Tenistku na vozíčku, Holanďanku Esther Vergeerovú. Vo dvojhre a štvorhre získala spolu 42 grandslamových a 7 paralympijských titulov. Predvčerom na twitteri oznámila, že začne predávať svoju autobiografiu a zároveň končí kariéru. Má len 31 rokov, ale dosiahla všetko.
„Som hrdá na všetky tie víťazstvá a tituly, ktoré mi priniesli toľko radosti. Mám za sebou úžasné chvíle s tenisom, ale ich predlžovanie by mi už nič neprinieslo,“ uviedla na rozlúčkovej tlačovej konferencii v Rotterdame. „Esther je pravou ambasádorkou nielen tenisu na vozíku, ale celého paralympijského športu. Sme jej mimoriadne vďační za hráčske, ale aj ľudské kvality,“ nechal sa počuť šéf svetového tenisu Francesco Ricci Bitti.
Čísla lemujúce jej kariéru sú impozantné. Ich pripomenutie zaberie niekoľko riadkov. Šesťstoosemdesiatsedem víťazstiev a dvadsaťpäť prehier nemá obdobu. Za posledných desať rokov nepoznala prehru a v 470 zápasoch stratila iba 18 setov. Sériu bez odovzdaného setu naťahovala 26 mesiacov, obsahovala 120 zápasov. V profesionálnom športe je známy len jeden prípad dlhšej série bez prehry. Reprezentant Pakistanu v squashi Jahangir Khan vyhral 555 zápasov bez prerušenia, ale jeho séria trvala len päť a pol roka. Píše o tom New York Times.
Vergeerová nemala so súperkami zľutovanie. Rada im nadeľovala „kanárov“. Až deväťdesiatpäť stretnutí vyhrala nekompromisne 6:0, 6:0. Trinásťkrát za sebou ju vyhlásili za svetovú šampiónku na vozíčku. To všetko je ale už minulosť.
Tenis zvíťazil nad basketbalom
Jej športový príbeh sa začal tým, že osemročnému dievčatku praskla v hlave cievka. Vážne poškodila miechu a teda aj centrum hybnosti. Tá operácia bola riskantná a nedopadla dobre. Potom sa Esther učila žiť nanovo. V rámci rehabilitácie skúšala volejbal, basketbal aj tenis. Samozrejme na vozíčku. S basketbalom to dotiahla až do reprezentácie. Ako členka holandského tímu sa v roku 1997 stala majsterkou Európy. V tom čase už koketovala aj s tenisom a napredovala míľovými krokmi. V roku 1998 už vyhrala US Open a o rok neskôr sa stala prvý raz svetovou jednotkou. Na vrchole rebríčka strávila 668 týždňov, od 2. októbra 2000 do 21. januára 2013 bola hore nepretržite. O jej ambicióznej povahe svedčí aj fakt, že v roku 2009 si už ako neohrozená líderka rebríčka najala za trénera krajana Svena Groenevelda, kedysi kouča svetových tenisových hviezd Moniky Selešovej či Mary Pierceovej.
„Pýtali sa nás, akú máme motiváciu na spoluprácu, keď bola jasne najlepšia. Naším cieľom však neboli víťazstvá. My sme sa zamerali na zvyšovanie hernej kvality,“ vysvetľoval Groeneveld. V tenise vozíčkarov je povolené, aby loptička padla dvakrát pred zahratím úderu. Vergeerová zdolávala konkurenciu najmä tým, že mala v rukách veľkú silu a vedela predvídať, kam súperky zahrajú svoje údery.
„V predstihu som si vedela nájsť správnu pozíciu na úder a potom ich forhendom zabíjala,“ vravela v jednom z mnohých rozhovorov.
„Teraz po rokoch mi to všetko pripadá ako šialené. Asi som bola privilegovaná, že som to mohla prežiť. V pokračovaní kariéry som však už nevidela ďalšie výzvy. Tie si teraz budem hľadať inde. Napríklad v tom, aby som vedela presvedčiť postihnuté deti, aby športovali. Že to má význam,“ naznačila ďalšie ciele.
Keď sa vlani vrátila z paralympiády v Londýne, začala uvažovať o konci kariéry. „Po novom roku som už vedela, že sa to aj stane,“ vravela pri krste svojej knihy, ktorej názov sa dá preložiť ako Sila a zraniteľnosť. Predslov jej napísal šampión šampiónov Roger Federer.
„Je to výnimočná športovkyňa. Náš šport dotiahla na úroveň, akú si možno len ťažko predstaviť,“ napísal 17-násobný grandslamový víťaz. Krajší záver kariéry si asi nemohla želať.