„My tenisti na turnajoch vystupujeme viac ako osoby, nie zástupcovia krajiny. Prvýkrát sme začali vnímať, že sme iná krajina, keď sme hrali Pohár federácie,“ vracia sa v spomienkach víťazka troch turnajov vo dvojhre a dvoch vo štvorhre.
Uvedomovali ste si na Australian Open 1993, že ste už reprezentantkou samostatného Slovenska?
Ani nie. Boli sme vychovávaní v tom, že sme stále spolu a reprezentujeme spoločný štát. Mne osobne ani veľmi neprišlo, že sa niečo radikálne zmenilo. To ozajstné uvedomenie si toho, že sme dva štáty, prišlo až oveľa neskôr.
Brali ste to vtedy v Melbourne ako normálny turnaj na začiatku roka?
Tenis je individuálny šport a na turnajoch hráči všeobecne veľmi nevnímajú, že sú reprezentantmi konkrétnej krajiny. Na turnajoch vystupujeme viac ako osoby, nie zástupcovia krajiny. Prvýkrát sme začali vnímať, že sme iná krajina, keď sme hrali Pohár federácie alebo Davisov pohár. Tam už bolo jasné, že ide o reprezentáciu Slovenska.
Spomínate si konkrétne na to, že v roku 1993 bol v Melbourne problém so slovenskou vlajkou?
Netuším, ako to vlastne bolo, lebo si to ani poriadne nepamätám. A čo sa týka vnímania Slovenska ako krajiny, dodnes s tým býva na športových podujatich vo svete problém. Neraz sa stane, že nám zahrajú nesprávnu hymnu alebo nás zle vyslovia. Aj dnes sa ešte nájdu takí, ktorí si myslia, že Československo je stále jeden štát.
Vtedy ste odohrali pamätný zápas 2. kola proti Američanke Reheovej. Zvíťazili ste po boji 8:6 v treťom sete. Pamätáte si na to?
V Austrálii sa mi vždy hralo dobre, ale ten konkrétny zápas sa mi veľmi nevybavuje. Viem však, že súperka bola vysoká a dobre podávala. Novinár Andrej Bučko tam bol vtedy od prvej do poslednej loptičky. Bol to môj veľký fanúšik.
Aké ste mali vzťahy s českými hráčkami na okruhu WTA?
Veľmi dobré. S niektorými ich udržiavame dodnes, napríklad s Petrou Píchalovou-Langrovou alebo Lenkou Němečkovou. Neriešime, že sú ony Češky a ja Slovenka. Vždy sme spolu dobre vychádzali a naďalej aj budeme. Naša generácia to nikdy nebude vnímať tak, že sme z dvoch rozdielnych krajín. Chápem však, že časom sa to zmenilo. Dnes sú už mladí športovci zo Slovenska a Česka viac rivalmi ako kamarátmi.
V bývalých federálnych reprezentáciách rôznych športov nemali Slováci rovnaké postavenie ako Česi. Ako ste sa na to vtedy dívali?
Je pravda, že za čias Československa museli byť Slováci o triedu lepší, aby sa niekam dostali. Česi boli väčší a určovali si podmienky. Na druhej strane sme my Slováci mali väčšiu motiváciu niečo dokázať, niekam vyššie sa posunúť. Dnes sme samostatní a hráme sa na našom malom piesku. Doma sme králi, ale prídeme von a sme poloviční.
Ako sa pozeráte na novodobú rivalitu Slovákov a Čechov v športe?
Samozrejme, že sa snažíme dokázať, že sme lepší. To je v športe normálne. Ja to však odmietam riešiť cez národnostnú otázku. Moja mama je Češka a ja som to tak nikdy nevnímala.