Jeden z najtalentovanejších svetových horolezcov vyrazí dnes so Slovákom Petrom Hámorom a Poliakom Piotrom Morawským za novým riskantným dobrodružstvom do Himalájí a Karakoramu.
Láka vás zapísať sa do histórie?
Nie je to môj hlavný cieľ. Tak to náhodou vyšlo. Mňa neláka lámať rekordy a robiť si čiarky za každú osemtisícovku. Pre mňa je dôležité, akou cestou a akým spôsobom sa dostanem hore.
Ako sa zrodila myšlienka útočiť na štyri osemtisícovky?
Ešte pred prvým odchodom do Himalájí na začiatku roka ma oslovil Peter Hámor a Piotr Morawski a navrhli mi ďalšie dva výstupy. Dal som si čas na rozmyslenie. Bol som zvedavý, ako bude môj organizmus znášať výšky. Nemal som vážnejšie problémy.
Naposledy ste sa vrátili domov bez kamaráta a spolulezca Mareka Hudáka, ktorý zostal pod Šiša Pangmou. Už ste sa zmierili s jeho tragickým koncom?
Necelé dva mesiace je krátke obdobie. Stále sa k tomu vraciam. Niekde v podvedomí sa ozve ešte aj nádej. Je to stále čerstvé.
Môže tento moment ovplyvniť vaše ďalšie pôsobenie v horách?
To sa ukáže, až keď sa do nich vrátim. V uplynulých týždňoch som skúšal liezť, trochu som aj experimentoval a trénoval psychiku. Sústreďoval som sa na to, čo ma čaká. Dával som si pozor, aby sa mi nič nestalo. Pád, zlomená noha či ruka by mohli nabúrať moje plány.
Ako sa chystá horolezec na útok na osemtisícovku?
Na jej pokorenie a na vážne ciele sa pripravuje celý život. Hlavnou prípravou na K2 boli moje predchádzajúce výstupy na Čo Oju a Šiša Pangmu. Tam som si otestoval telo vo výškach. Medzi predchádzajúcou expedíciou a tou, čo práve nasleduje, som mal pauzu šesť týždňov. Využil som ich najmä na regeneráciu tela a oddych.
Aj ste trénovali?
Trénoval som napríklad na neďalekom Pajštúne. A bol som aj vo Walese, kde sú výborné skaly a ideálny terén na náročné lezenie. Pomer fyzického a psychického zaťaženia je tam rovnaký.
Čo to znamená?
Lezec si otestuje nielen silové schopnosti, ale aj o to, či je schopný zvládnuť situáciu psychicky. Vyberal som si cesty, kde nebolo podstatné mať iba silné ruky, ale rovnako využívať hlavu. To, čo máme pred sebou, bude náročné najmä na psychiku.
Čo bude najťažšie?
Dobre sa aklimatizovať na Nanga Parbate. Ideme naň aj na K2 traja a každý výšku znáša inak. Za ďalší kľúčový moment považujem správne sa rozhodnúť, kedy vyraziť do steny. Druhý pokus totiž nemusíme dostať.
Čo podľa vás znamená správne sa aklimatizovať?
Čo najlepšie si zvyknúť na pobyt v extrémnych výškach. K2 je vysoká hora. Druhý najvyšší vrch sveta. Pred útokom na vrchol musíme prespať veľmi vysoko, až nad osemtisíc metrov. Na predchádzajúcich osemtisícovkach stačilo prespať asi o tisícku nižšie. Skutočná zóna smrti sa začína vo výške 8 400 m. V nej som ešte nebol. Všetci traja si uvedomujeme, že tam nik nevydrží viac ako dva dni. Budeme sa usilovať čo najviac zredukovať čas prežitý v zóne od 8 400 metrov po vrchol a späť.
Tvrdili ste, že jednou z hlavných úloh bude zohnať potrebné peniaze na ďalšie výstupy…
Teší ma, že som našiel u sponzorov pochopenie a financie som dal dokopy. Nebolo to málo peňazí, skôr naopak. Predchádzajúca cesta a útoky na osemtisícovky ma vyšli asi na 15-tisíc dolárov, teraz to bude možno ešte o niečo viac. Presnú sumu budeme poznať až po návrate. Vždy sa prihodí aj niečo nečakané. Pre horolezca je najhoršie, ak v čase, keď sa má už pripravovať a koncentrovať na veľký cieľ, behá od dverí k dverám a dáva dokopy peniaze.
Netajíte sa tým, že vás K2 vždy lákala. Čím najviac?
Je to fascinujúca, obrovská pyramída, na vrchol ktorej nevedie ľahká cesta. V každom horolezcovi, už keď ju vidí na obrázku, vzbudzuje obrovský rešpekt. Steny sú vysoké viac ako tri kilometre, čo je niečo výnimočné. Keď sa náhle zhorší počasie, čo je skôr pravidlom, môže byť veľmi zložité sa z nej dostať.
Je najťažšia osemtisícovka?
To by som netvrdil. Patrí medzi najťažšie. Náročná je aj juhozápadná stena Everestu či severná stena Manaslu. Ide vždy aj o to, akú cestu a spôsob si zvolíte.
Chcete sa pokúsiť o prvovýstup v západnej stene alpským štýlom. Čo to presne znamená?
Alpský štýl je lezenie bez pomoci výškových nosičov. Bez budovania táborov a fixovania cesty. Vždy ide o malý tím, ako v našom prípade. Vyberie sa zo základného tábora a lezie hore, nebuduje si nijaké tábory, nevytyčuje si cestu, nefixuje laná. Berieme si so sebou iba malé batohy, s vecami najnutnejšími na prežitie. Alpsky štýl má vysokú športovú hodnotu, iným spôsobom by som vrcholy nedobýjal.
Aký podiel zo všetkých výstupov si drží alpský štýl, teda čisto športový spôsob lezenia?
Stále je skôr raritou. Tento rok sa pod K2 stretnú dve skupiny, ktoré sa pokúsia pokoriť vrchol alpským štýlom. Okrem nás ešte Kazachovia. Tí sa chcú dostať hore severnou stenou, my západnou. Ako viem, všetky ostatné skupiny sa chystajú na vrchol klasicky, s budovaním táborov.
K2 a alpský štýl. Nie je to až priveľmi nebezpečné?
Isté riziko i miera nebezpečenstva existuje. Ak by sa niečo nepredvídané stalo, ak by sa napríklad zhoršilo počasie, dvere máme za sebou zabuchnuté. Rovnakou cestou sa nevrátime, nebudeme ju mať fixovanú. V západnej stene K2 je veľa pasáži v strmej skale, zostup je náročnejší ako výstup.
Ako reaguje na vaše plány manželka?
Samozrejme, má strach. Rovnako ako moja rodina. Manželka sa tiež venuje lezeniu, plánovali sme, že pôjde s nami, pozrie sa aspoň pod Nanga Parbat, ale na to sme nenašli dosť peňazí. Nielen ona si uvedomuje, že chystáme niečo výnimočné. Ako športovec, ktorý útočí na olympijských hrách na zlato. Všetci však zároveň vieme, že kopec tu bude stále. Či sa dostaneme na jeho vrchol, alebo nie. Pre nás je najdôležitejšie, aby sme sa vrátili. Za každú cenu sa nebudem hrnúť na vrchol.
S dobrými podmienkami sotva môžete rátať…
Je nám jasné, že na tento výstup potrebujeme minimálne šesť dní. Málokedy sa stane, aby bolo v Karakorame a špeciálne na K2 taký dlhý čas pekné počasie. Keďže sme sa rozhodli pre alpský štýl, nemôžeme si zobrať so sebou väčšie zásoby jedla, iba minimum. Určite príde aj zlé počasie a budeme sa musieť rozhodnúť, či pokračovať, alebo sa okamžite otočiť.
To však nebýva ľahké rozhodnutie…
Je to vždy veľmi zložité. Vtedy však hrajú úlohu skúsenosti. Keď to človek zažije po prvý raz, veľmi sa ho to dotkne. Keďže my sme si v horách už odkrútili aj sklamania, posilnili nás a verím, že to zvládneme. Významnú úlohu zohráva strach. Keď je zle, pomáha. Vo veľkých výškach je však riziko, že zavše zareagujete skratovo, určite inak ako s pevnými nohami na zemi. Všetky rozhodnutia sú komplikovanejšie. Preto budeme útočiť traja, môžeme si pomôcť.
Chcete sa pokúsiť dostať na vrchol všetci?
Podľa mňa by to inak ani nešlo.
Nedá sa podniknúť sólový výstup, ako ste to urobili na dvoch predchádzajúcich osemtisícovkách?
Toto bude iná situácia. Zostupy zo Šiša Pangmy i Čo Oju boli vcelku jednoduché. Kedykoľvek som sa mohol na ceste obrátiť a vrátiť. Na K2 si najmä zostup vyžaduje tímovú spoluprácu.
Ako hodnotíte svojich dvoch spolulezcov?
Sú výborní a s mnohými skúsenosťami. Dôležité je, že každý z nás je iný. Peter Hámor je veľmi ambiciózny a kondične skvele pripravený. Piotr Morawski je typ, ktorý dokáže povedať, že ďalej to nejde a obrátiť sa.
On môže rozhodnúť aj za ďalších dvoch?
To nie, ale tým chcem povedať, že keby vyštartovali hore traja mladí a ambiciózni lezci, ktorí by videli iba vrchol, bolo by to zlé. Máme veľmi silný tím.
Vy ste už spolu niečo vyliezli?
Ešte nie. Na Nanga Parbate nás čaká spoločná premiéra. To nepovažujem za podstatné. Poznáme sa, sme kamaráti. Stačí, keď si prečítate ich lezecké curriculum a viete, s kým máte česť, čo už dosiahli. Sú to lezci, ktorí nerobia chyby a dá sa na nich spoľahnúť.
Jozef Kopold
- Narodil sa v Bratislave 6. februára 1980. Vyštudoval na priemyslovke lodnú dopravu a chcel sa stať námorníkom. Nakoniec ho však zlákali hory. V Himalájach, Karakorame, Alpách i Tatrách zvládol veľa náročných ciest. Tento rok zdolal svoje prvé dve osemtisícovky: 31. marca Čo Oju (8 201) a 24. marca Šiša Pangmu (8 046). Je štvornásobným horolezcom roka na Slovensku (2002, 2003, 2005, 2006). Je ženatý, manželka Katarína.