Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Čím chceš byť? Tenista. To nie je povolanie, zahriakla ma súdružka učiteľka

Hľadisko ho nabíjalo energiou, on ho - na oplátku - napĺňal radosťou. Prepojenie medzi fanúšikmi a Dominikom Hrbatým bolo nevšedné. Srdcia ľudí si niekdajší dvanásty tenista sveta získal poľahky - jediným gestom, výkrikom, švihom rakety. Ale aj vďaka ohromnej energii a mimoriadnemu oduševneniu.

13.01.2018 06:00
debata (20)
Dominik Hrbatý. Foto: SITA/AP, RUDI BLAHA
Hrbatý Dominik Hrbatý.

Z nového kapitána slovenského daviscupového tímu a trénera Martina Kližana nevyprchalo ani po ukončení kariéry. Stačí, aby si sadol do kresla a rozprával – nadšene, s iskrou v očiach.

„Počas tréningov s Karolom Kučerom som na opačnej strane kurtu neraz videl Roddicka, Kuertena či Ljubičiča. Cítil som sa ako schizofrenik,“ hovorí čerstvý štyridsiatnik (od 4. januára).

Akú najvzácnejšiu gratuláciu ste dostali k okrúhlym narodeninám?

Ťažko vybrať, nebola medzi nimi žiadna špeciálna. Na Facebooku mi napísalo veľa súčasných, ale aj bývalých tenistov.

Bol medzi nimi aj Roger Federer?

Nie, on si veru nespomenul (smiech).

Aká bola vaša prvá myšlienka, keď ste sa zobudili ako čerstvý štyridsiatnik?

Už ani neviem, ale vôbec sa netýkala môjho veku. Viete, ide len o číslo. Človek je taký starý, ako sa cíti. A moja hlava má 20, telo 30 rokov.

Uvažovali ste počas kariéry nad tým, čo budete robiť v štyridsiatke?

Určite. Keď som začínal, trénovali ma ľudia, ktorí mali v tom čase toľko, ako ja dnes. Netvrdím, že Mariána Vajdu som vnímal ako starého, ale jeho vek mi prišiel v tom čase ako niečo veľmi vzdialené.

Ste teda vo fáze života, v ktorej ste chceli byť ako štyridsiatnik?

Azda v lepšej. Ako tenista som si solídne zarobil. Môžem si svoj čas prispôsobiť tak, ako mi to vyhovuje. Mám pestrý život, stále sa venujem tenisu, rodine, môžem aj cestovať. Povedal by som, že prežívam najkrajšie obdobie v živote. Pripúšťam však, že aktívny tenis mi veľmi chýba, najradšej by som aj dnes bojoval na kurte.

Rozmýšľate nad budúcnosťou?

Isteže. Chcem si užiť to, čo som nestihol ako 20-ročný. Uvedomujem si, že určitú časť života mám už za sebou. Aj preto plánujem voľný čas využiť na viac osobnejších zážitkov. Je to veľmi motivujúce.

Dominik Hrbatý po výhre nad Argentínčanom... Foto: SITA/AP, RUDI BLAHA
Hrbatý Dominik Hrbatý po výhre nad Argentínčanom Guillermom Coriom v semifinále Davisovho pohára 2005.

Spomínate si ešte na tenisové začiatky?

Najlepší športovci mali vždy veľkú oporu v rodine. U mňa to nebolo inak. Otec sa v mladosti venoval hokeju, ale keď zistil, že v tíme to nefunguje tak, ako si predstavoval, začal uprednostňovať rekreačný tenis. Neskôr k nemu viedol aj mňa. Okrem toho som lyžoval.

Robili ste oba športy naraz?

Áno, až do desiatich rokov. Sprvu mi to dokonca na lyžiach šlo lepšie, aj prvé medaily som získal na svahu. Ale som Bratislavčan – ak som sa chcel v tomto športe posúvať ďalej, musel som veľa cestovať. V tých časoch neboli takmer žiadne diaľnice a do Tatier trvala cesta päť hodín. Vtedy bolo rozhodnuté.

Rozhodli ste sa vy?

Kdeže. To by som sa namiesto tenisu zostal radšej hrať na dvore, alebo by som s hokejkou v ruke kdesi v podchode naháňal loptičku. Dnes často počúvam, že rodičia by mali nechať dôležité rozhodnutia na deti. Tie však nedokážu odhadnúť dôsledky. Ak chce rodič vychovať profesionálneho športovca, neraz nemá inú možnosť, ako tlačiť na dieťa. Zároveň musí byť aj psychológ – rozpoznať, či sú jeho nároky príliš veľké, alebo by mal ubrať. Život je na hrane, rozhodujú detaily. O športe to platí obzvlášť.

Chceli mať rodičia aj z vás profesionálneho športovca?

Spomínam si, že osemročný som písal domácu úlohu – o tom, čím by som sa raz chcel živiť. Nezaváhal som, už vtedy som chcel byť profesionálnym tenistom. Bolo to v časoch, keď sa končilo obdobie socializmu. Súdružka učiteľka mi vtedy jednoznačne povedala, že také povolanie neexistuje. S veľkým plačom som musel úlohu prerobiť.

Plakali ste kvôli tenisu často?

Samozrejme. Mama z času na čas spomína, ako som sa neraz vrátil domov s tým, že som sa ešte nepohral. Tvrdila mi: Veď si bol celý deň vonku s tenisovou raketou. To sa však u mňa nepočítalo.

Takže tenis vám nielen dával, ale občas aj niečo vzal?

Určite. Nemal som stužkovú, nechodil som na diskotéky ani na iné žúrky. Na druhej strane som to nepovažoval za veľký hendikep. Boli totiž momenty, ktoré mi to kompenzovali.

Aké?

Napríklad: keď som prišiel ako ôsmak do školy a mal som cestovať na majstrovstvá sveta do Japonska – priamo pod horu Fudži. Všetkým spadla v triede sánka. Pre mňa to bolo veľmi motivujúce. Ten obdiv ma hnal vpred.

Počas kariéry vás zdobila ohromná túžba po víťazstve. Mali ste ju v sebe od detstva?

Keď som prehral, nebol to plač, ale doslova hurónsky rev. A neraz, aj keď som bol už starší, padli v sprche nejaké slzy. Po nevydarenom zápase som často neprehovoril štyri-päť hodín.

Prišlo na slzy aj na Australian Open 1996, kde ste takmer vyradili hviezdneho Peta Samprasa?

To veru nie. Naopak, v šatni som čakal od trénera veľkú pochvalu. No stal sa pravý opak.

Vážne?

Jasné. Maroš Vajda prišiel do šatne a zvozil ma pod čiernu zem.

Mali ste iba 19 rokov a na lopate tenisovú legendu. Vybledli už spomienky na tento zápas?

Ani náhodou. Pamätám si na všetko – na to, čo bolo pred ním, ale aj po ňom. Bol to môj prvý grandslamový turnaj v živote a neprišiel som naň v oslnivej forme. Vajda mi teda naordinoval tvrdý tréning: 4–5 hodín tenisu. Ráno o šiestej, ale aj popoludní ma vyhnal behať na kriketové ihrisko. Tvrdil: Radšej hrať dobre a nevládať, ako byť čerstvý a hrať zle.

Osvedčilo sa to?

Zrejme áno. Počas behania som neustále sníval. Predstavoval som si tie najšialenejšie výmeny so Samprasom, naháňal som ho z jednej strany do druhej, jeho pokus o obhodenie som zakončil parádnou rybičkou. Samozrejme, vypredaná aréna pri tom šalela. To všetko som mal v hlave.

Zápas so Samprasom ste si vysnívali. Nepodlamovali sa vám kolená, keď ste napokon kráčali v ten deň na kurt?

Vôbec som sa nezľakol. O Samprasovi som sníval tak intenzívne, že ten moment mi prišiel ako niečo, čo som už aspoň 100-krát zažil. Aj keď som stretnutie napokon po päťsetovej bitke prehral, pochopil som, že toto je cesta, ako zdolávať aj najväčšie hviezdy. Naučil som sa snívať a snom som potom aj veril.

Čo vám povedal Sampras po zápase?

Uf, bol som vo veľkom tranze. Nespomínam si. Bolo to však asi niečo v zmysle, že som odohral výborný zápas a že mám veľkú budúcnosť.

To sa potvrdilo aj o tri roky na Roland Garros, kde ste sa dostali do semifinále…

Veru, nikdy som nebol bližšie k zisku grandslamovej trofeje. Pamätám si, ako sme boli v piatok večer už iba sami dvaja v šatni, polovica fyzioterapeutov čakala iba na mňa. Môj tréning sledovalo tisíc ľudí, na dvorec ma sprevádzala ochranka. A keď som šiel na večeru, už som nepotreboval akreditáciu. To sú zážitky, ktoré ma celú kariéru posúvali vpred.

Bolo ich veľa?

Neúrekom. V roku 1997 som hral na turnaji v izraelskom Eilate. Prišiel sa na nás pozrieť premiér Benjamin Netanjahu. Keďže je to neďaleko egyptských hraníc, celý týždeň to tam vyzeralo ako na manévroch – všade striehli ostreľovači, neunikli vám detektory kovov, vycvičené psy. V deň, keď mal Netanjahu prísť, sa na kurt nikto nedostal. Pri vstupe mi kontrolovali raketu, dokonca mi vzali aj malý švajčiarsky nožík na vyrezávanie výpletu. Za stavu 4:4 pri súperovom servise z ničoho nič naskákali na kurt ochrankári. Stáli za každým zberačom, jeden bol aj za mnou. Dohrali sme gem, odrazu zišiel na kurt Netanjahu s manželkou. Opýtal sa ma, ako sa mi páči Izrael, prehodil ešte zopár zdvorilostných viet a sadol si späť na tribúnu. Ja som, samozrejme, stuhol, prehral som vlastný servis. V tom sa Netanjahu zdvihol a odišiel (smiech).

Čo bolo pre vás počas tenisovej kariéry najväčšou motiváciou?

Vyhrávať turnaje a trofeje. Doteraz mám doma odloženú každú medailu. Dokonca z Hopmanovho pohára som si nechal za 2-tisíc dolárov spraviť kópiu, keďže víťazi dostávajú len diamantové loptičky.

A čo peniaze?

Tie boli druhoradé, som športovec, mojou odmenou sú primárne trofeje za víťazstvá.

Napriek tomu ste sa tenisom zabezpečili na zvyšok života. Futbalista Manchestru United Juan Mata pred časom vyhlásil, že závidí svojim kamarátom bežný život s hypotékou na krku a bez veľkého množstva peňazí. Súhlasíte s jeho názorom?

Občas aj mne napadnú myšlienky, aké by bolo skvelé žiť v dvojizbovom byte – ako bežný človek, ktorého nik nepozná. Ale premýšľam aj nad tým, ako som mal v mladosti rozlíšiť, či dievčatá, ktoré mali o mňa záujem, chceli úspešného športovca, alebo Dominika Hrbatého ako človeka?

Naučili ste sa to rozlišovať?

Čas to vždy vyriešil.

Dominik Hrbatý oslavuje so spoluhráčmi postup... Foto: SITA/AP, RUDI BLAHA
Hrbatý Dominik Hrbatý oslavuje so spoluhráčmi postup do finále Davisovho pohára 2005.

Čiže ste si prešli aj sklamaniami?

Určite, šport ma naučil aj prehrávať. Človek sa potom s neúspechmi vyrovná lepšie a rýchlejšie.

Čo pre vás znamenal Davisov pohár?

Pre mňa to bola predovšetkým skvelá partia chalanov. Keď som prichádzal do tímu, nikdy som neuvažoval nad tým, koho budem musieť zdolať. Hlavou sa mi preháňali myšlienky, čo a kde vyvedieme. Pamätám si zápasy, nie však výsledky. Azda aj preto, že každé stretnutie sa mi spája skôr s nejakým huncútstvom.

Ale radosť z vynikajúcej partie sa zrejme prenášala aj do zápasov…

Presne tak. Medzi chalanmi som bol šťastný. Moja hlava totálne zrelaxovala, a preto aj moje výkony boli lepšie ako zvyčajne.

Paradoxne, v jednom z rozhovorov ste uviedli, že daviscupové zápasy vás dokázali vyradiť z hry aj na mesiac. Ako je to možné?

To súvisí so snívaním, o ktorom som už vravel. Keď som hral za Slovensko, boli všetky emócie intenzívnejšie. Ihneď po turnaji som sa začal sústreďovať na Davisov pohár. Počas tréningov s Karolom Kučerom som na opačnej strane kurtu neraz videl Roddicka, Kuertena či Ljubičiča. Bol som ako schyzofrenik. Moja koncentrácia bola taká veľká, že som nedokázal vnímať atmosféru v hale, všimol som si však, ako odlietavajú chlpy z loptičky, ktorá práve dopadla na zem. Keď robotník niekoľko dní po sebe pracuje 16 hodín denne, tak sa zničí. Zápasy v Národnom tenisovom centre ma pripravili o nekonečné množstvo energie, nečudo teda, že som sa po nich častokrát dlho zviechal. Ak by som nehral tímovú súťaž, nevyskytli by sa problémy s rukou a tenis by som možno hral ešte aj teraz. Aj tak to však stálo za to.

Vyberiete najsilnejší moment v kariére?

Ten sa spája práve so slovenskou reprezentáciou. Bol to mečbal v zápase s Ljubičičom – vo finále s Chorvátskom. Prvýkrát som si uvedomil tú neuveriteľnú atmosféru na tribúnach – mal som z toho husiu kožu, postavili sa mi všetky chlpy na ruke. Zároveň sa mi v tej chvíli premietol aj obraz z Austrálie zo zápasu so Samprasom aj s následnou kritikou trénera Vajdu. Vedel som, že nesmiem poľaviť.

Čo by vám v súvislosti s tenisom mohlo zježiť chlpy na ruke v budúcnosti?

Možno ak sa Martin Kližan prebojuje do semifinále niektorého z grandslamov. A samozrejme Davisov pohár – ak by sme sa znovu dostali do svetovej skupiny, vrátilo by mi to všetky tie nádherné spomienky.

Niekoľkokrát ste spomenuli snívanie. O čom ešte snívate?

O tom, že raz budem trénovať svetového hráča, s ktorým budem cestovať po turnajoch trebárs aj 40 týždňov v roku.

20 debata chyba
Viac na túto tému: #ATP #Davisov pohár #Dominik Hrbatý