„Bez tejto prekážky by to už nebola Veľká pardubická. Dnešný Taxis nesie len meno skoku, ktorý tam bol kedysi, so zmenami a jeho zjemnením však súhlasím, ide predsa o zdravie jazdcov i koní. Musíme kráčať s dobou. Pre tento názor som v dostihovom prostredí stratil pár životných kamarátov,“ vraví muž, ktorý si svoju dennú rutinu bez koní nedokáže predstaviť.
Spomeniete si ešte na váš prvý skok cez Veľký Taxis?
Mohlo to byť v roku 1985, Veľkú pardubickú som šiel na Paramonovi. Bol to polokrvný kôň s malým obsahom plnokrvnej krvi – jeho mamka Pobočka bola taká „trafená“, že nikdy nepretekala.
Čiže ste boli dvaja debutanti na štarte…
Presne tak (úsmev). No Taxis sme zvládli elegantne, Paramon bol tak dobre pripravený, že by preskočil aj stodolu. V Hadej priekope ma však takmer – nie jeho vinou – utopil.
S Taxisom som celú kariéru prakticky nemal problém, len raz ma nejaký mladý ruský džokej pred skokom zmietol z koňa. Napriek tomu som si tento legendárny skok užíval, zväčša som jazdil na koňoch, pre ktoré to bola obyčajná prútená prekážka.
Ale adrenalín ste zrejme mali, nie?
Od detstva som bol všetstranný športovec, veľmi rád som mal horolezectvo a vysokohorské zjazdy, ktoré usporadúvala Slovenská horská služba v Tatrách – neraz sa tam zišla európska špička.
Medzi skalami zo Svišťovky na Hrebienok je niekoľko veľmi kritických úsekov, takže na Veľkej pardubickej som bol naozaj spravidla veľmi pokojný. Paramona som poznal dlho, veď vďaka mne sa dostal na dostihy. Boli sme kamoši. Vedel som, že je to úžasný skokan.
Foto: Profimedia
„Aký že to je pocit skákať cez Taxis? Asi taký, ako keď vyskočíte z lietadla a neotvorí sa vám padák,“ povedal pred časom váš kolega, džokej Kamil Kuchovský. K čomu by ste to prirovnali vy?
Kamil nikdy Veľkú pardubickú nevyhral, tuším bol raz tretí. Mal zrejme k dispozícii kone, na ktorých sa tak naozaj cítil, ale ja nie. Ostatní neraz padali, no ja som Taxis preskakoval, lebo som mal dobré kone. Nad ním je to fakt hotový let.
Musím však dodať, že po viacerých zmenách sa z neho stala obyčajná prútená prekážka. Kedysi bol pred priekopou 2,6 metra široký živý plot – kone padali aj preto, že v ňom boli hrubé konáre. Podrážali im nohy. Ani to už dnes nie je.
Športovci zvyknú vravieť: strach nemám, ale rešpekt áno… Platí to aj o Taxise?
Niečo na tom je, ale ani prílišný rešpekt som nemal. Jazdil som totiž aj inde, napríklad v Hannoveri, viem, že v cudzine sú aj ťažšie prekážky ako Veľký Taxis. Napríklad slávna liverpoolska Becher's Brook.
Tuší kôň, že sa blíži najťažšia prekážka na Veľkej pardubickej?
Spredu nevidí nič, jedine živý plot – cíti sa presne ako pred každým iným skokom. Technika nájazdu je však trošku zložitejšia, na prekážku treba ísť kolmo a koňa mať pripraveného tak, aby sa mohol dobre odraziť.
Spoznali by ste, že si neverí?
Povely vydáva džokej. Ak verí sebe aj koňovi, potom by tam nemal byť žiadny psychický tlak. Keď si však na koňa sadne jazdec, ktorý je od prvej prekážky „pokakaný“, zviera to zistí. Pochopí, že ten, kto na ňom sedí, nie je úplne v poriadku.
Foto: Profimedia
Bol to aj nedávny prípad Stuka, ktorý na Veľkom Taxise zahynul?
Na Stukovi sedel Francúz, ktorý má za sebou niekoľko vyhraných dostihov. Jazdil však na ňom prvýkrát, navyše, Taxis sa musí skákať kolmo, možno aj preto mu koník napokon spanikáril.
Mimochodom, čo prežíva jazdec, keď mu pod rukami zahynie kôň?
(na pár sekúnd sa odmlčí) Poviem vám, je to hrozné. Nedajbože, keď toho koňa dlhšie poznáte. Viackrát sa mi to stalo. Naposledy pred dvomi rokmi. Na jednom zo skokov koníkovi, o ktorom som si myslel, že raz vyhrá aj Veľkú pardubickú, ruplo plece. Obrovské nešťastie. Džokej sa s tým musí vyrovnať.
Ako ste sa pripravovali na Taxis?
Nikdy a nijako. Maximálne tak, že som si na tejto prekážke vyberal miesta, kde neboli konáre hrubé ako ruka.
Je pravda, že sovietski jazdci trénovali svoje kone skokmi ponad ostnatý drôt?
Kedysi som mal možnosť vidieť jazdecký areál v Rostove. Sovieti mali na tamojšom hypodrome verné kópie skokov z Veľkej pardubickej. Haďák, Veľkú vodu, Záhradky, úplne všetky, vrátane Taxisu.
Je pravda, že nad ním bol natiahnutý ostnatý drôt. Ale pozor, ten tam mohol byť aj preto, aby tí „ruskí blázni“ nemohli na tejto prekážke trénovať. Ťažko si predstaviť, že by skákali ponad drôt, ten by ich najskôr zastavil.
Foto: Michal Beránek / CNC / Profimedia
Koľko percent pretekárskych koní má na to, aby Taxisovu priekopu zvládalo?
Je to veľmi široký pojem – anglické plnokrvníky majú množstvo kategórií. Platí však, že na Veľkú pardubickú musíte koňa pripravovať tri, štyri či päť rokov. Najprv na jednoduchších pretekoch a prekážkach, potom by nemal mať problém.
Pravda, nie každý kôň napokon výkonnostne dorastie aj na Taxis. Možno jedno percento zo všetkých, ktoré behajú dostihy.
Aký je teda ideálny recept na bezproblémový skok ponad slávnu priekopu?
Predovšetkým kolmý nájazd, lebo inak vám táto prekážka ešte narastie. Potom však má kôň maximálne dva, tri cvaly na to, aby zatočil, lebo hneď nasleduje Írska lavica a k nej sa zasa beží šikmo. Nie je to jednoduché.
Ktorá dvojica na Pardubickej uspeje skôr – skvelý džokej a priemerný kôň alebo priemerný kôň so skvelým džokejom?
Je to aj o šťastí, keď ho mať nebudú, potom je to jedno (smiech). Na celom svete však platí akési nepísané pravidlo – na najlepších koňoch sedia tí najlepší jazdci.
O Taxise platí, že na ňom sa dajú preteky prehrať… No dajú sa aj vyhrať?
Je to ešte príliš ďaleko od cieľa. Každý džokej má navyše inú stratégiu, jeden začne rýchlejšie, iný pomalšie. Veľká pardubická sú náročné dostihy, kôň môže spraviť chybu na každom skoku.
Nie je to tak, že prekonáte Taxis a vzápätí vás už nemá čo zastaviť. So Železníkom som v roku 1991 spadol na inej prekážke a napriek tomu sme nakoniec boli prví. Dnes by to už asi nešlo.
Foto: Jaroslav Legner / CNC / Profimedia
So Železníkom ste vyhrali aj Veľkú pardubickú 1988… Nedlho predtým ovládol olympijský šprint na 100 metrov Carl Lewis v čase, s ktorým by bol vo finále OH v Tokiu posledný. Tušíte, kam smerujeme touto otázkou?
Chcete zrejme vedieť, ako by obstál Železník v dnešnej konkurencii, však?
Presne tak…
Komplikovaná otázka. Železník svojho času zabehol rekordný čas na tejto dráhe. Pred pätnástimi rokmi sa Veľká pardubická jazdila inak – časom sme si osvojili francúzsko-anglický štýl. Dnes sa ide od štartu omnoho rýchlejšie ako kedysi. Za mojich čias to bol viac taktický boj, navyše Železník bol vo svojej dobe jednoznačne najlepší.
Ak by mal v živote viac šťastia, tieto preteky mohol vyhrať nie štyri, ale aj osemkrát. Pravda je však aj to, že predtým chodili na prekážkové behy kone tretej a štvrtej kategórie, teraz sem prichádza elita. Úroveň šla rapídne hore. Vyrovnáme sa už aj západnej Európe.
Na konci roku 2004 české médiá písali, že „zomrel“ Železník. Aj pre vás bol viac ako kôň?
Viem, kde je pochovaný, kde má hrob. Vždy, keď môžem, zastavím sa za ním. Svokra je z dediny neďaleko, neraz vezme vnučku a idú sa tam pozrieť. Aj srdiečko z kvetiniek mu tam položia. Pre celú moju rodinu znamenal veľa.
Foto: Archív Josefa Váňu
Niekoľkokrát ste potvrdili, že Železník vás nemal príliš v láske. Platí to všeobecne o vzťahu džokej – kôň?
Je to profesionálny vzťah. Pre džokeja i koňa to najlepšie. Nemôžem si predsa dovoliť mať jedného koňa radšej ako druhého. Pre mňa je ten slabší a problémový taký istý, ako absolútny šampión. Veď on predsa za to nemôže.
Takže ani k Železníkovi ste nemali bližšie ako k ostatným?
Nie. Navyše, až tak veľa som na ňom nejazdil, vždy mi skôr „prischli“ problémové kone. Na Železníkovi jazdili viac dievčatá. Poviem vám, bol to lotor, v stredu bol schopný v jazdiarni zakopnúť o 70-centimetrovú prekážku a v sobotu zasa vyhral kvalifikáciu na Veľkú pardubickú. Uňho to bolo úplne normálne.
Čo znamená, že ste naňho boli prísny?
Psychicky, lebo on bol fakt malý lump. Trvalo, než som začal veriť, že skočí úplne všetko. Postupom času sa to utriaslo, nebola s ním viac žiadna ťažká práca. Vedel som, že keď si naňho sadnem, poveziem sa na rakete.
Koľko času dnes trávite pri koňoch?
Toľko, ako kedysi. Jazdím každý deň. Popoludní ich zasa ošetrujem a fúkam na všetky možné boliestky, ktoré sa im prihodili pri práci. Som s nimi stále. Bez nich si život len ťažko viem predstaviť.
Čítajte viac Železník bol aristokrat. Omotal si celé Československo
Váš kolega Václav Chaloupka sa nedávno vyznal, že dlhoročná kariéra mu spôsobila vážne zdravotné problémy na staré kolená a dnes bez liekov nezaspí. Ako ste na tom vy?
Práve teraz, keď som už takmer desať rokov po kariére, prežívam obdobie, že ráno vyskočím z postele a nič ma nebolí. Kedysi to bolo iné, pretekal som aj so zlomenou kľúčnou kosťou a inými pomliaždeninami, len aby som mohol zasa vyhrať.
Bol som magor, ktorý sa povzniesol nad bolesť. Pravda, mal som problémy s kĺbami, aj na operáciách som bol, nedávno som však oslavoval 71. narodeniny a cítim sa ako mladík. Naozaj neklamem.
Aj na Veľký Taxis by ste si stále trúfli?
To teda nie. Bol by to nezmysel. Aby som sa mohol postaviť na štart, potreboval by som aspoň polovicu z mojej niekdajšej fyzickej kondície. Veľký Taxis je šport a ja už desať rokov na to nemám.
Na mojej poslednej Veľkej pardubickej (2013) s Tiumenom, ktorý tiež už mal trinásť rokov, som vedel, že si to len preskáčeme a budeme spolu spomínať. Ďakujem, ale stačilo mi.
Foto: Michal Beránek / CNC / Profimedia