Na rozdiel od spomenutej dvojice Ivan Buchinger stále patrí medzi aktívnych bojovníkov MMA a bude jednou z hviezd sobotného turnaja Oktagon 77, ktorý sa uskutoční na Nepelovom štadióne v Bratislave.
„Väčšinu z viac ako 50 súbojov v profiklietke som odbojoval v cudzine, tamojší fanúšikovia vždy fandili súperovi. Na domáce podujatie sa aj preto veľmi teším,“ vraví viacnásobný šampión organizácií Oktagon, Cage Warriors a M1 Global.
S rodákom z Gabčíkova, ktorý sa hrdí profesionálnou bilanciou 45 výhier, 10 prehier, sme sa rozprávali na začiatku týždňa.
Do štartu turnaja zostáva už len niekoľko dní. Na čo sa aktuálne sústredíte?
Na zhadzovanie hmotnosti. Vyskúšal som iný spôsob, ako urobiť váhu, a hoci to spočiatku nebolo ideálne, kilogramy idú dole. Nikdy sa mi nestalo, že by som „prevážil“ a som si istý, že sa mi to nestane ani teraz.
VIDEO: Attila Végh o trilógii s Karlosom Vémolom
Už nepatríte medzi najmladších bojovníkov. Zhadzujú sa teraz kilogramy ťažšie?
Rozhodne áno. Keď som bol mladší, išlo to ľahšie. Ale je to súčasťou našej profesie. Pravidelne cvičím, trénujem, v závere prípravy, keď potrebujem zhodiť posledné kilá, mi pomáha horúci kúpeľ.
V sobotu vás čaká nebezpečný Ír Richie Smullen, ktorý ťahá päťzápasovú sériu výhier. Pripravovali ste sa na jeho spôsob boja?
Nie, žiadnu špeciálne prípravu som neabsolvoval.
Ako je to možné?
Nie je to môj štýl. Nikdy sa nepripravujem na daného bojovníka špeciálne. Mám dostatok skúseností, aby som vedel, čo mám v klietke robiť. Viem, aké sú moje silné stránky a tie chcem počas súboja využiť.
Čiže o súperovi nič neviete?
Viem, že v júni zdolal Vojta Barboríka. Ale ten zápas som ani nevidel. Rýchlo som si ho „oťukal“ cez YouTube, ale celé to trvalo asi tak tri minúty. Nesústredím sa na súpera, ale na seba.
Raz som to tak urobil, že som sa zameral na slabé stránky protivníka a vypomstilo sa mi to. Súper ma prekvapil a zápas som prehral. Kondične sa cítim dobre, mám natrénované. Nič iné ako výhru proti Smullenovi neberiem.
Nastúpite pred domácim publikom. Bude to pre vás špeciálny zápas?
Určite. Vždy si veľmi užívam, keď môžem bojovať v Bratislave. Od nástupu do klietky až po posledné sekundy duelu cítim z publika veľkú podporu. Bojovníkovi veľmi pomôže, ak môže čerpať energiu od divákov.
Museli ste zháňať veľa lístkov?
Ani nie, pretože Oktagon nedáva vstupenky zadarmo. Pre blízku rodinu áno, ale to je všetko. Čiže každému, kto mi napíše a žiada, aby som mu zohnal lístky, poviem, že si ich musí kúpiť sám.
Pre vás to bude už 56. vystúpenie v profiklietke. Ako vnímate toto číslo?
Úprimne? Ani som nevedel, že som mal už toľko zápasov. Nemám problém si priznať, že už cítim vyšší vek. Pomaly sa pripravujem na to, že príde koniec. Telo už nevládze trénovať toľko ako kedysi a dáva mi jasné signály. MMA je náročný šport, bomby do hlavy, čo dostávam, sú cítiť čoraz viac.
Čo vás ženie k tomu, aby ste nateraz pokračovali? Sú to peniaze, adrenalín, športové výzvy?
Všetko dohromady. Sú to financie, ale aj pocit, že bez športovania by som nedokázal existovať. Keď sa ráno zobudím, ako prvé mám v hlave, že si chcem zatrénovať. Aj keď skončím s profi MMA, stále sa budem udržiavať vo forme. Je to súčasťou mojej životnej filozofie.
Pamätáte si na svoj prvý zápas?
Uf, to bolo veľmi dávno. Začínali sme s Attilom Véghom v Maďarsku. Na svoj prvý duel som nastúpil proti maďarskému šampiónovi a všetci si mysleli, že jasne prehrám. Počas zápasu mi nasadil „armbar“ (páková technika na ruku pochádzajúca z džuda, ktorá spočíva v tlaku na lakťový kĺb súpera, pozn.) a doslova som počul, ako mi niečo v ruke praská.
Ale podarilo sa mi z jeho zovretia dostať a napokon som vyhral. Mal som veľkú radosť, ale nasledujúce tri týždne som poriadne ruku ani nevedel zdvihnúť.
Prečo u vás vyhrala láska k bojovým športom?
Attila pri tom zohral dôležitú úlohu. Keď v Gabčíkove skončilo zápasenie, na ktoré sme obaja chodili, prišiel za mnou a vraví mi: Poď sem, niečo ti ukážem. Zobral kazetu, vsunul ju do videorekordéra a pustil mi ukážky zápasov z americkej UFC.
Najskôr som neveril vlastným očiam, že také niečo existuje. Mal som 18 rokov, ale o MMA som nič nevedel. Najskôr som nechcel nastupovať do zápasov, bál som sa, že sa mi niečo stane, ale neskôr som neodolal pokušeniu a tak sa to všetko začalo.
Spolumajiteľ Oktagonu Pavol Neruda nám opisoval, ako prvé turnaje MMA organizoval v zatuchnutých telocvičniach pred hŕstkou divákov. Bolo to skutočne tak?
Áno. Nikto nás nepoznal. Aj keď som dostal svoju prvú profesionálnu zmluvu na zápasy v zahraničí, o našom športe takmer nikto nič nevedel. Všetko sa zmenilo, keď scénu naplno rozbehla organizácia Oktagon.
Považujete sa spolu s dvojicou Végh, Vémola za priekopníkov federálneho MMA?
Dá sa to tak povedať, ale nejde len o nás troch. Všetci bojovníci, známi či menej známi, majú podieľ na tom, že popularita nášho športu neustále rastie.
Máte viac výhier ako obe spomenuté legendy. Nemrzí vás, že sa vám nedostáva toľko pozornosti, tým pádom ani toľko peňazí od sponzorov či reklamných partnerov, ako im dvom?
Trochu áno, ale teraz je iná doba. Niekedy viac záleží na tom, koľko má bojovník sledovateľov na sociálnych sieťach a nie to, aký je dobrý v klietke. Attila i Karlos sú navyše typy, ktoré sa vedia predať. Ja taký nie som.
Na budúci rok oslávite 40. narodeniny. Máte vysnívaného súpera, ktorého by ste ešte chceli vyzvať?
Nie. Nemusím nikoho vyzývať, na takmer každom turnaji príde niekto a vyzve mňa. Keď ma chcú do klietky „mladé pušky“, dodáva mi to energiu a chcenie zápasiť. Moja bilancia hovorí sama za seba, už nemusím nikomu nič dokazovať.
A čo odveta proti hviezdnemu Conorovi McGregorovi? Nemáte nutkanie vrátiť mu prehru spred 13 rokov?
Verím si proti každému súperovi, ale neviem, či by sa mi to podarilo. Conor aj keď už netrénuje, stále zostáva elitným bojovníkom. Poviem pravdu, že štýlovo mi vôbec nepasuje. Radšej by som zápasil s Chabibom Nurmagomedovom či niekým iným. McGregor má opačný guard, ako aj veľmi dobrý postoj. Bol by to veľmi ťažký súper.
Pred časom oznámil úmysel kandidovať na post prezidenta Írska. Nemáte po skončení kariéry podobné ambície?
Haha, to nie. Nie som taká kapacita. Popri MMA mám aj civilné zamestnanie, žijem normálny rodinný život.
Obmedzuje vás vaša práca strojníka pri príprave na zápasy?
To nie. Chalani mi vychádzajú v ústrety. Keď potrebujem vymeniť smenu, nočnú či dennú, kolegovia sú ochotní a pomôžu. Aj touto cestou im ďakujem.
Znamená to, že bojovník neuživí rodinu a musí chodiť do práce?
Sú MMA hviezdy, ktoré z toho majú slušné peniaze. Ale väčšina z nás „prežíva“ a musí mať aj normálnu robotu. Mne to nevadí, som spokojný s tým, čo mám.
Vémola nám povedal, že v budúcnosti by chcel viesť českú MMA reprezentáciu na olympiáde. Kde sa vidíte o desať rokov?
Až tak veľmi to neriešim. Ak ma bude telo poslúchať, zostanem pri MMA a z času na čas sa prihlásim na nejaký veteránsky turnaj. Zmiešané bojové umenia sú v mojom DNA, to sa nikdy nezmení.
Niektorí ľudia tvrdia, že zmiešané bojové umenia nie sú skutočný šport, že ide len bezbrehú krvavú bitku. Čo by ste im odkázali?
Nech si to vyskúšajú na vlastnej koži a potom pochopia, čo všetko tento šport vyžaduje. Ide o kombináciu veľkého počtu malých vecí, ktoré tvoria jeden veľký celok.
Ak sa do toho dostanete, potom sa môžete so súperom „hrať“ – ukončiť ho takým či onakým spôsobom, kombinovať rôzne techniky. MMA je tvrdý, ale zároveň krásny šport.