Ráno 16. septembra 1976 je v Jerevane nezvyčajne pokojné. Nie je to už pravé leto, ale ešte ani jeseň. Voda však začína postupne strácať svoju teplotu.
Šavarš Karapetjan akurát končí tréning. Beží svojich dvadsať kilometrov pozdĺž brehu. Ako vždy, v plnej sile. Vo viere, že pôžitok a lenivosť bránia úspechu v športe. Zastaví sa až pri priehrade, aby počkal na mladších, ktorí ešte nedokážu držať krok s jeho rýchlym tempom.
A zrazu vidí preplnený trolejbus číslo pätnásť, ktorý stráca kontrolu. Prudko schádza z hrádze, prerazí zábradlie a zrúti sa do vody. Vo vnútri je 92 bezmocných cestujúcich. Všetko sa to zomelie v priebehu niekoľkých sekúnd.
Hovorí sa, že náhoda je slepá. Tentoraz je však na mieste tragédie azda jediný človek v miliónom meste, ktorý je schopný pomôcť ľuďom v núdzi. Ostrieľaný potápač ovenčený svetovými titulmi má po tréningu ledva dosť kyslíka na to, aby sa ponoril do hĺbky.
„Videl som len obrovskú bublinu a úlomky skla,“ spomína po rokoch. „Bez rozmýšľania som tam skočil.“ Na dne nahmatá autobus, ktorý leží nakrivo. Rozkopne zadné okno a cez úlomky začne ťahať ľudí.
Čítajte viac Björn Borg: Tancoval som na najsmutnejšej párty na svete. Otcov pohľad ma bolí dodnes
Schmatne topiaceho sa muža a vytiahne ho von. Na hladine podá zachráneného do člna a ponoril sa späť na dno. Tam, v úplnej tme, sa orientuje len hmatom.
Vzduch stále buble a jeho vlastné telo je s každým metrom ťažšie. Ponáhľa sa. Ostrá bolesť v žalúdku paralyzuje jeho pohyby.
Každý ponor trvá menej ako pol minúty. Každý znamená niekoľko vážnych zárezov do kože, nové kúsky skla zapichnuté do nôh a do rúk. Hore mu brat pomáha vytiahnuť tých, čo sa ešte hýbu. Niektorí kričia, iní mlčia. Niektorí už len plávajú chrbtom k oblohe.
Vyčíta si sedadlo
Po príchode miestnej záchrannej zložky si pomyslí, že jeho práca sa končí. Ako veľmi sa však pletie. Čakajú ho totiž ďalšie nekonečné minúty pod vodou – vybavenie záchranárov je v tak žalostnom stave, že im nedovoľuje ponoriť sa. Akvalungy sú prázdne, nenájdu sa dokonca ani náustky.
Karapetjan preto pokračuje ďalej. Každých tridsať sekúnd vytiahne na hladinu jedného človeka. Pod vodou vraj okolo seba chniapa a snaží sa zachytiť „mŕtvolne“ ovisnuté končatiny uväznených obetí.
Foto: Twitter
K potopenému trolejbusu sa ponorí celkovo dvadsaťkrát. Bez potápačského výstroja, bez plutiev, bez akéhokoľvek vybavenia. Zachráni dvadsať ľudí. Oficiálne. Neoficiálne možno viac. Raz sa narýchlo vynorí s trolejbusovým sedadlom.
„Pozeral som sa naň a uvedomil si, že tento omyl má cenu jedného života, jedného človeka, ktorého som mohol ešte dostať hore. Dlho ma to potom prenasledovalo,“ priznal neskôr.
Dokopy vytiahne 46 ľudí, tých dvadsať, ktorí prežijú, mu budú vďační do konca života.
Po takmer hodine dorazí k jazeru žeriav, ktorý má za úlohu vyzdvihnúť trosky zničeného stroja. Všetci prizerajúci ho odrádzajú od toho, aby sa do vody ešte naposledy vrátil, on ale schmatne lano a prevlečie ho skrze vrak. Vyplával na hladinu, vylezie na čln a totálne vysilený omdlie.
Prudko sa trasie, akoby mal horúčku. Leží tvárou k zemi, ešte stále dýcha. Potom prestane. Lekári ho oživia. Nečistoty z mestskej kanalizácie mu však cez rezné rany prenikajú do krvi a spôsobujú vážne komplikácie.
Čítajte viac Kráľ spálne mal 20-tisíc žien, vyštartoval vraj po všetkom, čo sa pohlo. Liberálna Amerika bola z 216-centimetrového obra v rozpakoch
V nemocnici s ťažkým zápalom pľúc a poranenými nohami leží viac než mesiac. Niekoľko dní je dokonca v kóme. Keď sa preberie, prvá otázka nesmeruje k jeho vlastnému zdraviu: „Prežili?“
Nikto mu nevie odpovedať.
Zrasty na pľúcach
V tom čase už bol Šavarš Karapetjan meno, ktoré v sovietskom športovom svete poznali – minimálne v úzkej komunite podvodných plavcov. Bol to majster disciplíny, ktorú v ZSSR považovali za zvláštnu zábavku nadšencov s plutvami. Ale výsledky mal neskutočné.
Bol jedenásťnásobný majster sveta, držiteľ sedemnástich svetových rekordov a trinásťnásobný majster Európy.
Jeho tréningový režim by dnes vyzeral ako vojenský program: 20 kilometrov denne vo vode, 10 kilometrov behu, potom posilňovňa, a znovu bazén. „Voda bola môj priestor. Tam som rozumel všetkému. Nad vodou bolo priveľa hluku,“ povedal v jednom rozhovore.
V plaveckej disciplíne s plutvami sa presadzovala generácia športovcov, ktorá nemala slávu olympijských hrdinov, no podávala výkony, ktoré prekonávali hranice ľudskej výdrže. V tom zmysle bol Karapetjan ideálny typ sovietskeho atléta – tichý, odhodlaný, pracovitý.
Foto: Twitter
Nikdy sa nesťažoval. Nebažil po sláve.
Lenže po nehode sa všetko zmenilo. Pľúca mu už nikdy nefungovali ako predtým, vytvorili sa mu v nich zrasty, ktoré sťažovali dýchanie a dusili ho záchvatmi kašľa.
Po návrate do bazéna skolaboval. Lekári mu odporučili prestať. „Keď vám povedia, že máte skončiť s tým, čo je súčasťou vášho tela, chvíľu tomu neveríte,“ hovoril neskôr. „Potom začnete dýchať inak. Ale nie lepšie.“
Očití svedkovia hovoria, že šampión sa aj po nehode pripravoval tak zbesilo, že jeho predchádzajúce tréningy by sa zdali ako ľahká rozcvička. Dokázal takmer nemožné – opäť si vybojoval miesto v národnom tíme.
Na ME v Maďarsku s istotou viedol svoju obľúbenú disciplínu, 400 metrov, kde dlhé roky nepoznal premožiteľa. Keď do cieľa zostávalo 50 metrov, prudká bolesť v bruchu ho náhle paralyzovala.
Presne ako vtedy, na dne Jerevanského jazera. Karapetjanovi sa podarilo prekonať bolesť, preteky dokončil, ale z bazéna mu pomohol nový majster kontinentu…
Čítajte viac Vo vrecku nosil kúsok zostrelenej americkej stíhačky. Pána Balkánu zabili tam, kde sa cítil najbezpečnejšie
Zachránení akoby zabudli
Sovietsky zväz bol krajinou, ktorá mala v obľube hrdinov, ale len tých oficiálne schválených. Príbeh plavca, ktorý zachraňuje ľudí z havarovaného trolejbusu, nezapadal do tejto logiky. Navyše, poukazoval na chybu systému – nespoľahlivé vozidlá, zlá infraštruktúra, zanedbané bezpečnostné normy.
Všeobecne sa verilo, že ľudia prežili vďaka „koordinovanej práci záchranárov“. „Hneď po nehode to chceli publikovať v nejakých novinách, ale článok bol zamietnutý,“ spomína Karapetjan. „V ZSSR predsa trolejbusy nemali padať do vody!“ glosuje.
Je prekvapujúce, že nikto z ľudí, ktorým Karapetjan zachránil život, sa nepokúsil nájsť svojho spasiteľa, alebo sa aspoň dozvedieť jeho meno, vraví Sergej Leskov, novinár, ktorý verejne opísal tento príbeh ako prvý.
"Našiel som adresy zachránených cestujúcich trolejbusom na prokuratúre v Jerevane a stretol som sa s nimi. Boli úprimne prekvapení: prečo tento reportér vyťahuje túto starodávnu históriu?
Striedmo mi vysvetlili, že uprostred starostí každodenného života – sťahovania sa do nového bytu, kúpy auta, povýšenia – sa hmlisté spomienky na tú udalosť, na bezmenného záchrancu a dobré úmysly nájsť ho a podať mu ruku, nejako vytratili do úzadia."
Možno to nie je nepochopiteľné. Svet má tendenciu zabúdať práve na tých, ktorí konali bez „divadla“. Ľudia sa vracajú k svojim povinnostiam, rodinám, novým plánom – a hrdinovia sa rozplynú ako tieň. Karapetjan nikdy nevyžadoval vďaku, ale ticho, ktoré po ňom zostalo, bolo naozaj dlhé.
O nehode sa v Sovietskom zväze minimálne šesť rokov mlčalo… Až v roku 1982 uverejnili noviny Komsomolskaja Pravda článok pod názvom „Podvodná bitka šampióna“. Po zverejnení textu dostal viac ako 75-tisíc ďakovných listov.
„Zrazu mi písali cudzí ľudia, ďakovali mi,“ spomínal Karapetjan. „Ale mne bolo trápne. Nevedel som, čo im mám odpísať. To, že by som to urobil znova, nebolo hrdinstvom. Bola by to povinnosť.“
„Po ďalších článkoch sa o Šavaršovi začalo hovoriť; stal sa hrdinom. Cestoval po celom svete a všade ho pozývali. Mohol zostať a pohodlne žiť niekde v Kalifornii, kde je veľká arménska diaspóra, ale neurobil to,“ vysvetľuje Leskov.
Čítajte viac Koľko krvi je na tvojich rukách? pýta sa Navrátilová. "Šialenú tetu" mainstream vymazal. Prečo ju nenávidia?
Z vody do plameňov
Novinár spomína, ako sa k jeho prvému materiálu postavila redakcia. "V Komsomolskej pravde som vtedy dlho nepracoval, pravdepodobne len rok. Ale za ten článok mi dali bonus – asi 20 rubľov, myslím.
A potom ma vyhlásili za najlepšieho korešpondenta roka. Dokonca si pamätám, čo mi vtedy dali – tureckú kávu. Vtedy to bolo dosť skromné. Ale aj tak som bol veľmi hrdý."
Sovietsky zväz oficiálne mlčal. Karapetjanovi nikto nedal vyznamenanie, nepostavili mu sochu, nepozvali ho do televízie. Namiesto toho dostal pár krátkych poznámok v miestnych novinách a ticho.
Keď sa Karapetjana po rokoch pýtali na jeho stretnutia s osudom, odpovedal takto: .,,Je to niečo zhora, čo vedie ľudstvo, viete, niečo nás vedie. Pretože v tej chvíli som musel byť na majstrovstvách sveta v Hannoveri.
Ale z nejakého dôvodu moje vízum nebolo pripravené, pretože som často vyhrával, ale neudelili mi ho na súťaž včas, takže som odišiel zatrpknutý a šiel som trénovať, keď sa stala tá nehoda."
Ďalšie osudové stretnutie však naňho ešte čakalo.
Čítajte viac Sovieti mohli mať najväčšieho futbalového génia v dejinách. Radšej si ho zničili
V roku 1985 sa Karapetjan vracal domov z práce okolo športového centra v Jerevane, keď sa z budovy začal valiť dym. Ľudia kričali, niektorí vybiehali, iní zostali dnu. Zastavil sa, chvíľu stál. Potom vošiel dnu.
Zachránil niekoľko ľudí. Nikto presne nevie, koľko – päť, možno sedem. Potom sa zrútil. Popáleniny na 70 percentách tela, dlhé mesiace v nemocnici. „Vtedy som si povedal, že som asi blázon,“ priznal neskôr. „Ale ak niekto volá o pomoc, čo môžete urobiť? Prejsť okolo?“
Druhý incident ho definitívne vyradil zo športu. Fyzicky aj psychicky. Športu dal definitívne zbohom a začal pracovať v továrni.
Druhý dych
Karapetjan nikdy nebol typ, ktorý by sa chcel stať symbolom. Po kariére si prešiel kadečím. "Krátko som trénoval. Potom prišli ťažké časy: začiatok 90. rokov, žiadne peniaze. Narodili sa deti.
Presťahoval som sa do Moskvy a začal som pracovať. Najprv som opravoval topánky, potom som ich začal vyrábať. Otvoril som si dielňu na opravu obuvi," spomína.
Nazval ju Druhý dych.
Okrem toho zastáva rôzne pozície v niekoľkých potápačských organizáciách, ale na vodu sa, ako priznal novinárom, vlastne už nemôže ani pozrieť.
"Založil som aj charitatívnu nadáciu na pomoc športovcom so zdravotným postihnutím – tým, ktorí prišli o zdravie v dôsledku športových zranení.
Často ma pozývajú na rôzne podujatia, aby som vystúpil na univerzite pred študentmi, bol čestným hosťom majstrovstiev, filmových festivalov a podobne. Prijímam pozvánky," dodáva.
Keď sa Sovietsky zväz rozpadol, médiá začali hľadať zabudnuté príbehy. Arménski novinári našli Karapetjana v jeho dielni. Mal ruky poznačené jazvami, tvár pokojne prísnu.
„Chceli sme vedieť, ako sa cíti hrdina,“ spomína novinár Vahan Manukjan. „Odpovedal, že sa necíti ako hrdina, ale ako človek, ktorý prežil priveľa hluku.“
V 90. rokoch o ňom vznikli dokumenty, reportáže, preklady. Objavil sa aj v zahraničných médiách – v Japonsku, vo Francúzsku, v USA. V Arménsku sa jeho meno stalo synonymom odvahy. Dostal titul Národného hrdinu Arménska, neskôr aj Rad Hrdinu Ruska.
NASA po ňom pomenovala asteroid (3027 Shavarsh), čo bolo veľmi symbolické: človek, ktorý sa potápal do hĺbky, nakoniec dostal svoje meno vo vesmíre.
Dnes stojí v Jerevane socha plavca, ktorý sa ponára do vody. Bez triumfu, bez gest. Len ponor. Pod sochou je nápis: „Za životy iných.“
Čítajte viac Niki Pilič pred 20 rokmi rozplakal Bratislavu. Nechápal, že ľudia v štyridsiatke ležia na pláži len preto, že majú peniaze
Dnes má 73 rokov. Nežije z minulosti, ani ju nepopiera. „Niekedy ma volajú na školy, aby som rozprával o hrdinstve,“ povedal v rozhovore pre ArmenPress.
„Ale ja im hovorím len to, že hrdinstvo sa nestihne plánovať. Buď sa stane, alebo nie. Vtedy nebolo na výber. Vedel som, že by nebolo správne, keby tam bol najrýchlejší podvodný plavec na svete a ani sa nepokúsil pomôcť. Príroda a ľudstvo by ma odsúdili. Boh by ma pravdepodobne odsúdil.“
Šavarš Karapetjan jednoducho zostal verný svojmu svetu. Jednoduchému. Uzavretému. Bez potlesku.
Savarš Karapetjan mal tú česť byť súčasťou štafety s pochodňou pred zimnými olympijskými hrami 2014 v Soči. Pochodeň mu bola odovzdaná v Moskve a mal ju niesť smerom na Krasnogorsk. Počas behu však olympijský oheň náhle zhasol. Znovu ho teda zapálili. „To viedlo – samozrejme – k veľkému posmechu zo strany západných médií,“ píše portál peopleofar.com. Nasledujúci deň Karapetjan mohol niesť pochodeň druhýkrát, čím sa stal jediným človekom v olympijskej histórii, ktorý ju niesol dvakrát na tej istej udalosti. „Niesol som ju pre Arménsko a Rusko,“ povedal, keď dokončil svoju misiu.
Foto: Instagram
