Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
„Nemám už dvadsať rokov, je to možno jedna z posledných šancí, ako preraziť medzi najlepších. A ja sa ju snažím využiť,“ povedal v rozhovore pre slovenské médiá 29-ročný Bratislavčan.
Prinášal vám niekedy tenis takú radosť ako teraz?
Keď človek vyhrá turnaj, tak je šťastný. Ale povedzme si pravdu, tenis mi nikdy neprinášal nejaký extra pôžitok, je to tvrdá robota. Baví človeka neustále robiť to isté? Chvíľu áno, potom zasa nie. Aj vy novinári pracujete, aby ste si zarobili – my vlastne robíme to isté.
Takže vás nebaví?
Takto by som to nepovedal. Avšak jedenásť mesiacov z dvanástich je to obyčajná drina, ktorej sa – ak chcete byť úspešný – nemôžete vyhnúť. Nie je to taký pôžitok, ako keď ste doma, vyložíte nohy a zapnete si televízor. Tenis je makačka, ktorá veľmi bolí. A bolesť zrejme nikoho nebaví. Možno Hrbatého, on je taký tréningový masochista (smiech).
Austrálčan Nick Kyrgios kedysi povedal, že by bol radšej basketbalista, ale k tenisu ho dotlačili rodičia. Lákal by vás viac napríklad futbal?
To teda nie. Kolektívne športy nie sú pre mňa, možno by som si znepriatelil všetkých spoluhráčov. Ak by som však mohol robiť prácu, ktorá mi vynáša porovnateľné peniaze pri menšom úsilí, tak ju budem robiť. Ale nič iné ako tenis neviem.
S Dominikom Hrbatým spolupracujete deväť mesiacov, investovali ste niekedy do tenisu viac úsilia ako v uplynulom období?
S ním je to intenzívnejšie, ako s inými trénermi. Nemám už dvadsať rokov, je to možno jedna z posledných šancí, ako preraziť medzi najlepších. A ja sa ju snažím využiť.
Podľa posledných výsledkov sa vám to darí…
Nečakal som, že úspechy sa dostavia tak skoro. Teraz to však vnímam ako veľké zadosťučinenie za všetku námahu, ktorú sme spolu s Dominikom za necelý rok vynaložili. Teší ma, že som sa v rebríčku ATP posunul na 72. miesto, čo mi dáva príležitosť popasovať sa so súpermi na lepšie obsadených turnajoch. Zhrnul by som to asi takto: prvá časť našej spolupráce nám vyšla, teraz nasleduje tá druhá – neustále sa posúvať v rebríčku nahor a možno aj prekonať môj osobný rekord – 24. miesto.
O renkingových cieľoch spravidla nerád rozprávate. Takže predsa len nejaké existujú?
Vyhýbam sa tomu, lebo mi to nikdy nevyjde. Ale verím, že ak budem hrať aj naďalej dobrý tenis, výsledky sa dostavia.
Titul v Kitzbüheli, semifinále v Pullachu… Kam to speje?
Ja len dúfam, že to bude takto pokračovať aj ďalej. Od decembra tvrdo trénujem, pochopiteľne, prvé výsledky sa dali očakávať najskôr o tri až štyri mesiace. Teraz je na mne, aby som zotrval na víťaznej vlne.
Vaša tohtoročná zápasová bilancia je 44:14. Čomu za ňu vďačíte?
Tvrdému tréningu pod vedením Hrbatého. Spravili sme naozaj veľký progres.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Rozumiete si aj mimo kurtu?
Áno, ale nekávičkujeme spolu. Dôležité však je, že ho mimoriadne rešpektujem a dôverujem mu.
Zdolali ste Novaka Djokoviča či Dominika Thiema. Ktoré víťazstvo si ceníte najviac?
Nerád by som vypichol jeden zápas. Mám dobrý pocit z vlastnej hry a to je najdôležitejšie. Vo všetkých dueloch sa cítim sebavedomo, dobre som na tom aj po kondičnej stránke, viem, že s rovnakou intenzitou dokážem hrať aj po troch, či štyroch hodinách strávených na kurte. Jednoducho momentálne som oveľa viac konzistentný, ako kedysi.
Ste najlepšie fyzicky pripravený v kariére?
Určite áno. Veľmi mi pomohla prestávka, počas ktorej som bez rakety v ruke naháňal kondíciu vo Vysokých Tatrách. Som na tom vážne skvele.
A tenisovo?
Tam na vrchole ešte rozhodne nie som. Ak to však takto pôjde ďalej, môžu prísť veľké veci.
Pomohol vám Hrbatý aj po taktickej stránke?
To neviem, ja mám svoj štýl, ktorému zostávam verný. Nikdy ma neuvidíte hrať defenzívne, vždy budem útočiť. Všimnite si, že tí najlepší hrajú agresívne – to je cesta, ako sa dostať medzi nich.
V Rakúsku ste získali svoj šiesty titul na úrovni ATP, vyrovnali ste Hrbatého i Karola Kučeru, pred vami zostal už iba Miloslav Mečíř. Trúfate si?
Do konca roka by som ho mohol dostihnúť (smiech). Teraz vážne, Miloš má jedenásť titulov a predo mnou je ešte dlhá cesta. Ale nie je to nemožné. Avšak ak by som sa v budúcnosti dostal do elitnej desiatky a nevyhral už žiadny iný turnaj, neprekážalo by mi to.
Trinásť mesiacov ste boli mimo stovky. Pochybovali ste niekedy, či sa vám podarí dostať naspäť?
Nikdy. Niekoľko rokov som sa pohyboval v prvej päťdesiatke, nemalo by sa teda stať, aby som mal problém vrátiť sa medzi sto najlepších. Chce to čas a úsilie. Je však ťažšie dostať sa tam, ako udržať.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Slovensko má teraz medzi najlepšími už troch hráčov – okrem vás aj Lukáša Lacka (80.) a Jozefa Kovalíka (86.). Čo to znamená?
Že je to skvelá správa pre reprezentačný tím. Teraz už len, aby sme formu pretavili aj do Davisovho pohára, konečne sa dostali do svetovej skupiny a hrali o poriadne peniaze a slávu pre našu krajinu.
Aký je vás najbližší program?
V tejto chvíli ešte neviem. S Dominikom sa v najbližších hodinách rozhodneme, čo ďalej. Moja úroveň prípravy na betóne je v tejto chvíli nulová a nerád by som sa šiel do New Yorku na kvalifikáciu na US Open iba vyvetrať. Ak by som za oceán nakoniec necestoval, prihlásil by som sa zrejme na antukové turnaje v Janove a na Malorke. Ale opakujem – ešte sme sa nerozhodli.