Slováci v akcii
Vianoce sú rodinné sviatky a nevieme o nikom v športovej brandži, kto by mal väčšiu rodinu ako vy. Poznáte vari niekoho?
cS takýmto počtom určite nie, ale sú niektorí, čo sa snažia. (úsmev) Musím však poriadne zaloviť v pamäti. Na Slovensku možno bývalý gymnasta Samuel Piasecký. Medzi Poliakmi je ich dosť, predsa len, je to katolícka krajina.
Predpokladáme, že ľudia sa vás na to často pýtajú…
Odpovedám im, že to je obohacujúce, ale aj náročné. Malé deti, malé starosti, veľké deti, veľké starosti – to môžem na milión percent potvrdiť. Mám šťastie na manželku, že to všetko zvládla, lebo ja som popri tom všetkom s atletikou neprestával cestovať.
Dnes je to iné, deti sú už samostatné, žijú svoje životy – najstarší bude mať na Silvestra 40, najmladší v januári 24 – ale u nás ani dnes nikdy nie je prázdno. Mimochodom, väčšina detí sa nám narodila od začiatku decembra do konca januára.
Čiže vaše Vianoce bývali o to hektickejšie…
Presne. Jedny dokonca manželka strávila v pôrodnici.
A vy? Zmeškali ste niekedy Vianoce s rodinou kvôli práci?
Priamo sviatky nie, ale pôrod áno. V roku 1997 boli atletické majstrovstvá sveta v Aténach, už vopred sme sa teda dohodli, že tam pôjdem a dúfali, že to nevyjde priamo počas šampionátu. No stalo sa.
Jediný raz, čo som nebol doma. To bolo obdobie, keď začínali fungovať mobily, pomerne skoro som sa manželke dovolal.
Vždy ste snívali o takejto veľkej rodine?
Priznám sa, že nie. V 80. rokoch bol život trošku iný, menej rýchly, menej prekalkulovaný a premyslený. S manželkou sme to vôbec neriešili a takto to vyšlo. Dnes už s vtipom vravievame, že každý z nás chcel mať štyri deti a tak ich máme napokon spolu osem.
V súvislosti so Štedrým dňom sa vždy vraví o pohode, ale spravidla to býva opak. Čo za chaos to musel byť v rodine s ôsmimi deťmi?
Chaos môžem potvrdiť. A veľký. (úsmev) Obzvlášť, keď deti boli malé a každé chcelo niečo iné. Museli sme si to podeliť, ja som mal na starosti všetky ratolesti a doobeda som s nimi zvykol vybehnúť von, doma tak bol pokoj na chystanie večere. Neskôr, keď deti rástli, tie väčšie už pomáhali s menšími. A bolo to veru cítiť.
Rozmýšľali ste niekedy nad tým, či vaše manažérske schopnosti nemajú zárodok v rodine? Predsa, zorganizovať takýto „ansámbl“ nemôže byť ľahké…
Máte úplnú pravdu. Všetko je o prioritách, ak máte na prvom mieste to, aby bola predovšetkým pohoda, aby sa ľudia mali radi, potom sa to dá zvládnuť.
Čítajte viac Keď ma pozvali na rozhovor do televízie, uvarili mi pätnásť párkov, spomína kanonier Diňa. Prečo odmietol ponuku zo Španielska?
Samozrejme, musíte v tom prípade prijať aj fakt, že nie všetko musí byť na sto percent nachystané. Dnes je život rozlietaný, deti sú dospelé, je fajn, že môžeme byť konečne všetci spolu.
Koľko sa vás tento rok zíde pri štedrovečernom stole?
Pri takej veľkej rodine sa tie počty neustále menia, ale hádam desať až pätnásť nás bude. Na druhý deň sa zvyčajne stretávame už všetci, to nás bude možno aj 25.
Hrniec, v ktorom sa robí kapustnica, teda nemôže byť len obyčajný…
Doma nerobievame kapustnicu, varí sa rybacia polievka. Z kapra. Tradične sme ho mávali vo vani a keď máte osem detí, čokoľvek sa stane.
Aj že mu vypustia vodu, aj že ho chudáka vytiahnu von, niekto do tej vane padne, iný sa z nej zasa napije. Ale zvládli sme to, nijako ich to nepoznačilo, dnes sú to mladí ľudia a mám z nich radosť.
A ten hrniec?
Samozrejme, že vždy bol poriadne veľký. A nie jeden. Všetko sme mali veľké. (smiech) Aj auto. Mali sme Fiat Ducato Combinato, tam sme sa všetci pomestili. Bolo presne pre desiatich.
Čítajte viac Najkrajšiu tvár socializmu sledovali až do postele. Pre západniarov bola "komunistická koza"
Vaša najobľúbenejšia časť najkrajšieho dňa v roku?
Keď sa všetci upokoja a všetko z nás konečne opadne. Samotné chystanie aj očakávania. Vtedy si to už všetci len užívame. Po večeri.
Pozriete si občas tradičný vianočný film „Sám doma“?
Samozrejme. Patrí medzi moje obľúbené. Mnohé scénky poznáme naspamäť – ja aj všetky naše deti. Zaujalo ma, že sa pripravuje nová verzia, v ktorej sú všetci starší minimálne o tých dvadsať rokov.
Vám sa nikdy nestalo, že by ste si deti zle zrátali?
Našťastie nie. Ale dlho to bola naša nočná mora, vždy sme spozorneli, lebo pri takom veľkom počte nie je problém na niekoho zabudnúť. Keď niekto niekde chýbal, hneď sme si hovorili, že „Kevin tu nie je!“ (smiech) Ako v tom filme. Je to náš rodinný slang.
Koľko dní v roku ste zvykli byť mimo domu?
Dosť. Veď len atletický šampionát trvá desať dní a to je len základ. Potom máte halové podujatia, mítingy, potom také, ktoré sám organizujem. Ale dnes – keď nám už deti odrástli – môže so mnou cestovať aj manželka a doslova mi pomáha.
Samozrejme, kedysi to bolo omnoho zložitejšie, všetko zvládala sama, napokon, zo všetkých MS v atletike od roku 1983 som vynechal len tri. V prípade prvých dvoch som bol ešte mladý, na treťom som nebol kvôli covidu.
Idú rodina a aktívna kariéra športovca k sebe?
Som optimista – dá sa to. Musia byť s tým však v pohode obaja partneri, inak by to neprinieslo nič dobré. Poznám viacero prípadov, kedy muži výrazne pomáhajú s tým, aby sa ich partnerky vrátili do športového diania.
U žien sa vraví, že pôrod ich zosilňuje, že sú odolnejšie a dosahujú ešte lepšie výkony. U mužov je to azda ešte výraznejšie, dostanú motiváciu navyše – aj keď sa im nedarí, vedia, že sa majú kam vrátiť. Americký guliar Joe Kovacs má dvojčatá, vravel mi, že keď sa narodili, bolo to extrémne ťažké, ale že cíti kvôli nim neskutočnú silu.
Kedy ste v sebe objavili lásku k atletike?
Veľmi dávno. Bolo to počas olympiády v Mníchove 1972, mal som desať, poctivo som ju sledoval. V Bratislave sme pozerali rakúsku televíziu a snívali o západe, rozmýšľali, ako tam je dobre a my nikam nemôžeme chodiť. Principiálne sme fandili atlétom z USA a proti Sovietskemu zväzu.
V tom čase vládla na atletickej dráhe obrovská rivalita medzi Američanmi a Valerijom Borzovom. On je síce Ukrajinec, ale vtedy to bolo jedno, reprezentoval Sovietsky zväz.
Netuším, čo bolo za tým, nikto nič nedokázal, ale ten Borzov s reprezentantmi USA držal krok. V Mníchove sa však stala jedna zaujímavá vec.
Čítajte viac Nič nemôže byť také zlé, ako bol môj život. Lietajúceho Fína ovládal diabol
Aká?
Vedenie výpravy USA si omylom poplietlo štartovacie časy medzibehov a Američania ich normálne – znie to ako z filmu – zmeškali. Do semifinále a finále postúpil jediný z nich, keďže stihol posledný medzibeh, ale z trojice bol najslabší. Borzov ho porazil.
Tešili sme sa na dvojstovku, Larry Black bol favorit, no aj jeho Soviet napokon zdolal. Ja, desaťročný chlapec, som to vo svojom vnímaní bral ako hotovú tragédiu.
Dovtedy bolo priam nepredstaviteľné, že by beloch a ešte k tomu Soviet bol najrýchlejším mužom planéty. Od toho momentu som sa do atletiky zažral – čísla, štatistiky a mená ma berú až dodnes.
Športoví fanúšikovia majú vaše meno spojené s tým, že ste atletický manažér i komentátor, málokto však vie, že za sebou máte aj športovú kariéru…
Bola primeraná môjmu talentu a schopnostiam. Svojich súperov som si od začiatku podrobne mapoval, už v pomerne skorom veku som vedel, že mám svoje limity. Že nebudem žiadny rekordér medzinárodného charakteru, hoci som do toho dával všetko.
Šprinty boli moje obľúbené, no tam som preraziť nedokázal a tak tréner Ivan Suja vymyslel, že prejdeme na prekážky. Tam bola konkurencia menšia. Dorastenci behali 250 metrov cez prekážky, no aj tam bolo toľko atlétov, že mohli byť rozdelení po ročníkoch – každý mal svoj vlastný šampionát. Dnes aj keby ste ich dali dokopy, toľko ľudí nenazbierate.
Čítajte viac Haló, tu Slovensko... Chlapec z Nigérie si vyzliekol reprezentačný dres a šiel do sveta. Zamiloval sa tu, má tri krásne deti a bojuje o postup do 1. ligy
Konkurencia bola omnoho väčšia…
S atletikou sa potenciálne dalo dostať aj do sveta. Motivácia teda bola. Dnešná generácia mladých ľudí sa má perfektne, nič jej nechýba. Atletika má však nevýhodu, či je dobré a či zlé počasie, všetko vám zmerajú. A keď zasa máte zlý deň, nemôžete sa schovať za ostatných ako v kolektívnych športoch.
Svojho času som zabehol slovenský dorastenecký rekord v behu na 250 metrov cez prekážky, na základe tohto výkonu ma začali posudzovať aj v Stredisku vrcholového športu. Nakoniec konštatovali, že nemám veľké genetické predpoklady, že už veľmi nevyrastiem a tak ma nevzali.
Pravda je však aj taká, že keď sme sa stretli s českými rovesníkmi, bol tam cítiť kvalitatívny rozdiel. Nakoniec to však nijako neovplyvnilo môj život.
Akože nie? Veď pri atletike ste zostali…
To by som zostal aj tak. Ešte počas pretekania som komentoval rôzne mládežnícke podujatia, napríklad Cenu večerníka. Každá súťaž potrebovala akéhosi hlásateľa, dnes tomu vravíme moderátor.
Takže som napredoval aj v tejto sfére, bavilo ma to, našiel som sa v tom. A že som nakoniec komentoval až olympijské hry, tak to je môj splnený detský sen.
Ste hotová atletická encyklopédia… Je to prirodzený talent alebo vaše vedomosti sú tiež vydreté?
Nikdy som si nevedel vysvetliť, prečo si to všetko pamätám. Ale teraz, keď som starší, sám cítim, že sa to zhoršuje. Ale to je asi prirodzené. Už to nie je tá mladícka rýchla a briskná pamäť, ktorá by chcela každého opravovať. (smiech) Ale pokiaľ ide o atletiku, vždy mi to nejako zapne.
Čítajte viac Ameriku z duše neznášal, Jána Pavla II. nazval blbcom a Putinovi odkázal, že ráno nie. Pán "božský" bol nezvládnuteľný génius
Stretávate sa aj dnes s novými informáciami, ktoré vás ešte dokážu šokovať?
Predovšetkým z minulosti, keď sa k nám dostávali skôr len povrchné správy. O Američanoch, ktorí boli moje vysnívané hviezdy a dnes ich stretávam osobne. V roku 1973 výškar Dwight Stones skočil ako prvý v histórii cez latku vo výške 230 centimetrov.
Bolo to medzištátne stretnutie Spojené štáty – Západné Nemecko, sledoval som ho aj v televízii. Teraz som ho pozval ako hosťa na februárovú Banskobystrickú latku. Dnes sme kamaráti, v minulosti to bola pre mňa vysnívaná postava. Všeličo mi porozprával, aj ako sa začala profesionálno-komerčná éra atletiky v závere 70. rokov.
Dovtedy to bol totiž veľmi konzervatívny šport, kto niečo niekde zinkasoval, ihneď mu hrozila diskvalifikácia.
Dnes niečo nepredstaviteľné…
Veď si len predstavte, že všetky športy mali už dávno svoje MS, no atletika až v roku 1983. Finančné prémie sa však objavili až v roku 1997. Vznikol tam tlak, všetci vedeli, že medzinárodná federácia inkasuje slušné peniaze za predaj televíznych práv aj od sponzorov.
Vznikla revolta, no už predtým – na MS 1993 v Stuttgarte – vtedajší šéf Primo Nebiolo atlétom sľúbil, že každý víťaz dostane Mercedes. Samozrejme, na mítingoch to bolo o niečo skôr, spočiatku sa to robilo tajne, peniaze sa často odovzdávali v noci na hotelovej izbe, existuje veľa podobných historiek.
Priekopníkom bol míting v Zürichu, ktorý lákal Američanov na finančné benefity. Paradoxne, atléti z východného bloku museli doma zarobené peniaze odovzdať.
Sú dnešné atletické hviezdy aj milionárske?
Hovoríme o veľmi úzkej skupine, zhruba desiatkach ľudí, istotne nie viac. Veľmi dobre finančne ohodnotené sú svetové maratóny, hoci tie môžete bežať na najvyššej úrovni dva-trikrát do roka.
Pomysleli ste niekedy na to, že budete manažérsky zastupovať veľké atletické hviezdy?
Veľmi nie, úloha manažérov v minulosti nebola veľmi koncepčná a jasne zadefinovaná. Začal som však pomáhať pri organizácii mítingu Pravda – Televízia – Slovnaft ešte za jeho starej éry, následne sa otvorili nové možnosti, k dispozícii už boli aj doláre, začalo sa s tým pracovať.
Požiadali ma, aby som pomáhal pri organizácii zahraničnej účasti. Ten prechod bol prirodzený, časom začali za mnou chodiť atléti, či by som sa ich nepokúsil dostať na to, či ono podujatie, keďže komunikujem s organizátormi. Moja prvá atlétka bola Šárka Kašpárková, česká trojskokanka, ktorá na MS 1997 v Aténach zvíťazila.
Čo všetko atlétom zabezpečujete?
Predovšetkým im naplniť plánovaný program štartov a súťaží. Vždy to je podľa želania trénera i samotného atléta, no častokrát mám aj poradný hlas. Dnes je to už nevyhnutnosť, každý svetový atlét musí mať licencovaného manažéra.
Už to nie je žiadna džungľa, kde pôsobia rôzne živly a parazitujú na športovcoch. Samotný atlét musí trénovať a regenerovať, na zabezpečovanie vlastného programu by nemal čas.
Čítajte viac Najväčšia americká hriešnica mala život plný chudoby a násilia. Hrozný čin, ktorý dodnes odmieta, šokoval celý svet
Aké sú svetové atletické hviezdy?
Povedal by som, že kedysi boli menej dostupné. Napríklad Carl Lewis či Michael Johnson. Často sa u nich prejavila istá arogancia, akoby naznačovali, že „s vami sa baviť nebudem“. Zažili to s nimi mnohí novinári.
Dnes to nie je, všetci sú priateľskí, aj medzinárodná federácia sa s tým snaží pracovať. Nikto sa už nespráva arogantne.
Aj Usain Bolt nikdy nikomu nenaznačil, že na neho kašle. Ak mal ochranku, tak len z bezpečnostných dôvodov. Atletika nemá hviezdy typu Michael Jordan, o ktorom sa hovorí, že keď ide nakupovať, predtým musia celý obchod vyprázdniť.
Myslíte si, že Bolt na Jamajke nakupuje medzi bežnými ľuďmi?
Zrejme nie, podľa všetkého si žije v akejsi bubline. Inak by sa zbláznil. Na Jamajke je veľká chudoba, všetci vedia, že si veľa zarobil, každý by od neho niečo chcel.
Už ste boli uňho na návšteve?
Nie. A koľkokrát ma tam už volali. Uvidíme, či sa to niekedy podarí. Dnes však zastupujem dvoch najlepších športovcov Grenady, Kiraniho Jamesa a Andersona Petersa, aj tam ma volajú. Takže si musím vybrať medzi Grenadou a Jamajkou.
Bolt nikdy neuvažoval, že sa usadí v Spojených štátoch?
Ponuky mal, no je to tradicionalista. So svojim tímom dlhšie zvažoval, či má skončiť a či ešte nie, ale zistil, že má bariéry, lebo každým rokom bolo preňho ťažšie a ťažšie pripraviť sa.
Čítajte viac Vo vrecku nosil kúsok zostrelenej americkej stíhačky. Pána Balkánu zabili tam, kde sa cítil najbezpečnejšie
Vysoká postava, skolióza a k tomu ešte klasický Jamajčan, teda žiadny nadšenec tvrdého tréningu a životosprávy. Na to sa vždy musel nastaviť. Po sezóne mal párty a potom sa bolo treba zaťať.
Máte jeho číslo v mobile?
To nie, ale na jeho manažéra áno, ten ma s ním hneď spojí. Usain je skvelý, no v Európe mal vždy jeden problém – zle sa mu tu spávalo. A keď bola ráno akcia, ťažko sme ho tam dostali. Vtedy to bolo zložité.
Keď sem chodil, na izbu sme mu dávali Playstation a on pri konzole neraz strávil aj celú noc. Na druhej strane bol aj veľký profesionál, hoci aj bol po párty a málo vyspatý, nikto si nič nevšimol. Profík ale zároveň také veľké dieťa.
Čím si vysvetľujete, že šprintéri z malých karibských ostrovov sú takí úspešní? Pre Američanov to musí byť skľúčujúce…
Dlhé roky študovali v USA na univerzitách, čiže boli výsledkom ich systému. Potom však prišiel Usain Bolt, ktorý s touto krajinou nikdy nemal nič spoločné a zrazu bol najlepší, tak z toho už boli poriadne vyvalení.
Nechápali, ako je možné v takýchto jednoduchých podmienkach vyrásť. No pravda je taká, že podmienky sa zlepšovali aj na Jamajke. Navyše, ich svalové vlákna sú naozaj priaznivé pre rýchlosť. Dnes majú medaily už aj vo vrhačských disciplínach, to je priam neskutočné.
V ktorej atletickej disciplíne sme momentálne najbližšie k ľudským limitom?
Ťažká otázka, no limity asi neexistujú. Lebo ak si pozriete na odhady z 50. a 60. rokov, tak sme úplne niekde inde. Vieme my teda, čo bude o niekoľko desiatok rokov?
Čítajte viac Pán stopiek bol anarchista v posteli. Za múrmi domu Jacquesa Anquetila vládla nevídaná džungľa
Jeden zahraničný špecializovaný magazín sa ma nedávno pýtal, že čo si myslím, ako bude vyzerať atletika o 80 rokov, uviedol som, že dnes si to nevieme predstaviť, lebo ľudstvo na odhadoch vždy zlyhalo.
Technológie, povrch, tretry, aj ľudia budú žiť ešte kvalitnejšie, všetko sa bude meniť. Ak sa ma niekto opýta, či raz niekto zabehne stovku pod deväť sekúnd, môžem vari odpovedať, že na milión percent nie?
Podľa vedcov je vraj limit v skoku o žrdi 650 centimetrov…
To je zaujímavý údaj. Ale ak hovoríme o limitoch, atypickým príkladom je skok do diaľky, keďže v roku 1968 skočil Bob Beamon 890 centimetrov a odvtedy sa ten rekord posunul iba raz. O päť centimetrov. Odvtedy nič. Sú aj takéto prípady.
Bol to jeho životný skok, väčšinou skákal maximálne 830. Premeriavali to, overovali, krčili plecami, či je toto vôbec možné. Veď aj dnes je každý skok za osemmetrovú hranicu skvelý.
K Beamonovmu počinu som čítal jednu peknú vedecko-fantastickú poviedku, písalo sa v nej, že v tej chvíli sa zmenila príťažlivosť zemegule. Samozrejme, že to je vymyslené, ale aspoň vidieť, kam to až dospelo. Že ten dlhý skok nemá žiadne rácio.
Keby ste mali tri oriešky pre Popolušku, čo by ste si v nich chceli nájsť?
V prvom vianočný pokoj pre všetkých na svete, aby sa ľudia ničím netrápili. V druhom by som chcel svetový rekord na banskobystrickej latke.
A v poslednom? Rád by som si ešte niekedy zakomentoval veľký, globálny, slovenský úspech v atletike. Mal som tú česť komentovať Mateja Tótha v Riu de Janeiro, viete asi kam mierim. Čo keby to vyšlo Emme Zapletalovej na olympiáde v Los Angeles?
Čítajte viac Keď šampión neposlúchol pápeža: Temný milostný škandál Fausta Coppiho, ktorý otriasol Talianskom!
