väčšina hráčov cestuje po turnajoch s mnohopočetnými tímami, kde nechýbajú tréneri, maséri, fyzioterapeuti…
Nehovorím, že moja pozícia je ideálna. Finančne si nemôžem dovoliť tím, akým disponujú elitní hráči. Navyše, vidím, že aj sám sa posúvam a som zvedavý, kam to dotiahnem.
Pohybujete sa tesne za prvou stovkou. Ako sú na tom s trénermi hráči z vášho rebríčkového okolia?
Väčšinou sa to láme okolo stovky. Vtedy ide o to, či si hráč vie na seba lepšie zarobiť a dovolí si kouča. Každopádne, keď ste v stovke, na trénera a ďalších ľudí si zarobíte.
Hľadali by ste si trénera, keby ste poskočili do Top 100?
V tomto období určite nie. Chcem to sám ťahať čo najdlhšie. Neviem, aký mám v tomto smere potenciál, preto to chcem zistiť.
Vraveli ste, že raz by ste sa chceli stať trénerom. Je toto obdobie akousi prípravou na život po kariére?
Vôbec nie. Keď si to spätne vezmem, jedného dňa mi to pomôže. Teraz sa však snažím predovšetkým o to, aby som si uľahčil život.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Tým, že nemáte trénera, cestujete z turnaja na turnaj sám. Nie je to o to náročnejšie?
V podstate nikam neletím sám. Buď ide so mnou sparingpartner či niekto, kto ma povzbudí počas zápasu. Napriek tomu, že sa venujem individuálnemu športu, odmalička ma fascinovali kolektívne. Preto nemám rád samotu, neustále potrebujem byť s niekým.
Dosiaľ ste vyhrali desať challengerových turnajov, polovicu z nich v exotických destináciách mimo Európy. Podľa čoho si vyberáte turnaje?
Keď môžem, cestujem za antukou. To je priorita. Taktiež mám rád väčšiu nadmorskú výšku, ktorá je charakteristická pre turnaje v Ázii či Južnej Amerike. Preto je môj program odlišný od iných. Je to tým, že hľadám pre seba také podmienky, ktoré mi najviac vyhovujú.
Prečo vám sedí práve väčšia nadmorská výška? Ste hádam kondične lepšie pripravený ako súperi?
O tom to nie je. Ide o to, že za takýchto podmienok lepšie lieta lopta z rakety, vyhovuje mi jej vyšší odskok.
Posledné dva turnaje ste vyhrali v Kazachstane. Aké podmienky núka tenistovi táto krajina?
Nie je tajomstvom, že Kazaši majú dostatok peňazí. Do športu ich investujú veľa, preto aj tenistom vytvárajú výborné zázemie. Porovnateľné s podmienkami na turnajoch v Európe. Napríklad v Južnej Amerike vládne chudoba, tenis je pre bohatých ľudí. Kluby tam fungujú na členskej báze, tie sú celkom luxusné. Hráči preto majú k dispozícii veľmi solídne podmienky.
Cestujete rád?
Neviem, kto obľubuje cestovanie, keď je na cestách po celý rok. Čas v lietadle, aute rád využijem na niečo, na čo počas bežných dní nemám čas. Prečítam si knihu, povybavujem si praktické veci.
V poslednom období ste v rebríčku zaznamenali výrazný posun – o 120 miest. Viete odhadnúť, kde sú vaše limity?
To by som veru rád vedel (smiech). Cieľom každého tenistu je elitná stovka, nie som výnimka. Chcem si zahrať v hlavnej súťaži grandslamov. Preto musím v prvom rade zostať zdravý.
V Top 100 ste už boli. Robili ste hádam niečo nesprávne, kedže ste sa v nej neudržali?
To asi nie. Problém bol asi v tom, že som príliš veľkú zodpovednosť kládol na plecia trénerov. Nehovorím, že to bola chyba, ale v mojom prípade je lepšie, keď mám zodpovednosť sám za seba.
Na svojom facebooku ste pred časom zdieľali odkaz španielskej futbalovej hviezdy Juana Matu. Ten hovoril o tom, že problémom futbalistov je, že zarábajú príliš veľa peňazí. Je to tak aj s tenistami?
Mňa sa to určite netýka (smiech). Tenis sa s futbalom porovnať nedá. Vo svete sú tisíce futbalistov, ktorí sa zabezpečia do konca života, v tenise si solídne zarobí elitná stovka, vysoko nadštandarne možno najlepších dvadsať hráčov.
Patrí medzi nich aj Novak Djokovič. Srb vlastní sieť reštaurácií pre chudobných, kde podáva jedlo zadarmo. Imponuje vám to?
To je jeden z dôvodov, prečo hrám tenis. Chcel by som sa dostať do situácie, keď budem mať veľa peňazí. Vtedy by som vedel pomôcť ľuďom, ktorí si to zaslúžia a potrebujú.
Komu by ste pomohli ako prvému?
Zakaždým je na prvom mieste rodina. Vraví sa, že najprv si treba upratať pred vlastným prahom. Preto by som najskôr zabezpečil najbližších, potom by som sa začal rozhliadať inými smermi. Každopádne, vďaka peniazom by som mohol byť pre spoločnosť užitočný.
Na akej úrovni musí hrať tenista dlhodobo, aby sa zabezpečil do konca života?
Na hlavnom okruhu ATP. Na challengerovej úrovni je bez šance, prinajlepšom je na nule.
Ľudia však vidia, že mnohí tenisti zarobia státisíce, no ešte pred odpočítaním daní, nákladov na cestovanie, platy trénerov…
Neuvedomujú si, že tenis je individuálny šport, v ktorom si všetko hradíme sami. Na challengeri trebárs zarobíme tisíc, možno dvetisíc eur, síce za týždeň, no z toho musíme zaplatiť stravu, ubytovanie, plat pre človeka, ktorý s nami cestuje. A zrazu ste v mínuse.
Aký finančný sumár ste si priniesli z Kazachstanu, kde ste triumfovali?
Nemám to spočítané, ale tým, že sa mi darilo, som v pluse. Challengere však nehrám pre peniaze, ale preto, aby som sa posunul v rebríčku a dostal sa na turnaje ATP.
Tým, že nemáte trénera, však nejaké peniaze ušetríte. Koľko približne?
To je veľmi individuálne. Niekto platí trénerovi tisíc, iný šesťtisíc mesačne. Každopádne, ušetrím desaťtisíce.
Váš oficiálny profil na stránke ATP uvádza, že ste dosiaľ v kariére zarobili 860-tisíc dolárov. Sú to zároveň peniaze, ktoré ste do tenisu vložili?
Jednoznačne. Nielen ja, ale predovšetkým moji rodičia, ktorí ma museli počas juniorských čias dotovať. A rozhodne nešlo o malé peniaze. Keby som ale hral tenis iba pre ne, dávno by som robil trénera, ktorý si zarobí podstatne viac.
Niektorí hráči tvrdia, že tenisový život je každodenným bojom o prežitie. Je to naozaj tak?
Poviem to takto: keby nebolo zahraničných líg, kde si môžete zarobiť solídne peniaze, hráči okolo 200. či 300. miesta by nemali šancu – za predpokladu, že nemajú bohatých rodičov.
Tento rok oslávite tridsiatku. Myslíte už na život po kariére?
Nemám zatiaľ žiadnu predstavu o tom, čomu sa budem venovať. Od všetkých naokolo počúvam, aby som hral tak dlho, ako mi to telo dovolí. Navyše, moji rodičia sú veľmi vitálni, vyzerajú podstatne mladšie ako v skutočnosti sú, preto mám predpoklady na športovú dlhovekosť. Momentálne nič neplánujem. Keď ma raz tenis prestane baviť, tak s ním skrátka skončím.