Najväčšia americká hriešnica mala život plný chudoby a násilia. Hrozný čin, ktorý dodnes odmieta, šokoval celý svet

Prípad, ktorý ju navždy definoval, už dávno prekročil hranice športu, stal sa laboratóriom americkej kultúry, médií, moci a morálky.

Napokon, stačí zaloviť v zopár archívnych článkoch z deväťdesiatych rokov a prvé, čo vás zarazí, je, aké ostré boli vtedy mediálne súdy. V niečom pripomínali dnešok – len bez sociálnych sietí.

Toto je príbeh o americkej krasokorčuliarke výnimočných schopností. O ústrednej postave škandálu, ktorý na dlhé roky ovládol americkú verejnú debatu.

Detstvo na okraji

Narodila sa v novembri 1970 v Oregone, v prostredí, ktoré nemalo nič spoločné s uhladeným svetom krasokorčuľovania. Už ako dieťa žila v atmosfére neistoty a neustáleho boja o peniaze.

Hardingovej detstvo bolo osamelé. Narodila sa ako piate dieťa chudobnej čašníčky, ktorej ostatné deti pochádzali z iných manželstiev. So sestrou nechcela mať nič spoločné, keď mala pätnásť, niekoľkokrát sa ju pokúsil znásilniť jej nevlastný brat.

Čítajte viac Príbeh, ktorý chceli Sovieti ututlať. Chlapec z Jerevanu stál na mieste, kde sa odohrala tragédia. To, čo dokázal, mohol zvládnuť len on

„Moja biologická matka mi oblečenie šila alebo mi ho kupovala v Salvation Army či Goodwille,“ spomína Hardingová, keď opisuje svoje detstvo. Oba obchody sú tzv. „second hand“ s tovarom za veľmi nízku cenu.

Postava, ktorú nazýva biologickou matkou, je LaVona Goldenová. Mala povesť prísnej, veľmi výbušnej a nekompromisnej ženy, ktorá dcéru tlačila na ľad tak intenzívne, že z tréningov sa stal akýsi každodenný test odolnosti.

A hoci sa neskôr objavili aj spory o miere pravdivosti niektorých spomienok, fakty o Hardingovej detstve beztak ukazujú svet, v ktorom sa úspech neodmeňoval. Naopak, fyzické násilie a psychické týranie boli na dennom poriadku.

Krasokorčuľovanie bol vlastne spôsob, ako z tohto života uniknúť.

Tréneri si vraj rýchlo všimli jej fyzické dispozície: neobyčajne silné nohy, dynamiku aj odvahu skúšať skoky, do ktorých sa iné dievčatá púšťali veľmi nerady.

Hardingová nemala elegantný pôvod ani uhladený rodinný imidž, už v juniorských rokoch sa neraz ukázalo, ako veľmi bude musieť bojovať nielen so súperkami, ale aj s predsudkami krasokorčuliarskeho prostredia. Bolo príliš konzervatívne. Citlivé na spoločenský pôvod.

Čítajte viac Keď drzý tínedžer započul svoje meno, hneval sa. Nikomu nepodal ruku, odmietol aj dres

Sila, ktorá menila pravidlá

Napriek tomu sa koncom osemdesiatych rokov stala Hardingová jednou z najvýraznejších amerických krasokorčuliarok. Nebola to štíhla baletka v trblietavých kostýmoch, ale atlétka s výbušnou energiou. Jej prístup bol dravý, fyzický, miestami priam agresívn.

Nie, nebol to prejav nešikovnosti, ale revolúcie, hoci nie každému to bolo po chuti. Našli sa tréneri, ktorý to považovali za „príliš hlučný spôsob krasokorčuľovania“. Výrazný zvuk odrazu pri jej axeli bol vraj ľahko rozpoznateľný.

Krasokorčuľovanie sa však vďaka nej ocitlo na hranici dvoch ér: starej, ktorá vyzdvihovala ladnosť, a novej, v ktorej sa začali pretekárky opierať o náročné technické prvky.

Hardingová sa v novembri 1989 pokúsila o trojitý axel, prvok, ktorý dovtedy zvládlo len niekoľko mužov. Je to vôbec najnáročnejší skok – začína sa spredu, má o pol otočky viac než ostatné trojité skoky a vyžaduje si presný balanc medzi odrazom, rotáciou a pristátím.

V čase, keď ho Hardingová skúšala, to bol v ženskom športe takmer nadľudský výkon. O rok neskôr ho už predviedla dokonale aj ona sama. Stala sa prvou Američankou, ktorá tento prvok zvládla v súťaži, a jej meno sa zapísalo do dejín.

Čítajte viac Keď slávny muž s modrými očami otváral obchod Ikea, prišlo sa pozrieť 120-tisíc ľudí. Doma mu nedali vodičák

Hoci skoky menili pravidlá, samotná Hardingová na pravidlá skôr doplácala. Nezapadala do predstavy ideálnej americkej reprezentantky. Pôsobila surovo, autenticky, nebála sa hovoriť priamo, jej vzhľad nebol uhladený podľa predstáv rozhodcov či športovej federácie.

Hardingová bola vlastne opakom všetkého, čo sa vtedy považovalo za „ideálny profil“ reprezentantky. Na ľade však mohla silou a rýchlosťou zatieniť každú súperku.

A presne to sa aj dialo.

Hardingová vs. Kerriganová

Rivalita medzi krajankami Tonyou Hardingovou a Nancy Kerriganovou sa začala nevinným športovým súperením. Kerriganová bola opakom Hardingovej, pôsobila elegantne, upravene, bola ako stvorená pre americké médiá.

Jej vystupovanie bolo pokojné, milovali ju novinári, televízni diváci a napokon aj sponzori.

Obzvlášť po Hrách v Albertville 1992, kde Kerriganová skončila bronzová a Hardingová hneď za ňou – teda pod pódiom – sa Nancy stala americkým miláčikom, získala mnohé sponzorské zmluvy a dostalo sa jej kopec verejného uznanie. To všetko Hardingovej akosi unikalo.

Keby sa ten príbeh skončil tu, bola by to len klasická športová rivalita. Jedna elegantná, druhá surovo talentovaná. Vtedy ešte nikto netušil, ako rýchlo sa karta obráti.

V decembri 1993 a začiatkom roku 1994 sa tlak na obe zvýšil. Olympijské hry v Lillehammeri boli na dohľad a každá z nich chcela reprezentovať Ameriku.

Hardingovej osobný život sa však dramaticky zhoršoval – jej manžel Jeff Gillooly bol nevyspytateľný, násilnícky a ich vzťah sa menil na sériu konfliktov, ktoré postupne prenikali aj do športovej prípravy.

Mimochodom, vydala sa ako 19-ročná len preto, aby s manželom mohla zdieľať zdravotné poistenie, ktoré si sama nemohla dovoliť. Krasokorčuliarka následne dvakrát požiadala o rozvod. Dvakrát si to však rozmyslela.

Potom prišiel útok. Vo foyeri detroitskej arény, kde sa konala kvalifikácia na olympiádu. Cestou z ľadu sa Kerriganová ešte pristavila pri reportérke Pittsburgh Post Gazette Dane Scartonovej, no nestihla s ňou prehodiť ani slovo.

Zamaskovaný útočník zamieril kovovou tyčou na jej koleno a zasiahol ju priamo pred kamerami.

„Pán neznámy“ bol Shane Stant, muž, ktorého si najal Gillooly. Za niečo viac ako šesťtisíc amerických dolárov mal zničiť Kerriganovej olympijskú nádej.

Šok, krik a ikonické „Why me?“ (z angl., prečo ja?) – obraz, ktorý obletel krajinuv – sa stal okamžite súčasťou americkej kultúry. Staršie redakčné záznamy dokumentujú, ako televízne spoločnosti prerušovali športové prenosy, aby mohli odvysielať len pár sekúnd chaotického videa. Prehnaná hystéria už v tom čase pôsobila akosi normálne.

Spočiatku bolo Hardingovej meno mimo podozrení, no vyšetrovanie rýchlo začalo ukazovať na jej manžela a okruh ľudí z jej blízkeho prostredia. Oregonský reportér James Long dostal tip od súkromného detektíva, s ktorým spolupracoval na inom príbehu.

Detektív Gary Crowe uviedol, že niekto sa k útoku priznal na nahrávke, ktorú si vypočul 24-ročný miestny pastor Eugene C. Saunders. Mužský hlas sa na nej pýtal: „Prečo ju jednoducho nezabijeme?“ Odpoveď znela: „Nemusíme ju zabiť. Stačí ju trafiť do kolena.“

„Crowe mi povedal celú túto – totálne divokú – story,“ prezradil Long pre denník The Oregonian. Príbeh tak získal aj medzinárodnú pozornosť. „Vybuchlo to,“ opisoval Long. „Prišli prenosové autá CNN, pár týždňov to bolo jednoducho šialené.“

Hardingová tvrdila, že o útoku nevedela, no súdy a výpovede potvrdili, že minimálne po čine mala informácie, ktoré neoznámila. „Rada bojujem, ale neznášam ubližovať ľuďom,“ bránila sa.

Napokon bola odsúdená za marenie vyšetrovania, dostala trojročnú podmienku, 500 hodín verejnoprospešných prác a pokutu 160-tisíc dolárov.

Pád v priamom prenose

Americké médiá vytvorili z príbehu rozprávku o dobrej a zlej. Kerriganová sa stala obeťou, Hardingová antagonistkou, a hoci bol jej podiel na samotnom útoku nejasný, rozsudok verejnosti padol okamžite.

Čítajte viac Koľko krvi je na tvojich rukách? pýta sa Navrátilová. "Šialenú tetu" mainstream vymazal. Prečo ju nenávidia?

Niežeby to bolo nejakým spôsobom prekvapivé, veď Amerika vždy milovala jednoduché príbehy dobra a zla. Kerriganová bola neskôr uvedená do Siene slávy krasokorčuľovania a pôsobila ako špeciálna korešpondentka počas niekoľkých olympijských hier.

Spravodlivo však treba dodať, že jej popularita bola oprávnená. Nancy bola technicky výborná a mediálne veľmi disciplinovaná.

No pre Hardingovú sa život po škandále ukázal ako príliš ťažký – dvakrát ju zatkli, raz za jazdu pod vplyvom alkoholu a raz za pokus o samovraždu.

Navyše, aj senzáciechtivé médiá deväťdesiatych rokov pracovali s výraznými kontrastmi, a Hardingová bola ideálnym objektom. Novinári ju vykresľovali ako dievča z chudoby, ktoré sa vraj nikdy nezmierilo s tým, že nepatrí medzi „ušľachtilé“ športové hviezdy.

Samú seba však videla Hardingová inak. „Je to obraz, ktorý mi médiá dali ako zlej dievčiny. A jediný dôvod, prečo mi ten obraz dali, je pár vecí, ktoré sa v mojom živote pokazili, a tiež to, že som vyrastala v karavane.“

Tonya sa však nikdy nepokúšala presvedčiť všetkých, že je nevinná. Ako sama povedala: „Ľudia budú veriť tomu, čomu chcú veriť. A ako som už povedala, mne je to naozaj jedno.“

Čítajte viac Björn Borg: Tancoval som na najsmutnejšej párty na svete. Otcov pohľad ma bolí dodnes

Hardingová aj napriek škandálu štartovala na olympiáde v roku 1994. Ľad v Lillehammeri sa pre ňu stal scénou, na ktorej sa všetko lámalo. Počas programu prišla za rozhodcami so slzami v očiach, že roztrhnutú šnúrku na korčuli. Keď jej dovolili začať odznova, bola už psychicky zlomená.

Skončila ôsma… Nič viac, nič menej.

Potom už nasledoval neodvratný koniec: zákaz pretekárskej činnosti, strata všetkých sponzorov, rozchod s federáciou. Mala 23 rokov, no navždy bola vylúčená z amerického krasokorčuľovania. Na ľad sa postavila až desať mesiacov po olympiáde – ako pani Santa Clausová v nákupnom centre v Clackamas Town Center.

Hľadanie novej identity

Po tom, ako prišla o kariéru, sa ocitla v zóne, kde už neplatili žiadne pravidlá. Rozviedla sa s manželom a ten sa jej na oplátku postaral o pozornosť miliónovým predajom ich intímneho videa časopisu Penthouse.

Vyskúšala si profesionálny box, objavovala sa v reality šou, účinkovala v menších programoch a hľadala uplatnenie kdekoľvek, kde ju ešte publikum chcelo vidieť.

„Po Billovi Clintonovi som bola druhá najznámejšia osoba na svete, tak som to chcela nejako využiť. Navyše, od detstva bolo násilie súčasťou môjho života,“ vravela.

A keď sme už pri amerických prezidentoch, počas kampane si z nej utiahol aj Barack Obama. „Ľudia vravia, že Obama nemá šancu vyhrať, pokiaľ súpera pred ním neudrie do kolena na štýl Tonye Hardingovej,“ zaznelo z úst demokratického kandidáta v roku 2007.

Jej meno bolo stále akýmsi magnetom, no často za cenu zjednodušených, skreslených alebo karikatúrnych obrazov. „Pravdu povediac, nepamätám si veľa z obdobia po olympiáde, pretože som stratila všetko.“

Jej život po škandále nebol triumfálnou cestou k očisteniu. Až neskôr sa tento obraz začal mierniť. Zmena nastala najmä po roku 2017, keď film „Ja, Tonya“, znovu otvoril diskusiu o tom, čo vlastne reprezentovala.

Film ju vykreslil ako komplexnú postavu, ženu vyrastajúcu v náročnej realite, ktorá sa dostala do víru udalostí, ktoré sama nedokázala kontrolovať. Zároveň pôsobil ako prvý pokus pozrieť sa na ňu nie cez senzáciu, ale cez pochopenie.

Kerriganová ho odmietla komentovať, lakonicky len poznamenala, že „to vsetko má už za sebou“.

Čítajte viac Kráľ spálne mal 20-tisíc žien, vyštartoval vraj po všetkom, čo sa pohlo. Liberálna Amerika bola z 216-centimetrového obra v rozpakoch

Amerika 90. rokov

Hardingovej príbeh nie je možné pochopiť bez širšej perspektívy. V 90. rokoch sa Amerika nachádzala v období prudko rastúcej mediálnej senzácie.

Televízna kultúra žila z dramatických príbehov a prísnych protikladov. Svojím pôvodom však do tohto prostredia nezapadala, veď vo svojom športe pôsobila ako nejaká outsiderka, ktorá sa na ľad dostala len vďaka tvrdej fyzickej práci.

Médiá to však v tom čase nečítali ako silu, ale ako kontrast k ideálu „americkej princeznej“. Konkrétne ku Kerriganovej. Rivalita medzi nimi sa tak stala aj bojom symbolov.

Keď sa niekdajšej reportérky Abby Heightovej, ktorá svojho času azda najpodrobnejšie písala o amerických krasokorčuliarkach, pri príležitosti 30. výročia útoku na Kerriganovú opýtali, čo sa za ten čas vytratilo z Hardingovej príbehu, odpovedala zaújímavo:

„Azda to, že to bola skvelá krasokorčuliarka. Že mala obrovskú šancu vyhrať zlatú olympijskú medailu, keby trénovala.“

Následne spochybnila všetky tézy o tom, že za Hardingovej nevydareným športovým príbehom bola podprahová diskriminácia.

Čítajte viac Človeče, veď ty si totálne na mol. A o pár minút sa začal zápas, ktorý vošiel do dejín

"Existujú rôzne názory. Že bola ako dieťa zneužívaná a musela bojovať o všetko, čo mala. Nie je to úplná pravda. V krasokorčuľovaní je veľa chudobných detí. Tonya mala po celý čas pomoc a podporu.

Áno, mala úplne dysfunkčnú rodinu… to sa stáva. Ale rozhodovala sa sama. Mala pozoruhodný dar a zo všetkých možných dôvodov nedovolila, aby vynikol. Pre krasokorčuľovanie by bola skvelá, v tom najpozitívnejšom zmysle. Keby, keby, keby…"

Dnes je Tonya vnímaná inak než v čase škandálu. Nie je glorifikovaná, no nie je už ani démonizovaná. Už nevystupuje ako hviezda ani ako rebelka.

„Samozrejme, cítim sa vinná za to, čo sa stalo,“ povedala v roku 2008, „ale nemôžem sa tým donekonečna zaoberať. Musím žiť ďalej.“

Ako Tonya Hardingová, ktorej meno zostane navždy spojené s tieňom minulosti.

Čítajte viac Vo vrecku nosil kúsok zostrelenej americkej stíhačky. Pána Balkánu zabili tam, kde sa cítil najbezpečnejšie