Máte na sebe už nový strelecký kabát?
Áno.
Prečo je pre strelca dôležité, čo si oblečie?
Tejto fínskej značke Kurt Thune som bol dlho verný a dosiahol som s týmto oblečením najväčšie úspechy. Potom som však začal experimentovať, lebo som chcel kráčať s módou. Ďalším dôvodom bolo zdravie. Nemci a Kórejčania vyrábajú oblečenie z tvrdšieho materiálu, ktorý lepšie fixuje chrbticu. V konečnom dôsledku však tento experiment nevyšiel. Nestrieľalo sa mi komfortne, na dobrý výstrel som narobil. Tak som sa na záver kariéry vrátil k tejto značke a hneď prvé preteky v novom kabáte, finále Svetového pohára, mi vyšli.
Koľko stojí strelecký výstroj?
Celý komplet aj s nohavicami, topánkami a okuliarmi okolo dvetisíc eur. Ďalších dvetisíc stojí vzduchová puška a štyri a pol až päťtisíc eur malokalibrovka.
Na majstrovstvách Európy 2008 vo Winterthure ste získali bronz a potom ste sa takmer tri roky na strelnici trápili. Prekonávali ste krízu?
Moju formu ovplyvnilo veľa vecí. Aj problémy v súkromí, ktoré by som však nechcel príliš rozoberať. Niektoré rany sa skrátka museli dlhšie liečiť. Samozrejme vekom prichádza aj k opotrebovaniu organizmu. V štyridsiatke už nemôže moja forma rásť, ide o to, či ju na nejakej úrovni udržím.
Po nevydarenej olympiáde v Pekingu ste povedali, že vás na ďalšie hry do Londýna nik nedostane. A musel by sa stať zázrak, keby ste sa tam objavili…
Veď sa aj stal… Naozaj som chcel vtedy skončiť. Potom sa však veci okolo mňa upokojili. Povedal som si, že mám tento šport rád, je to každodenná súčasť môjho života a ísť robiť v tridsiatich piatich rokoch trénera je asi skoro. Po Pekingu sa na mňa spustila paľba kritiky. Dovolím si tvrdiť, že neoprávnene. Nikto z tých kritikov nemal ani páru o tom, čo sa so mnou deje. V novinách sa objavili rozhovory, ktoré som nikdy neposkytol. Olympiáda je výnimočná súťaž so špecifickou atmosférou, na ktorú sa nedá pripraviť. Buď si s ňou poradíte, alebo si ona poradí s vami. V Pekingu som nebol som dobre pripravený, technicky som zle strieľal. Boril som sa s rôznymi problémami v nesprávnom čase a v hlave som mal všeličo iné, len nie šport. Jednoducho som to nezvládol. Musel som si potom vypočuť, aký som otrasný človek a babrák, čo bolo veľmi nepríjemné. Prestal som čítať noviny a diskusné fóra na internete, lebo ma to veľmi ničilo.
A povzdychli ste si, že ste mali radšej zo Slovenska odísť…
Zo Slovenska by som neodišiel, hoci tu bola taká možnosť. A nebolo to po Pekingu, nechápem, prečo sa to v tom čase zasa pretriasalo. O odchode za lepšími podmienkami som hovoril po olympiáde v Aténach v roku 2004. Získal som bronz, skončil štvrtý a deviaty, to boli výborné výsledky, takže som si to mohol dovoliť. Nikoho som však netlačil k múru, nevydieral som, chcel som tým iba pomôcť nášmu športu. Aby sme mali lepšie podmienky. V čase, keď v tomto štáte boli peniaze na šport, bojoval som o výstavbu streleckej haly. My sa nemáme v zime kam schovať. Tu v Jarovciach si otvorím okienko a za hodinu som taký premrznutý, že na mesiac ochoriem. A vtedy jednoducho prišla ponuka zmeniť reprezentačný dres, čím by som si predĺžil svoj športový vek. S odchodom zo Slovenska som sa však nikdy nestotožnil. Mrzelo ma, že to niektorí ľudia vtedy nepochopili. Odvtedy som sa to snažil márne vysvetliť.
Aj v športovej streľbe je bežné angažovanie cudzincov?
Určite by som nebol prvý ani posledný. Osobne sa mi však kupovanie športovcov nepáči. Šport by mal vyjadrovať vzťah krajiny k športu a schopnosť systému vychovať dobrých športovcov.
Tešíte sa na londýnsku olympiádu?
Dnes sa mi o nej dokonca snívalo. Videl som v sne Ďura Tužinského ako sa chystá na preteky a mňa to malo čakať na druhý deň. Potom som sa našťastie zobudil. Aby ste ma pochopili, olympiáda vyvoláva obrovské emócie. Sledujú vás médiá, fanúšikovia a človek to vníma. Nedá sa od toho odosobniť a čelíte tlaku. Takže neviem povedať, či sa teším. Určite sa nebojím. Olympiáda je vždy výzva. Do Londýna chcem ísť. Veľmi by som si prial úspech v podobe nejakého finálového umiestenia, no bude to veľká neznáma.
Máte teraz v streľbe nejakú spriaznenú dušu, trénera?
Športovú streľbu preberám s Vlastom Veselkom, bývalým kolegom z Dukly. Dohodli sme sa na spolupráci začiatkom tohto roka. V zálohe mám športového psychológa Martina Babíka, na ktorého sa však obrátim, až keď pôjde do tuhého.
Strieľa sa vám teraz inak, keď už máte rodinu?
Podstatne lepšie, ale na druhej strane sa mi už nechce na strelnici tráviť toľko času. Syn Boris má rok a je klenotom v mojom živote. S Veronikou si veľmi dobre rozumieme a život je na celkom inej kvalitatívnej úrovni.
Tvrdíte, že slovenskí športovci získajú v Londýne šesť-sedem medailí. Z čoho pramení váš optimizmus?
Pracujem vo výkonnom výbore SOV ako zástupca športovcov. Viem, ako sa pripravujú, na čo majú. Nemám dôvod neveriť im. Prečo by Martikán nepriniesol ďalšiu medailu? Nevyšla mu jedna sezóna, ale ja to považujem za náhodu. Kaliská, ak vyhrá doma súboj s Dukátovou, o Hochschornerovcoch nepochybujem, štvorkajak. Máme šikovných atlétov, strelcov – Barteková, Štefečeková, Tužinský, Kopp, to sú všetko esá. Ale nemusia zabrať len tradičné mená, môže sa objaviť aj niekto nový.
Obracajú sa športovci na vás často s prosbou o pomoc?
Rok-dva dozadu áno, najmä keď sa formoval projekt Top tímu, o ktorom mali športovci iné predstavy. Dnes už sme trochu miernejší, lebo keď sa pozrieme okolo seba a vidíme, čo sa deje v zdravotníctve, aká je životná úroveň dôchodcov, tak už sa nehandrkujeme o pár tisíc eur navyše pre športovcov. Prerozdeľovanie peňazí na šport je však zvláštne. Nechápem, prečo by sme mali za štátne stavať Národný futbalový štadión. Na tých pár medzištátnych zápasov ročne? Skôr by sa mal vybudovať všešportový areál, aké majú vo Fínsku štyri – s atletickým oválom, ľadovou plochou, viacúčelovou halou, regeneračnou linkou, hotelom, reštauráciou. Taký areál by slúžil všetkým, nielen futbalistom. Systém financovania športu? Na začiatku roka vám povedia, že peniaze budú, ale až v apríli. Tak si prvé štyri mesiace prípravy hradíte z vlastného vrecka, vezmete ich z rodinného rozpočtu a potom čakáte, že vám zaplatené faktúry preplatia. Na druhej strane, zatiaľ sa nestalo, aby ich nepreplatili. Zvykli sme si však, že šport je na okraji záujmu nielen štátu, ale aj spoločnosti. A my sme aj v tejto dobe radi, keď potešíme fanúšika dobrou reprezentáciou Slovenska.
Pred zimnou olympiádou vo Vancouvri ste ako manažér pomáhali slovenským bobistom. Ako ste sa k tomu dostali?
Milan Jagnešák je človek veľmi zanietený pre bobový šport, tak som im chcel pomôcť a zohnať nejaké peniažky. Dva roky s nimi boli veľmi fajn. Tí chlapci tvoria skvelú partiu, dosť som s nimi precestoval, zajazdil som si v boboch.
Ako vyzerala vaša jazda v boboch?
Bol som s bobistami na sústredení v Calgary, no vtedy som sa pre sneženie nedostal na dráhu. Zajazdil som si až neskôr v Konigsee, nie však s Milanom Jagnešákom, ale s nemeckým pilotom. Sedel som v štvorboboch, aj so vzpieračom Martinom Tešovičom. Viem, že keď som mal vystúpiť, najskôr som si musel vyložiť nohy. Preťaženie bolo také silné, že som sa cítil ako po opici.
Kedysi ste sa vyjadrili, že by ste na vrcholových podujatiach chceli získať sto medailí. Je to ešte reálne?
Netuším. Na osemdesiatu piatu som čakal tri roky, to je dosť. A mám 37 rokov.
Kde ich máte uložené?
Tie, ktoré som získal v poslednom čase, mám vystavené v obývačke. Medzi nimi aj jednu olympijskú medailu, druhú som dal mame. Ostatné sú uložené v škatuli.
Viete rozoznať, kedy a kde ste tie medaily získali?
To je ťažké, lebo spočiatku Medzinárodná strelecká federácia negravírovala na medaily dejisko a druh podujatia. Na tie najdôležitejšie si však určite spomeniem celkom detailne.
V lete uplynulo pätnásť rokov odkedy ste pre samostatné Slovensko vystrieľali prvú olympijskú medailu v histórii. Čo sa vám vynorí v pamäti, keď sa spomenie Atlanta 1996?
V prvom rade si poviem, že to veľmi rýchlo ubehlo a moje najlepšie športové roky sú preč. Mám tridsaťsedem, som šedivý, takmer bez vlasov a večer si rád sadnem k poháru vína. Ale v tréningovom nasadení nepoľavujem, bez problémov tromfnem aj mladých, za to by som dal ruku do ohňa. Až potom sa zamyslím nad tým, že som bol prvý, kto získal prvú medailu v ére samostatnosti. Je to nádherný pocit. Človek vie, že enormne vynaložené úsilie má zmysel.