Hľadanie optimálnej zostavy pre súťaž športových gymnastiek trvalo dva roky. „Najprv nás bolo 126. Počas tých dvoch rokov sme absolvovali množstvo sústredení a súťaží,“ spomínala na náročný výber ideálnej partie sokolská náčelníčka Marie Provazníková.
Do hlavného mesta Anglicka napokon zamierilo deväť vyvolených: Božena Srncová, Zdeňka Honsová, Věra Růžičková, Milena Müllerová, Zdeňka Veřmiřovská, Olga Šilhánová, Marie Kovářová, Miloslava Misáková a jej sestra Eliška.
U poslednej menovanej, ktorá sa narodila 12. októbra v Kojeticiach pri Třebíči, sa však už počas cesty na hry objavili zdravotné komplikácie.
V Anglicku ešte stihla zahájiť tréning, ale Eliška trpela vysokými horúčkami, s ktorými si nedokázal poradiť ani lekár československej výpravy, ani jeho britský kolega.
Nebol to zápal mozgových blán, ako zneli prvé odhady. Vyšetrenia ukázali, že sa jedná o detskú obrnu. Ochorenie, ktoré v časoch po konci 2. svetovej vojny bolo prakticky neliečiteľné.
Eliška Misáková musela byť hospitalizovaná a jej stav sa rýchlo zhoršoval, takže ju v súťaži nahradila pôvodne náhradníčka Růžičková a československý tím vybojoval zlato pred Maďarskom a USA.
Radosť z víťazstva však netrvala dlho. Len pár hodín po víťazstve svojich kamarátok 22-ročná Eliška Misáková zomrela o 7:30 ráno v nemocnici Uxbridge Hospital v Londýne. V čase, keď jej tímové kolegyne bojovali o medailu, ešte žila, o výsledku a zisku zlata sa už ale nedozvedela.
Na slávnostnom vyhlásení víťazov bola československá vlajka olemovaná čiernou stuhou a Misáková sa stala jedinou športovkyňou v histórii olympijských hier, ktorá získala čestnú zlatú medailu in memoriam. Jej telo bolo spopolnené v Londýne.
Podľa dokumentu Zlato pro Elišku (Zlato pre Elišku) boli rodičia sestier Misákových v roku 1948 už po smrti. Okrem sestry Miloslavy mala Eliška ešte jednu sestru Mariu.
Bol to práve Mariin manžel, bývalý pilot RAF, kto po olympijských hrách prepravil športovkyne a urnu s popolom zosnulej Elišky z Londýna do Československa. Elišku pochovali 4. septembra 1948 na Vyškove.
Jej kolegyne si po návrate do vlasti zažili svoje. V Československu sa chopili moci komunisti, ktorí považovali sokolské hnutie za nepriateľské a neskôr ho zakázali.
O zlatom triumfe na Britských ostrovoch sa tak v podstate vôbec nepísalo ani nerozprávalo. Zvlášť, keď sa už bývalá náčelníčka Provazníková hneď po olympiáde rozhodla emigrovať do zahraničia.
Zlatý tím z Londýna sa rozpadol, väčšina gymnastiek sa potom venovala rodine alebo civilnému zamestnaniu. Niektoré z nich sa neskôr vrátili ku gymnastike v úlohe tréneriek.
Na ďalšej olympiáde v Helsinkách 1952 získali československé gymnastky bronz. Súčasťou tímu bola jediná zlatá medailistka z Londýna – Božena Srncová.