Ivan Benčič starší (78) je elegantný pán v rokoch, navonok pôsobiaci nenápadne. Jeho život ponúka nevšedný príbeh. V mladosti hájil farby hokejového Slovana, hral aj po boku legendárneho Jozefa Golonku. Hrdý je však aj na inú skutočnosť. Je starým otcom Belindy Benčičovej. Švajčiarskej tenisovej hviezdy, z ktorej raz bude (podľa viacerých expertov) svetová jednotka.
Vo Švajčiarsku žijete už takmer polstoročie. Oľutovali ste niekedy odchod z vtedajšieho Československa?
Nie, nikdy. Keď som sa už raz rozhodol, nesmel som ustúpiť. Napriek tomu, že som manželku vytrhol z jej prostredia v Rači, kde učila. Navzdory upozorneniam kamaráta, ktorý mi tvrdil, že počas prvých troch rokov budem mať rôzne mindráky. Postupne sme si s rodinou zvykli, vytvorili si v novom prostredí vzťahy i väzby. Vo Švajčiarsku sme sa začali cítiť ako doma. Jedným z mála nepríjemných okamihov bola hádam len smrť mojich rodičov, ktorí zostali v Československu.
Nemohli ste vycestovať na pohreb?
Presne tak. Na československom konzuláte mi povedali, že to nejde. Odpovedal som im, že aj väzňa, ktorý je dvadsať rokov za mrežami, by naň pustili. Chcel som sa len prísť rozlúčiť s rodičmi, nič viac. Nedalo sa. Navyše, požadovali odomňa, aby som sa vzdal majetku.
Kedy a za akých okolností ste sa dostali do Švajčiarska?
Po prvý raz som tam cestoval so Slovanom na zájazd. Myslím, že to bolo v roku 1965. Cestu som si potom ešte raz zopakoval v spoločnosti manželky. Šli sme na mesačnú dovolenku. Nikdy mi však ani len nenapadlo, že by som práve do tejto krajiny jedného dňa odišiel.
Prečo?
V Bratislave som mal totiž všetko – družstevný byt na Konventnej ulici. Rodičia mali dom, vinice. Potom som však začal vnímať, čo sa deje a všetko som si premyslel.
Skúsite byť konkrétnejší?
Keď som hral hokej v Červenej hviezde, bol zo mňa taktiež vojak. A tak nás posielali na hranice. Na výpomoc. Vtedy som si položil kľúčovú otázku: načo ich vlastne strážime, keď nás začínajú aj tak okupovať Rusi?
Foto: ARCHÍV IVANA BENČIČA ST
Aká odpoveď prišla?
Všetko som pobalil – na čele s päťročným synom a osemročnou dcérou. Spolu s manželkou, švagrom a švagrinou sme odišli. Písal sa rok 1968.
Zo dňa na deň ste sa ocitli v cudzine. Aké boli začiatky?
Pomohlo mi, že som vedel trošku po nemecky. Už na druhý deň po príchode do Zürichu som mal zamestnanie. Ako vyučený zámočník som sa uchytil. Padlo mi to vhod, potreboval som peniaze, a tak som zobral prvú ponuku, ktorá prišla. Popritom som sa začal venovať opäť hokeju – ako hrajúci tréner v St. Moritzi.
V akých podmienkach ste trénovali?
Najprv sa mi veru nepáčili. Mali sme otvorený štadión, neustále tam panovala zima. Navyše, klub nemal žiadny veľký cieľ. Chcel som preto odísť. Potom však za mnou prišiel šéf firmy, v ktorej som pracoval. Začal ma prehovárať, aby som zostal. Na jeho ponuku som prikývol. Neskôr som však predsa len prešiel do Uzwilu a Schaffhausenu.
Stíhali ste sa popri zamestnaní venovať hokeju?
Najskôr som ho uprednostnil. Potom som si však uvedomil, že potrebujem zarobiť. Navyše, v Uzwile sme trénovali len večer, a tak som cez deň nemal čo robiť. Manželka bola v škole – pracovala ako učiteľka. Tak som začal trénovať. V St. Moritzi, nemeckom Ravensburgu, Ambri Piotte. Po tom, ako som s hokejom skončil, mi zostalo už len bežné zamestnanie. Robil som kontrolóra. Až do okamihu, keď som šiel do penzie.
Vo vašich hokejových šľapajách pokračoval váš syn Ivan…
Áno. Začínal v Uzwile, pokračoval v Herisau a Oltene, ktorý ho vtedy kúpil spolu s Alainom Lemieuxom, bratom slávneho Maria a Erichom Kühnhacklom. Mužstvo trénoval Vlado Dzurilla. Potom si zahral v Ženeve, nastúpil aj za juniorské národné mužstvo Švajčiarska. Napriek tomu, že mal status profesionála a pôsobil v najvyššej súťaži, trval som na tom, aby sa vyučil. Stal sa z neho zubný technik.
Foto: ARCHÍV IVANA BENČIČA ST
Športom žije aj vaša vnučka Belinda. Ako sa dostala k tenisu?
Syn dostal jedného dňa od kamaráta raketu. Neďaleko od domu mal kurty. Vzal na ne Belindu, vtedy ešte nevedela chodiť. Dal jej do ruky raketu, vnučka sa zrazu postavila na nohy a začala ňou šermovať. Odvtedy ju nechcela pustiť a každý deň búchala loptičkou o garážové dvere.
Tenisovej abecede ju však priučila až Melanie Molitorová. Ako prišlo k spojeniu Belindy a mamy slávnej Martiny Hingisovej?
Myslím, že vnučka mala vtedy päť a pol roka. Syn ju požiadal, aby sa na Belindu pozrela. Predsa len, Melanie je svetová odborníčka. Neznáša však slovo talent. Pre ňu je tenis predovšetkým o obrovskej drine. Aj synovi ihneď povedala: nie je to len o talente, ale predovšetkým o ťažkej robote. Kondícia je pre ňu základ.
Ako si spomínate na Belindine začiatky pod vedením Molitorovej?
Bolo to ešte v nemeckom Trubachu, kde mala Melanie dom a pri ňom tenisový plac. Pamätám si, že keď sme sa šli s manželkou na Belindu pozrieť, museli sme sa schovať za kríky. Nechcela pred nami hrať, hanbila sa (smiech).
O to zaujímavejšie je, že v súčasnosti je z Belindy skôr extrovert. Na kurte si často zanadáva. Po kom je taká emotívna?
Ťažko povedať, možno po babke – mojej manželke. Ale ani Ivo nebol pri hokeji svätý. Belinde hnev pomáha. Niekedy sa potrebuje rozčúliť, aby sa zlepšila.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Kedy vás predvedčila, že z nej môže vyrásť tenisová hviezda?
Presviedčala nás o tom neustále. Odmalička vynikala. Keď mala dvanásť rokov, bola najlepšia medzi šestnásťročnými, konkurenciu nemala ani medzi osemnásťročnými. Niet divu, že sa stala juniorskou svetovou jednotkou a už v sedemnástich sa prepracovala medzi profesionálky.
Ako prežívate Belindine zápasy?
Ťažšie ako hokejové. Ešte nervóznejšia je však pri nich manželka. Belinda jej po každom zápase – či už vyhrá alebo prehrá – posiela esemesky. Vnučku sledujeme neustále. Najväčšiu radosť však máme, keď príde domov – k nám do Uzwilu. Vtedy manželka navarí sviečkovú s knedľou, to Belinda miluje. K tomu urobí hovädzí vývar. Všetko však nesmie jesť – aby príliš nepribrala.
Aký máte vzťah?
Výborný. Veď nám vyrastala pred očami. Keď bola malá, zvykol som ju vodiť do škôlky. Občas sa mi skryla a nemohol som ju nikde nájsť.
Vaša vnučka je neustále na cestách po celom svete. Nosí vám z turnajov aj nejaké darčeky?
Ale áno, všeličo. To, čo by ma najviac potešilo, mi však neprinesie. Fajčím totiž, no cigarety mi zatiaľ nedala (smiech).
Neľutujete, že neháji slovenské farby?
Ťažko povedať. Keď tak premýšľam, kto by ju na Slovensku od útleho veku sponzoroval? Predsa len, ide o veľké peniaze. Keby nemala Belinda od šiestich rokov sponzora, mohol by môj syn predať dom. V opačnom prípade by sa Belinda tenisu nemohla venovať. Dnes je šport finančne podstatne náročnejší. Nie ako v našich časoch, keď sme hrávali za gulášovú polievku a pár stoviek.
Foto: ARCHÍV IVANA BENČIČA ST
Tiger zo Slovana
Pokým žil Ivan Benčič vo vtedajšom Československu, bol verný farbám Slovana (až na jednu sezónu v Trenčíne). V jeho drese vyrastal, zahral si aj za seniorské áčko. V jednej šatni sa stretával s trénerom Michalom Polónim, spoluhráčmi mu boli Jozef Golonka, Alfréd Bollardt, Emo Fábry či Rastislav Jančuška. V bránke stál Ján Jendek.
„Janko bol veľký dobrák. Zakaždým, keď ku mne prišiel, prehodil mi kravatu cez rameno. Doberal si ma. Práve on mi vymyslel aj prezývku. Kamaráti mi už nehovorili len Bengele, ale aj Tiger,“ spomína si Benčič, ktorý ohrozoval súperových gólmanov z ľavého krídla.