Taxisova priekopa, rôznymi historkami opradená prekážka, mnohým ochranárom kole oči. Pred pár týždňami na nej životom zaplatil deväťročný Stuke – na najslávnejších českých dostihových pretekoch štartoval prvýkrát v živote.
Po nich pribudli na elektronickom petičnom hárku, ktorý žiada o definitívne vymazanie prekážky, tisícky nových podpisov.
Veľký Taxis je naozaj výnimočný. Napokon, je to jediná bariéra, cez ktorú sa skáče iba raz za dostihovú sezónu. Budí ohromný rešpekt, no dvojica, ktorá ju bez problémov zdolá, vraj dostane psychologickú injekciu a povie si: To najhoršie máme za sebou.
Čítajte viac Legendárny Josef Váňa: Železník bol malý lump, ale povozil ma ako na rakete. Dodnes chodím k jeho hrobu
Nezabudnuteľných výrokov o tejto prekážke je hneď niekoľko. Velikán a smoliar Kamil Kuchovský sa nad ňou cítil ako parašutista bez padáku, legendárny Václav Chaloupka mal zasa skvelý pocit a užíval si ho.
„Taxis je tou najväčšou a najťažšou prekážkou, akú som v živote skákal. A mám obavu, že väčšiu hrôzu ako z Taxisu som zatiaľ z ničoho nemal,“ povedal zasa anglický amatérsky jazdec Christopher Collins, víťaz Veľkej pardubickej 1973.
Dva milióny Čechov
Všetko sa to začalo v roku 1874, kedy sa konal prvý ročník Veľkej pardubickej. Už vtedy bola naročná prekážka témou vášnivých diskusií. Mladší jazdci vraj žiadali jej zrušenie, no princ Egon Thurn-Taxis údajne predniesol tento nezabudnuteľný výrok:
„Páni, ja tento skok už nikdy prekonávať nebudem, a ako sa tak pozerám okolo seba, tak vy tiež nie. Nevidím teda dôvod, prečo by sme ho mali rušiť a niekomu niečo uľahčovať.“
Povedal to stručne, jasne i dostatočne dôrazne. Hoci prekážka dnes vyzerá inak ako kedysi, prežila 133 ročníkov. Len pre porovnanie – keď sa začala hrať futbalová liga v Česku a na Slovensku, mali tieto preteky za sebou viac ako 40 sezón.
Pôvodne to bola dva metre hlboká a päť metrov dlhá priekopa, skrytá za 150 centimetrov vysokým aj dlhým živým plotom. Kôň s jazdcom tak museli prekonať takmer osem metrov. Dnešná priekopa je kratšia a doskoková hrana zasa výrazne zjemnená.
Foto: ČTK / Švorčík Věněk
"Zďaleka to už nie je ten skok, akým býval. Organizátor Veľkej pardubickej, Dostihový spolek a.s., robí maximum pre bezpečnosť jazdcov i koní. Pravda, stále je to náročná prekážka, ale v minulosti – ešte pred úpravami – museli kone skočiť minimálne osem metrov, teraz stačí sedem.
Je to však diamant Veľkej pardubickej a reči o tom, že by sa mal zrušiť, sú nezmyselné," vraví Marián Šurda, dlhoročný riaditeľ bratislavského závodiska a expert na konské dostihy.
Podľa neho je pravidelná kritika Taxisu daňou za popularitu Veľkej pardubickej, ktorá je národným pokladom. Napokon, najstaršie české športové podujatie pravidelne priamo pri trati sleduje 20-tisíc divákov.
"Nedávno som bol na pretekoch v Baden-Badene, tam si kôň zlomil nohu a nikto to neriešil. Vysielala to privátna televízia, špecializovaný dostihový kanál.
V Česku sú preteky mimoriadne propagované, v priamom prenose ich vysiela prvý kanál ČT a sledujú ich takmer dva milióny divákov," vysvetľuje Šurda s tým, že opakovaný spomalený záber na padajúceho koňa niekomu naozaj nemusí urobiť dobre.
26 koní
História Veľkej pardubickej bola svedkom mnohých krkolomných pádov, samotné preteky dosiaľ pripravili o život viac ako 50 koní, Taxis bol posledným skokom v živote pre 26, podľa iných zdrojov až pre 32 z nich.
Foto: ČTK / Doležal Michal, Hejzlar Jaroslav
Doyen, Brouk, Viza, Div, Kolar, Zamyslel, Blankyt, Vaga, Liban, Bilet, Kostrava, Ria, Sandra II, Úskok, Emanuel, Futbol, Lozorno, Torpha, Gajsan, Formát, Pauza, Cieszymir, Zulejka, Vicody, Sottovento a pred pár týždňami aj Stuke.
Zoznam je pomerne dlhý, zranenia, ktoré boli smrteľné alebo kvôli ktorým museli kone utratiť, sa zväčša opakujú. Zlomené väzy i predné končatiny.
„Z celkového počtu štartujúcich vo Veľkej pardubickej sú to však len necelé dve percentá. To je zanedbateľné číslo. Navyše, pády často vyzerajú opticky krkolomnejšie, ako nakoniec dopadnú,“ pripomína Šurda.
„Ale s Taxisom sa viac už spraviť naozaj nedá. Aktuálne sa ešte diskutuje o inštalovaní bieleho odskokového brvna pred prekážkou. No kolízie a pády úplne nikdy nevymiznú,“ dopĺňa odborník.
Faktom je, že po viacerých úpravách fatálnych zranení výrazne ubudlo.
To posledné, pri ktorom zahynul Stuke, bolo zhodou nešťastných okolností. Kôň i francúzsky džokej Benoit Claudic mali na Veľkej pardubickej premiéru. Bez skúseností sa k obávanej prekážke prirútili ako prví. Zásadná chyba.
Čítajte viac Železník bol aristokrat. Omotal si celé Československo
„Josef Váňa, osemnásobný jazdecký víťaz (ako tréner ich nazbieral jedenásť, pozn. red) bol kedysi akýmsi mentorom v štartovom poli, keď bolo treba, nakričal na ostatných, mal úctu a rešpektovali ho. Dohodli sa, kto kde bude Taxis skákať, nováčikovia zdolávali často Taxis v poslednej tretine štartového poľa. V posledných rokoch to však bolo liberálnejšie,“ vysvetľuje Šurda.
V ďalších ročníkoch by sa vraj už nemalo stať, že džokej i kôň budú na Veľkej pardubickej – na 6900 metrov dlhej trati s 31 prekážkami a s medzinárodne akceptovateľnými výhrami, v prepočte asi 205 000 eur – debutovať naraz.
Októbrové preteky, ktoré spravidla uzatvárajú dostihovú sezónu, si Šurda bez Veľkého Taxisovho priekopu predstaviť nevie. „Veď to je ako Himaláje bez osemtisícoviek. Nech zvíťazí zdravý rozum, prosím,“ nabáda.
Treba si vraj uvedomiť, že plnokrvné dostihové kone sú šľachtené a chované viac ako 250 rokov. Cval je ich prirodzený pohyb. Práve rýchlosť , odolnosť a v prekážkových zápoleniach aj skokový potenciál sú ich dominantnými vlastnosťami.
Posvätné miesto
Štvrtá prekážka zostáva nielen medzníkom celého dostihu, na ktorom sa jazdecké pole často roztriedi, ale rozdeľuje aj spoločnosť. Jazdci však akoby mali jasno. Bez nej to nie je ono.
„Pred Taxisom sa kôň znižuje, zato napätie rastie. Potom uvidíš tú dieru, následne príde strašná rana. Potom sa prebudíš. A za rok tam ideš znova,“ takto krásne opísal čaro priekopy Josef Karásek, niekdajší jazdec.
Dr. Vladimír Matoušek, veľký propagátor Veľkej pardubickej, videl za tie roky na tamojšej zoranej pôde krv i džokejov, ktorých zrážali na zem kone bez jazdcov.
Po mnohých skúsenostiach s touto slávnou prekážkou, ktorej v minulosti venoval pomerne veľký priestor aj britský denník Independent, a pred pár rokmi aj New York Times (označil ju za najkontroverznejšiu a najdramatickejšiu prekážku na svete, no zároveň za posvätné miesto dostihovej histórie), sformuloval umenie úspechu v tejto časti východných Čiech.
Foto: Archív Mariána Šurdu
„Existujú tri zásadné pravidlá. Najdôležitejšie je, aby ste boli v prvej vlne a pred Taxisom nenasledovali iného koňa. Nesnažte sa predbiehať druhých po zoranej zemi. A predovšetkým: musíte mať šťastie. Je dobré sedieť na najlepšom koni, ale ešte dôležitejšie je byť na šťastnom koni.“