Urobil to bez veľkých gest, bez teatrálnych emócií – a presne to bolo typické pre jeho kariéru. Prost nikdy nebol symbolom extázy, ale rozumu, kalkulácie a presného načasovania.
Dnes, keď od toho slávnostného okamihu uplynulo štyridsať rokov, jeho meno stále nesie príchuť rozpoltenosti. Kým Ayrton Senna sa stal ikonou s aureolou martýra, Prost ostal zapísaný v dejinách ako „len“ ako „Profesor“.
Ten, ktorý vyhrával premyslene, ale nie vždy obľúbene…
Od futbalu k motorom
Prost nebol od detstva predurčený na život v monopostoch. Jeho prvou vášňou nebola rýchlosť, ale lopta – futbal, ktorému sa venoval.
Chcel byť profesionálnym hráčom a podľa jeho blízkych mu to na trávniku šlo náramne. Okrem toho sa venoval zápaseniu, keďže má silné arménske korene, a tiež korčuľovaniu na kolieskových korčuliach.
Pritom si niekoľkokrát zlomil nos, čo je akýsi jeho „trademark“.
Až dovolenka s rodinou a prvé skúsenosti s motokárami v Saint-Chamonde všetko zmenili. Zistil, že rýchla jazda môže byť rovnako fascinujúca ako futbal.
Akurát, že v jeho prípade nešlo len o rýchlosť ako takú, ale aj o pochopenie stroja, vnímanie jeho limitov a precíznu disciplínu. Tento cit pre mechaniku, spojený s tvrdou prácou, ho postupne priviedol cez juniorské kategórie až k titulu majstra Európy v motokárach.
Cesta do Formuly 1 sa potom javila ako prirodzený krok: Formula Renault, Formula 3 a nakoniec tá najväčšia scéna.
Prost mal od začiatku reputáciu pretekára, ktorý nielen tlačí na plyn, ale aj analyzuje dáta a komunikuje s inžiniermi tak, aby každý detail mal pod kontrolou. Už v tejto fáze kariéry sa často hovorilo o „inžinierovi za volantom“.
V F1 debutoval v roku 1980 za tím McLaren. Nebolo to ľahké, veď v premiérovej sezóne sa musel vysporiadať s množstvom technických problémov a zlyhaní.
Vrátil sa teda do Renaultu, prišli prvé víťazstvá a aj prvé veľké tlaky. Napokon, táto značka bola francúzskym národným tímom, očakávania boli obrovské a politika vo vnútri fabriky často brzdila samotných jazdcov.
Pred sezónou 1984 sa tak Prost opäť vrátil do McLarenu a to už bol bod zlomu v jeho veľkolepej kariére. V tom okamihu získal perfektné zázemie a hoci titul mu v tom roku ušiel o jediný bod v prospech Nikiho Laudu, už o dvanásť mesiacov sa dočkal.
Šiesteho októbra 1985, teda presne pred štyridsiatimi rokmi, získal svoj prvý majstrovský titul. Francúzsko oslavovalo, médiá ho korunovali za národného hrdinu. Ale objavili sa aj pochybnosti. „Naozaj je tento chladný muž s maximálne neosobným spôsobom víťazenia šampión?“
Prost totiž nebol to typom jazdca, ktorý by oslovil masy svojou charizmou. Dokonca ani doma. Bol pre nich len racionálny stroj na výsledky.
Treba si uvedomiť, že Francúzsko 80. rokov hladovalo po šampiónovi. Renault i národná tlač spočiatku videli v Prostovi nový symbol národnej hrdosti. Ale Francúzi boli zároveň národom, ktorý miloval dramatických hrdinov – od futbalového Platiního až po charizmatického Chiraca na politickej scéne.
V tomto svete sa chladný a vecný Prost nikdy necítil doma. Preto na druhých pôsobil ako racionálny technokrat, ktorý síce vyhrával, ale nevedel prebudiť vášeň.
Veľký francúzsky tlak
Aj prezývka „Profesor“ neprišla náhodou. Prost jazdil inak než väčšina jeho súperov. Namiesto toho, aby vždy šiel na absolútny limit, o pretekoch rozmýšľal ako o dlhodobej šachovej partii. Vedel šetriť pneumatiky, benzín, vedel vycítiť, kedy má zvolľniť a kedy sa držať v tieni.
"Keď som v roku 1986 v Imole uvidel v spätnom zrkadle Rosbergov McLaren, zostal som pokojný. Moje auto bolo veľmi dobré a Keke sa za mnou približoval o desať km/h vyššou rýchlosťou. Uvedomil som si, že tlak turba zvýšil na maximum.
Nechal som ho predbehnúť a potom som videl, že jeho zadné pneumatiky sú strašne opotrebované. Tiež som pochopil, že hrozí, že mu dôjde palivo, pretože spaľoval priveľa. Tak sa aj stalo a ja som vyhral."
Prost nebol žiadny špekulant, na tú dobu však pôsobil ako „vedec za volantom“.
„Dokáže ísť úžasne rýchlo bez toho, aby vyzeral, že sa vôbec snaží,“ povedal raz Frank Williams, dlhoročný šéf jedného z tímov. Napokon, Prost toto nikdy neskrýval. „Vždy hovorím, že mojím ideálom je získať pole position s minimálnym úsilím a vyhrať preteky čo najnižšou rýchlosťou.“
Ak totiž legendárny Ayrton Senna jazdil s ohňom v očiach, Prost pripomínal chladného matematika, ktorý si vopred prepočíta každý krok.
„Ľudia, ktorí vás kritizujú, nebudú tí, ktorí sa budú starať o vaše nohy, keď budete na invalidnom vozíku. Ľudia, ktorí nikdy nešoférovali auto v takýchto podmienkach, to jednoducho nevedia,“ zvykol reagovať.
Šialená Suzuka
Prostove najväčšie kontroverzie sa spájajú práve so Sennom. V sezónach 1989 a 1990 bojovali o titul a rozhodujúcim miestom sa stala Suzuka.
V ten októbrový deň bola japonská trať dusivá nielen vlhkosťou vzduchu, ale aj očakávaním. Všetci vedeli, že o titule rozhodne súboj dvoch mužov. Keď sa v závere pretekov ich monoposty stretli v šikane Casio Triangle, čas akoby na okamih zastal. Kovový náraz, výkriky na tribúnach, chaos v boxoch.
Prost vystúpil z auta s tvárou bez emócie, Senna sa pokúsil o zázračný návrat, ktorý sa mu napokon podaril. Preteky síce vyhral, no FIA ho diskvalifikovala. Za nebezpečný návrat na trať a vynechanie šikany. Titul tak pripadol Prostovi.
Pre mnohých to bol okamih, keď sa zrodil obraz Prosta ako „politika“. Jeho blízkosť s prezidentom FIA Jeanom-Mariem Balestrom vyvolala podozrenia, že verdikt nebol iba športový. Dokonca aj francúzska tlač začala používať slová ako „lobbista“, či „politik“.
„Keď som začínal, písali o mne len dobré veci, ale potom som sa stal tým zlým. Úprimne povedané, myslím si, že som urobil chybu, že som vyhrával! Francúzi nemajú radi víťazov,“ komentoval tento postoj.
Alebo: „Pretekám za seba a za svoj tím, nie za Francúzsko, pretože Francúzsko nikdy nepretekalo za mňa.“
Bez tak o ňom písali ako o „majstrovskom stratégovi na pretekárskej dráhe a prefíkanom oportunistovi mimo nej“.
Prost sa bránil: „Ľudia si myslia, že som politik, ale ja len hovorím s tímom, s inžiniermi, s vedením. To nie je politika, to je súčasť našej práce.“ Jeho vysvetlenia však nepomáhali, stigma zostala.
O rok neskôr sa Suzuka stala scénou ešte surovejšej drámy. Senna, ktorý cítil krivdu, tentoraz nezaváhal – už v prvej zákrute tvrdo narazil do Prosta. Obaja skončili v štrku, diváci lapali po dychu.
Bolo to gesto vzdoru, takmer samovražedné rozhodnutie, ktoré potvrdilo všetko, čo sme o ich rivalite vedeli: jeden jazdil s vierou v nesmrteľnosť, druhý veril disciplíne.
Suzuka sa stala symbolom. Tam, kde sa stretli dve filozofie pretekania, nezostalo miesto pre kompromis.
Rivalita Prost vs. Senna
Celkovo, ak by sme mali definovať éru Formuly 1 konca 80. rokov, bola by to jednoznačne rivalita Prosta so Sennom. Boli ako dva protiklady, ktorých vzťah sa neprenášal len na trať.
V paddocku spolu takmer neprehovorili, aj mechanici v McLarene sa rozdelili na dva tábory, ktoré navzájom takmer nekomunikovali.
Brífingy tímu boli napäté ako politické rokovania, obaja jazdci sedeli čo najďalej od seba a z ich pohľadov bolo jasné, že žiadne slová nepotrebujú. Rivalita bola prítomná v každom detaile – od nastavenia jednotlivých monopostov až po tón hlasu pri rozhovoroch s médiami.
Senna raz povedal: „Pre Prosta sú preteky biznis. Pre mňa sú život.“
A Francúz zasa kontroval: „Senna verí, že musíte vyhrať za každú cenu. Hovorí, že verí v Ježiša… Pravdepodobne je o tom tak presvedčený, že si myslí, že je nesmrteľný, inak by nerobil to, čo robí. Ja však verím, že musíte prežiť a vyhrať.“
Ich súboje v McLarene v sezónach 1988 a 1989, ale aj neskôr v Suzuke 1990 sú dnes legendami. Rivalita to bola taká intenzívna, že zasahovala aj do ich osobného života. Prost po roku 1989 odišiel z McLarenu práve preto, že spolužitie so Sennom v jednom tíme bolo preňho viac ako nemysliteľné.
Keď dnes spomíname na veľké športové rivality, Senna vs. Prost stojí kdesi vedľa boxerských súbojov Aliho s Frazerom či futbalových bitiek Realu Madrid s Barcelonou.
„Senna bol príliš plný emócií. To bola jeho hranica: veľký talent viedol k prekročeniu limitov a následne k chybám. Keby som bol manažérom tímu, vybral by som si Prosta, ktorý bol chirurgický v jazde aj v správaní sa počas pretekov. Oveľa spoľahlivejší,“ tvrdil slávny Jackie Stewart
Po ére vo Ferrari, kde Prost zažil slávu aj trpkosť – pamätný je jeho vyhadzov v roku 1991 po tom, čo prirovnal sýtočervený monopost ku „kamiónu“ – sa vrátil na vrchol v sezóne 1993 vo farbách Williamsu.
Bol to tím, ktorý mal najlepšiu techniku a najlepší podvozok. A Francúz ho využil naplno. Získal štvrtý titul a rozhodol sa skončiť.
„Musíte odísť, keď ste hore. Nechcel som zostať, kým sa mladí nezvezú cez moje meno.“
Rozlúčka to bola vskutku elegantná – žiadne zbytočné vypadnutia, žiadne výsledkové zahanbenia. Profesor vyhral a zatvoril dvere. V pravý čas. Aj v tomto rozhodnutí bol však chladného kalkulu, keďže Prost sa dozvedel, že Williams rokuje so Sennom.
Po jeho posledných pretekoch – v Austrálii 1993 v Adelaide – ho však Senna vytiahol na najvyšší stupienok pódia a objal…
Niesol jeho rakvu
Bodaj by všetko bolo inak, keďže dnes vieme, čo sa v nasledujúcej sezóne udialo. Senna do Williamsu naozaj prestúpil a na začiatku mája v tomto monoposte zahynul.
Prost už v tom čase pôsobil ako televízny expert. V predvečer tragických pretekov v Imole Ayrton Senna počas priameho vstupu TF1 vyslovil slová, ktoré dnes znejú ako epitaf: „Pozdravujem svojho starého priateľa Prosta. Dúfam, že jedného dňa budeme opäť priatelia.“
Na druhý deň Senna zahynul. Keď sa Prost dozvedel o jeho smrti, zlomilo ho to. Rivalita sa premenila na tiché posmrtné priateľstvo.
„Keď zomrel, zomrela aj časť mňa,“ priznal neskôr. Na pohrebe Brazílčana na cintoríne v Sao Paule bol jedným z ľudí, ktorí niesli rakvu, čo bolo mimoriadne dojímavé.
A symbolické, keďže ich mená nemožno vysloviť oddelene. Tvoria dve strany tej istej mince. Bez Sennu by neexistoval mýtus Prosta a bez Prosta by Senna nikdy nebol legendou v tom istom rozmere.
Prost dnes hľadí na dlhoročnú a mimoriadne jedovatú rivalitu so Sennom s dávkou nepochopenia. „Prečo sme si tým všetkým museli prejsť? Prečo sa to vôbec muselo stať takým nepekným spôsobom?“
Ľuďom som zvykol vravieť: „Si fanúšik Ayrtona Sennu? Dobre, to je fajn, ale prosím, to neznamená, že ma máš nenávidieť.“
A keby som si tým všetkým mal prejsť opäť, Ayrtonovi by som povedal: „Počúvaj ma, veď my dvaja sme najlepší. Len tak medzi nami, s ostatnými si môžeme robiť, čo len chceme!“
Život však pokračoval aj po Sennovi…
Ecclestone: Prost bol najlepší
V sezóne 1997 sa Francúz, ktorý vyrastal neďaleko Lyonu, rozhodol vrátiť. Tentoraz už nie ako jazdec, ale rovno ako majiteľ tímu Prost Grand Prix.
Bola to odvážna, no neúspešná kapitola. Tím mal od začiatku finančné problémy, sprevádzali ho nekonečné technické zlyhania a nikdy sa nepriblížil k naozajstnej sláve priezviska Prost.
Profesor sa ukázal ako menej zdatný manažér, než jazdec. V sezóne 2002 tím skončil v bankrote. Štyri tituly majstra sveta, 51 víťazstiev, viac než sto pódiových umiestnení. To je bilancia, ktorá hovorí sama za seba. Ale ešte viac než čísla je Prostov odkaz – o schopnosti čítať preteky ako celok.
Podľa Bernieho Ecclestona bol dokonca najlepším jazdcom Formuly 1 všetkých čias: "Schumacher mal veľa výhod, silný tím a tímových kolegov, ktorí mu pomáhali. A istý čas to isté platilo aj o Sennovi.
Prost si naopak tieto privilégiá nikdy neužil. Vždy mal konkurencieschopných tímových kolegov, napríklad ako bol Senna. Preto, aj keď je ťažké vybrať, povedal by som Prost."
Napokon aj Schumacher, ktorý neskôr prekonal všetky Prostove rekordy, priznal, že sa od neho učil. Lewis Hamilton opakovane spomínal, že si váži jeho schopnosť myslieť o pretekoch ako o partii.
Sám Francúz by sa pravdepodobne zaradil medzi štyroch najväčších jazdcov všetkých čias.
Bez chaosu a drámy
Iste, Alain Prost nikdy nebol rockovou hviezdou Formuly 1, no pred štyridsiatimi rokmi sa stal prvým francúzskym majstrom sveta a otvoril dvere generáciám po ňom.
Keď sa ho dnes opýtate, či by s nimi menil, pokrúti hlavou. V žiadnom prípade.
"Moderné autá Formuly 1 sú zložitejšie, ale menej komunikatívne ako tie v minulosti. Počas mojej kariéry, keď ste brzdili alebo zabáčali, auto reagovalo pohybom alebo sa nakláňalo.
Dnes existuje množstvo asistenčných opatrení. Dokonca aj sledovanie iného auta bolo vtedy komplikovanejšie. Auto sa ťažšie ovládalo a boli sme náchylnejší na chyby," vraví.
„Kedysi, keď pršalo, boli aj jazdci mokrí; dnes je niečo také nepredstaviteľné. Dnes či prší alebo svieti slnko, jazdci prichádzajú do paddocku v obrovských autách s tónovanými oknami, ktoré prechádzajú cez zátarasy, bariéry a barikády; nestretávajú nikoho, nikdy sa s nikým nerozprávajú, majú asistenta, ktorý im drží dáždnik, a ďalšieho, ktorý zdvihne mobilný telefón. Chcú byť izolovaní, ale namiesto toho sú sami.“
A hoci ho fanúšikovia možno nikdy nemilovali tak ako ich miláčika Sennu, história mu aj tak prisúdila čestné miesto. Miesto „Profesora“, ktorý Formulu 1 naučil, že víťazstvo sa dá dosiahnuť aj bez chaosu a veľkej drámy.