Ako sa cítite v spoločnosti legiend?
Dostal som sa do dobrej spoločnosti. Veľmi si to vážim. Trochu neskromne dodám, že som si to možno aj zaslúžil.
Boli ste špičkový hádzanár, ale v sieni zastupujete najmä trénerskú obec. Ktorá osobnosť inšpirovala vás?
Mali sme viacerých výborných trénerov a niektorí z nich ma aj viedli. Od každého som si niečo zobral. Ale dosť tvrdohlavo som išiel najmä svojou cestou. Je málo známe, že keď som začínal, pôsobil na Morave tréner Dobiaš. Dostával nemecký odborný časopis Handballwoche, v ktorom bola aj metodická časť. Z nej veľa publikoval, sústredil sa na nové metódy prípravy, rôzne taktické cvičenia a podobne. Z toho som veľa čerpal.
V roku 1988, mali ste 34, ste sa stali najmladším trénerom v silnej federálnej lige. Nenaľakali ste sa tejto šance?
Bol som vždy trochu kaskadér… V takom veku sa nebojíte ničoho. Svet bol gombička. Mojimi súpermi sa stali aj veľké mená, medzi nimi aj moji bývalí tréneri. Proti mne stál aj legendárny Jiří Vícha, ktorý ma viedol, keď som vojenčil v Dukle Praha, s ktorou som získal aj môj jediný hráčsky titul.
Na Duklu, ktorá patrila medzi európsku špičku, ste narazili vo finále ligy hneď v prvej trénerskej sezóne s Tatranom Prešov…
Nezačal som ju najlepšie. Polovicu tímu tvorili moji bývalí spoluhráči, nebola to jednoduchá situácia. Už-už hrozilo, že ma pošlú k vode. Potom prišiel zlomový zápas v Náchode, kde sa hralo každému vždy veľmi ťažko. Zvíťazili sme a odvtedy sme išli ako píla. Až do finále. Dukla už bola nad naše sily. Keď dosiahnete v športe nejaký výkonnostný i emočný vrchol, a pre nás ním bolo finále, už sa ťažko zmobilizujete v krátkom čase na ďalší. Taká je moja skúsenosť, ktorá neplatila len v tomto prípade.
Za vyše tridsať rokov ste viedli dvadsať družstiev, do niektorých ste sa vrátili. Aké to bolo, keď ste si museli neustále zvykať na nové prostredie?
Náročné, ale bola to aj veľká škola a skvelá skúsenosť. Prišiel som do iných podmienok a začínal som odznova. Ale bol som dosť tvrdohlavý. Vždy ma zavolali, lebo čakali odo mňa výsledky. A to som plnil. V nijakej súťaži som neskončil s mojím tímom horšie ako tretí.
Čítajte viac Aj malé Slovensko dokáže veľké veci. Zlaté hádzanárky sa zhodli, čo ich doviedlo k titulu
Kde ste sa cítili najlepšie?
Získal som dva tituly s Prešovom, jeden s Topoľčanmi a jeden aj so ženami v Michalovciach, kde som sa narodil a kde som vyrastal. Ale najmilšia štácia bola v rakúskom Tullne. Hral v tretej lige, pôsobil som tam tri sezóny. Tam som videl, s akým entuziazmom sa môže robiť šport. Naše napredovanie malo krásnu odozvu v celom meste. Bola radosť tam pracovať. Postúpili sme do druhej ligy. A potom aj do prvej, ale pri tom som už nebol. Oslovili ma z Westu Viedeň, čo bol špičkový tím v najvyššej súťaži. Výborne som sa cítil aj v Nových Zámkoch, kde som strávil bezmála osem rokov.
S profesionálnou scénou ste sa rozlúčili v Michalovciach. To je už šesť rokov. Máte stále veľa energie. Nechýba vám hádzaná?
Najviac mi chýba, keď sa na ňu pozerám. Vidím, čo všetko by sa dalo robiť inak, kde sa stala chyba. Vedel by som poradiť, ale nik o to nestojí. Súčasná mladá generácia trénerov – sú to skoro všetko moji bývalí zverenci – musí ešte dozrieť. Ale tak to vždy chodí, musia dostať šancu a boriť sa aj s neúspechmi. Majú svoj rozum, čo je prirodzené, ani ja som si do toho nenechal kafrať.
Máte stále chuť zapojiť sa do práce v slovenskej hádzanej?
V minulosti existovali trénerské komisie, chodili sme do Prahy, kde sa diskutovalo, čo a ako robíme, obhajovali sme tréningové plány. Chýba nám odborná diskusia i oponentúra. Dnes platí, že ak sa niekto v dobrom úmysle náhodou ozve, že niečo by sa dalo robiť aj inak, okamžite je nepriateľom štátu. Viem si predstaviť poradnú skupinu, v ktorej si neuzurpujem miesto, máme dosť trénerov, ktorí by skúsenosťami mohli ešte pomôcť.
Foto: TASR, František Iván
Slovenská hádzaná má slávnu minulosť, ale biednu súčasnosť. Prečo stratila svoje pozície?
Príčin je viac. Najmä sme sa vzdali osvedčeného systému výberu a prípravy talentov, dobre organizovaných stredísk i metodiky, ktorá bola prepracovaná a aj fungovala. Všetko bolo vymyslené. Chceli sme vymyslieť teplú vodu. Česi tiež na chvíľu odskočili z tohto systému, ale rýchlo sa vrátili späť. Asi pred troma rokmi som sa dočítal, že na ministerstve školstva dali dokopy testy všeobecnej pohybovej výkonnosti na školách. Neveril som vlastným očiam. Až na dva to boli tie, ktoré sme robili pred vyše 30 rokmi. Stratili sme klubové zázemie a zo škôl sa vytratila hádzaná. Len v Prešove boli štyri školy, kde sa hrávala. Z toho sa dalo vyberať. Teraz musí odolávať iným športom, ktoré ju možno zvalcujú.
Kto jej najviac konkuruje?
Napríklad florbal. Je v školách čoraz populárnejší. Je to jednoduchý nízkonákladový šport, s dobrým marketingom. Berie hádzanej talenty i haly. Našťastie, zostalo nám ešte zopár bášt, kde to robia s vypätím všetkých síl a malou podporou miest, napríklad Nové Zámky, Považská Bystrica, v poslednom čase Bojnice. Chýbajú nám však edukovaní tréneri mládeže. Ak dieťa nie je odborne vedené a vštepíme mu zlé pohybové návyky, ťažko sa neskôr odstraňujú. V severskej hádzanej majú okrem širokej základne jednotný tréningový systém, učia sa podľa jedných nôt prihrávky, streľbu, všetky činnosti. Až mi hráči pripadajú ako klonovaní.
V lete sa stali juniorky senzačne majsterkami Európy. Je to signál lepšej budúcnosti?
Chcem tomu veriť. Azda to nebola náhoda. Dievčatá to musia potvrdiť aj na majstrovstvách sveta na budúci rok. Ak skončia do šiesteho miesta, budeme na dobrej ceste a táto generácia by niečo mohla znamenať aj v ženskej hádzanej. O mužskej sa to nedá povedať. Reprezentácia sa predstavila pred necelými štyrmi rokmi na ME, ale tie sa konali u nás, mala automatickú účasť. Dvanásť rokov sme sa nedostali na nijaký významný turnaj – ME či MS. Svetielkom nádeje sú tiež kadeti, ktorí sa teraz prebojovali na ME.
Čítajte viac Kráľ spálne mal 20-tisíc žien, vyštartoval vraj po všetkom, čo sa pohlo. Liberálna Amerika bola z 216-centimetrového obra v rozpakoch
Muži sa prvý raz sa predstavili na ME pred dvadsiatimi rokmi. Pod vaším vedením…
Družstvo som budoval dlhšie, viedol som ho už v juniorskom období, hrali sme vtedy aj na MS v Argentíne. V boji o ME 2006 sme absolvovali náročnú kvalifikáciu. Narazili sme v nej na Poľsko. Malo hviezdny manšaft, zložený z hráčov z nemeckej bundesligy. V prvom polčase sme viedli aj o desať gólov. Pre Poliakov to bol šok.
Na šampionáte ste sa už z víťazstva netešili…
V našej skupine sa stretli traja favoriti šampionátu – Španielsko, Francúzsko, Nemecko, prvé dve krajiny hrali potom vo finále. Zrodil sa tím, ktorý hral dobre ďalších päť-šesť rokov. V najlepšom svetle sa ukázal na MS 2009 v Chorvátsku. Tie zápasy som sledoval v Kuvajte, kde som vtedy pôsobil. Táto úspešná generácia zostarla a skončila. Nemá nástupcov na rovnakej výkonnostnej úrovni. Sotva sa tomu môžeme čudovať, keď máme jediný profesionálny tím – Tatran Prešov.
Môže prvoligový hráč vyžiť z hádzanej?
Len v Prešove. Tam môžu opory zarobiť aj päť-, šesťtisíc eur mesačne. Inde vyžije z hádzanej len zopár jednotlivcov s podstatne menšími platmi. Ostatní sú študenti, alebo majú inú prácu, ktorá ich živí. V ženskej hádzanej funguje na profesionálnej úrovni Iuventa Michalovce, čiastočne Dunajská Streda. Súhlasím s tým, že aj šport by mal kopírovať životnú úroveň v krajine.
Vždy ste túžili stať sa profesionálnym trénerom?
Nikdy som to nechcel robiť. To všetko priniesol život. Vyštudoval som pedagogickú fakultu v Prešove, telesnú výchovu a ruštinu. Učil som na základnej škole a bol som spokojný. Desať rokov som sa venoval žiakom a dorastencom, pracoval som v tréningovom stredisku mládeže. Pomáhal som aj ako asistent v Tatrane a až potom som sa stal hlavným trénerom. Úspešná premiérová sezóna zmenila môj život.
Foto: TASR, Henrich Mišovič
V čom?
Urobil som si meno a dostal som ponuku z Červenej hviezdy, kde bolo stredisko vrcholového športu. V lige sa trochu trápila, padla na siedme miesto, čo nekorešpondovalo so štatútom klubu. Nechcelo sa mi z Prešova odchádzať, dlho som váhal. Bola to však pre mňa veľká výzva. Vytiahol som tím do finále ligy, na druhé miesto.
Vtedy sa hovorilo, že východniar prišiel robiť do Bratislavy poriadky…
Brali ma občas ako „šaleného východniara“.
Pamätný bol zápas v Topoľčanoch v novembri 1989. V prestávke ste pohrozili hráčom, že pôjdu domov pešo, keď prehrajú. Naspäť sa vracal prázdny autobus, sedeli v ňom len tréneri, vedúci tímu a masér. Hráči sa mali vrátiť po vlastnej osi a ráno sa hlásiť na tréningu…
Tréner si má stáť za svojím, musel som slovo dodržať. Bolo to obdobie, keď sa všade vyjadrovala nedôvera, hráči podpísali petíciu a žiadali moju hlavu. Na tréningu som ich vyzval, aby tí, ktorí sú proti mne, vystúpili krok dopredu. Nevystúpil ani jeden. Ale v kádri boli tiež vojaci základnej služby, boli pod rozkazom, po zápase sa mali organizovane vrátiť do kasární do štvrtej ráno. Za to ma najviac spucovali až z Prahy.
Vaši zverenci cestovali do Bratislavy autobusovým spojom, stáli v ňom na jednej nohe. Prepieklo sa vám to?
Niečo podobné má občas chuť urobiť asi každý tréner. Ale nenaberie na to odvahu. Aj ja som si na druhý deň povedal, že som mohol reagovať inak. Dnes by som to už neurobil. Som o 30 rokov starší. S odstupom času som to bral ako recesiu, hoci chvíľu bolo dusno a situácia vážna. Mal som šťastie, zastal sa ma šéf klubu Mikuláš Čanda. V lige sme skončili tretí a všetko bolo v poriadku.
Čítajte viac V Nemecku viedol uponáhľaný život. Počkal si na dôchodok, vrátil sa na Slovensko a zažil životný triumf
V Karvinej ste zasa dve opory zamkli počas prestávky v šatni…
Povedal som im, že ich v druhom polčase nechcem ani vidieť. Podarilo sa nám otočiť zápas a vyhrali sme. Ale platí, že tréner nemôže byť len kat a iba vyžadovať. Musí aj povoliť, pochváliť. Nájsť v tomto vzťahu rovnováhu je umenie. Najlepším liekom je vždy úspech. Keď mužstvo vyhráva a hráči vidia, že to všetko niekam vedie a má zmysel, prepáčia mu aj náročnosť, aj tvrdosť. Keď je posledné v tabuľke, za päť minút je po ňom.
Trénovali ste aj ženy Vinohradov, Košíc, Michaloviec. Vydržia aj ony to, čo muži?
Vydržia, verte. Dokonca sa vedia ešte viac nadchnúť ako muži, ak majú správnu motiváciu. Tréner si ich získa, keď je spravodlivý. Nepotrebuje zavádzať vojenskú disciplínu, musí vedieť aj zažartovať, pochváliť ich. Iná vec je, že by mal dokázať presadiť svoju filozofiu – voči hráčom, funkcionárom, verejnosti. Aj za cenu, že to bude bolieť. Dnešní tréneri – česť výnimkám – sú v tomto slabí. Chcú byť s každým zadobre. A potom vznikajú problémy. Hráči to rýchlo vycítia. Už z nich nedostanú to, čo v nich je. V tomto som získal zaujímavú skúsenosť, keď som pôsobil v arabskej hádzanej.
Neporadili ste si s ich mentalitou?
Naopak. Zistil som, že si nevážia trénerov, ktorí si nevedia presadiť svoje, nie sú silnými osobnosťami. Veľa z nich pohorelo na tom, že tolerovali hráčom lenivosť, nepresnosť… Arabi vedia pudovo vycítiť, kto je líder, majú to zakódované v rodinách. Aj historicky v beduínskych kmeňoch existoval vždy rešpektovaný vodca. Samozrejme, že tréner musí brať do úvahy ich religiozitu, tolerovať aj nepísané zvyky a pravidlá, ktoré by doma neprepáčil. Ale to neznamená, že rezignuje a povie, robte si, čo chcete. Vyhodil som z kádra najlepšieho hráča a dokonca patril do rodiny funkcionára klubu.
Prešlo vám to?
Šejkovia ma podržali. Mal som tam byt, auto, slušný plat. Raz za deň sme trénovali, mohol som ísť kedykoľvek k moru. Ale chýbalo mi zázemie, rodina, kamaráti. Vydržal som tam dovedna päť rokov. Mohol som tam zostať aj dlhšie, ale požiadal som o predčasné ukončenie zmluvy. Domáci šéfovia tomu neverili, presviedčali ma, aby som zostal, pýtali sa, čo mi chýba. Ťažko by to pochopili.
Boli ste vždy emotívny, prísny a nebáli ste sa ísť ani do konfliktov. Mali ste pocit, že posúvali vývoj dopredu?
Minimálne vyčistia prostredie a vzťahy. Každý vie, na čom je. Ak niečo zametiete pod koberec, tak sa vám to po čase vráti. Nik nemôže žiť vo večnom konflikte, ale z času na čas pomôže. Lebo taký je aj život. Vyskytne sa aj v najlepších rodinách.
Mimochodom, s vašou búrlivou povahou ste s manželkou vydržali obdivuhodné obdobie…
(smiech) Nie ja, to ona vydržala so mnou. Presne 44 rokov.
Je ťažké s vami vydržať?
Vôbec nie. Ale musí ma partner poznať. Som až príliš slobodný človek a neznesiem, keď niekto na mňa robí nátlak. Aj môj otec, obrovská autorita, mal so mnou problém, ak mi chcel niečo vnútiť. Vždy som mal svoju hlavu. Moja manželka to vie. Polovicu života som sa niekde túlal. Na nej zostala výchova dcéry i syna, úloha udržať rodinu. Som jej za to veľmi vďačný.
