Hádzanársky tréner Pavol Streicher priviedol minulý mesiac reprezentantky do 17 rokov k titulu majsteriek Európy. Slovenská hádzaná zažila najväčší úspech v ére samostatnosti, ktorý mnohí označujú za malý športový zázrak.
Bolo pre vás ťažké vrátiť sa po dlhom čase na Slovensko?
Nebolo, tak sme si to s manželkou naplánovali. Už dlhší čas sme si vraveli, že keď dosiahnem v Nemecku penzijný vek, to znamená 65 rokov, zbalíme sa a vrátime sa domov.
Ale rodina sa týmto rozhodnutím rozdelila…
Máme tri deti a dve zostali žiť v Nemecku. S nami sa vrátil len najstarší syn Pavol, ktorý má zdravotné problémy. Dcéra Evka ešte dokončuje štúdium na univerzite v Heidelbergu, venuje sa jazykom a sociálnej práci. Syn Juraj má v Karlsruhe výbornú pracovnú pozíciu vo farmaceutickom priemysle.
Váš odchod zo Slovenska urýchlili aj negatívne skúsenosti. Prečo ste sa vlastne v roku 1998 odsťahovali?
Situácia sa vyvinula inak, ako sa mala a ako som si to predstavoval. Bol som tréner slovenských junioriek a štartovali sme na MS 1997 v Pobreží Slonoviny. Skončili sme na siedmom mieste. Mal som prevziať ženskú reprezentáciu. V hádzanárskom hnutí sa to bralo už ako hotová vec. Do funkcie ma navrhla aj odborná komisia. Ale trénerom sa stal napokon niekto iný. A presne v tom čase som dostal zaujímavú ponuku z Nemecka.
Čítajte viac Absolútna fantázia! Historický deň pre hádzanú, mladé Slovenky sú majsterky Európy
Akú?
Oslovil ma priateľ, doktor Schubert z Würzburgu. Požiadal ma, aby som postavil na nohy ich prvoligový tím žien. Predtým som tam už chvíľu pôsobil, ale klub mal finančné problémy. V situácii, ktorá vznikla, som dlho neuvažoval a rýchlo sme sa dohodli. Aj s rodinou som odišiel do Nemecka. Pravda, netušil som, že odchádzam na taký dlhý čas.
Nikdy ste tento radikálny krok neoľutovali?
V živote sa stáva, že všetko zlé sa neskôr obráti na dobré. V ženskej reprezentácii sa často menili tréneri, ktovie, koľko by som vydržal na tom poste, či by sme dosiahli úspech. V Nemecku som mal prácu, ktorá ma veľmi bavila. Usadili sme sa v Karlsruhe a zvykla si aj rodina, boli sme tam spokojní. Od roku 2001 som pracoval ako hlavný tréner Bádenského hádzanárskeho zväzu. Až do môjho návratu na Slovensko. Často som prednášal na školeniach trénerov a venoval sa hádzanej aj na inštitúte v Karlsruhe. Dcéra Eva hrala v miestnom klube desať rokov hádzanú.
Po viac ako dvadsiatich rokoch sa vám splnila aj dávna túžba. V roku 2019 ste ešte v čase pôsobenia v Nemecku viedli slovenské reprezentantky. Predstavili ste sa s nimi aj na MS 2021 v Španielsku…
Viesť národný tím som vždy vnímal ako veľkú poctu i výzvu. V Nemecku mi vyšli v ústrety, dokázal som si zladiť všetky povinnosti, reprezentačných termínov nebolo príliš veľa. Mal som stále dobrý prehľad o reprezentantkách i ich výkonnosti, v čase internetu to už nebol problém. Vždy som sledoval rôzne ligové súťaže, videl som množstvo zápasov. To, že som nežil na Slovensku, bola v niečom aj výhoda. Nebol som zaťažený vzťahmi a zákulisím, ktoré vždy v hnutí vládne.
Reprezentácia napokon nedosiahla na MS úspech. Predstavila sa na nich po 26 rokoch a skončila na 26. mieste z 32 tímov…
Udelili nám nešťastnú divokú kartu, ktorá nám umožnila štartovať na šampionáte. Trochu sme prepadli falošnej ilúzii. Mysleli sme si, že tam ideme bojovať o miesto v prvej osmičke či aspoň v osemfinále. Družstvo nebolo na to vôbec pripravené.
Po MS ste v reprezentácii skončili. Chceli ste si oddýchnuť od hádzanej?
Zväz sa rozhodol pre zmenu a ukončil našu spoluprácu. Ukázalo sa, že to bolo trochu unáhlené. Nastúpil tréner zo Španielska, ale nepohli sme sa dopredu. K tomu sa už nechcem vracať. Už pred MS sme sa dohodli, že keď sa vrátim na Slovensko, prevezmem na zväze post predsedu trénersko-metodickej komisie. Zvažoval by som, či by sa dala táto práca zladiť s prácou trénera reprezentácie. V tíme dievčat do 17 rokov som spočiatku pôsobil len ako mentor. Až pred rokom som prevzal plnú zodpovednosť ako hlavný tréner.
Foto: FB/Slovak handball federation
Ako dvadsaťsedemročný ste sa stali jedným z najmladších ligových trénerov v histórii, dostali ste šancu viesť popredný ligový tím Inter Bratislava. Boli v ňom viaceré reprezentantky, niektoré staršie ako vy…
Bol som čerstvý absolvent fakulty a ukázalo sa, že to bol vtedy pre mňa priveľký hlt. Nebol som na takú prácu ešte pripravený, hoci som sa opieral aj o spoluprácu so skúsenými odborníkmi v našom fachu.
Teraz zažívate opačnú situáciu. Oslávili ste 68. narodeniny a vediete dievčatá, ktoré môžu byť pomaly vaše vnučky. Nepociťujete negatívne veľký vekový rozdiel?
Cítim z ich strany trochu väčší rešpekt k mojej osobe. Ale ja s tým problém nemám. Vždy som pracoval najmä s mladými hádzanárkami. Tak to bolo aj v Nemecku, menili sa kádre, viedol som tímy od žiačok po dorastenky. Popri tom som trénoval sedem rokov aj švajčiarske juniorky.
Aká je súčasná generácia sedemnásťročných dievčat, s ktorými ste vybojovali nečakaný triumf?
Tento tím je bezproblémový a trochu aj výnimkou. Vo všeobecnosti sa totiž tvrdí, že súčasná mladá generácia je trochu lenivá, menej ambiciózna, hovorí sa o nej aj ako postcovidovej, obdobie pandémie ju negatívne ovplyvnilo. O týchto dievčatách to však neplatí, zišla sa šikovná partia, jednoducho dobrý ročník. Dobre sa s nimi pracuje.
Čo si na nich najviac ceníte a čo vám prekáža?
Sú talentované, motivované, majú víťaznú mentalitu. A sú aj vnímavé, rady sa učia a presvedčili sa, že im to pomáha zvyšovať výkonnosť. Páči sa mi, že sa začínajú s hádzanou vážnejšie zaoberať. Zaujíma ich, akým spôsobom hráme a prečo hráme práve tak. Musia sa ešte zlepšiť v tom, aby prišli na každý tréning s vedomím, že im pomôže, aby ich výkonnosť rástla. Aby sa ráno zobudili a uvažovali o tom, čo urobia dnes, aby boli lepšími hráčkami. To súvisí s vekom, je to o profesionalite i zodpovednosti. Usilujeme sa ich k tomu viesť a robíme pokroky.
Ich úspech priniesol mimoriadny záujem verejnosti i médií, ktoré sa vášmu športu venovali už len sporadicky a odrazu boli plné hádzanej. Ako vnímate tento boom?
Beriem to ako realitu. Keď sa dosiahne nejaký väčší úspech, každý chce vedieť, čo je za tým. Hádzaná ho dlho nemala, teraz zažívala svoju chvíľku slávy. Nás teší, že dva týždne bola v strede pozornosti, mali sme množstvo pozitívnych reakcií. V našej rozhádanej spoločnosti, kde je každý proti každému, to bola príjemná zmena. Z úspechu mali radosť všetci.
Čítajte viac Aj malé Slovensko dokáže veľké veci. Zlaté hádzanárky sa zhodli, čo ich doviedlo k titulu
Nie je však reálnym obrazom slovenskej hádzanej. Vďaka čomu sa zrodil?
Zišli sa všetky priaznivé okolnosti, ktoré na dosiahnutie úspechu potrebujete. Na zväze sa usilujeme neustále optimalizovať športovú prípravu mládeže, vypracovali sme koncept, jednotný tréningový systém, ktorý presadzujeme už sedem rokov. Chceli sme, aby sa uplatňoval aj v súťažiach, v kluboch, začali sme trvať na tom, aby tímy hrali to, čo je vhodné pre jednotlivé vekové kategórie. Prináša to prvé výsledky.
V minulosti patrila slovenská ženská hádzaná k špičke vo svete, ale svoje pozície z rôznych dôvodov stratila. Nemáte obavy, že tento úspech sa rozplynie?
Už sa opierame o dosť pevný, stabilizovaný systém práce s mládežou. Teraz musíme byť najmä dôslední v jeho uplatňovaní. Vieme, aké bolo pozadie úspechov v minulosti. Mali sme fungujúce útvary talentovanej mládeže s profesionálnymi mládežníckymi trénermi. To nám teraz chýba. Môžeme len vplývať na mládežníckych trénerov, aby robili to, čo považujeme za potrebné. Ako predseda trénersko-metodickej komisie sa ich usilujem na školeniach presviedčať, že to, čo od nich chceme, má zmysel a prinesie ovocie.
Základňa sa stále zužuje. Máme dosť talentovaných hráčok?
To je, samozrejme, problém. Po zisku titulu sme sa bavili, čo by nás teraz najviac potešilo. A zhodli sme sa, že úspechom by bolo, keby do klubov, kde pracujú s mládežou, prilákal nové dievčatá. Často v nich máme problém poskladať družstvo, aby mohlo odohrať zápas. Zlato z ME prinieslo impulz, dôležité bude, či ho v kluboch využijeme. Zväz môže urobiť nejakú kampaň podľa vzoru: chceš byť majsterka Európy, pridaj sa k nám. Rozhodujúce bude, ako zareaguje základňa. Potrebujeme, aby rástla, bola početnejšia.
Prechod z mládežníckeho do dospelého športu býva často zložitý, vtedy sa najviac strácajú talenty. Aké šance dávate súčasným juniorkám?
Na Slovensku máme len tri tímy, ktoré pôsobia v Mol lige. Angažujú hráčky zo zahraničia a pre naše dievčatá nezostáva veľa miesta. Kedysi sme mali viac družstiev, je to predovšetkým o financiách. Česi profitujú z toho, že majú v súťaži viac tímov a mladé hráčky majú v nich väčší priestor. Musíme hľadať možnosti, ako talentované dievčatá dostať do Mol ligy. Pracujeme na tom, aby sme mali v najvyššej súťaži aj štvrtý tím, v ktorom by sme koncentrovali predovšetkým mladé hádzanárky zo zlatého družstva.
Čítajte viac Srdcom za Slovensko! Na šampionát sme necestovali ako turisti. Priživia sa politici na úspechu Sloveniek? Asi ešte dovolenkujú
Zdalo sa, že úspech na šampionáte v Čiernej Hore ste prijímali naoko bez väčších emócií. Čo pre vás znamená?
Radím ho najvyššie v trénerskej kariére. Vnímam ho ako zadosťučinenie a peknú odmenu. S mládežou pracujem štyridsať rokov a toto je zúročenie dlhej cesty. Bol som pokojný, lebo z tímu vyžarovala veľká energia, mal som pocit, že sa mu nemôže nič zlé stať.
Túto vieru ste mali už pred šampionátom?
Áno, ale nechceli sme o tom nahlas rozprávať, aby sme nevytvárali na družstvo tlak. Veril som mu, v príprave sme hrali deväť stretnutí a všetky sme vyhrali. Prebojovali sme sa na ME na poslednú chvíľu, ale necítili sme sa ako outsideri, za ktorých nás mnohí označovali. Na každý zápas sme nastupovali s cieľom vyhrať. Náš tím mi svojou štruktúrou pripomína nórsku reprezentáciu. Usilujeme sa tak aj hrať – dynamicky, dopredu, s rýchlou výmenou miesta. Bol som presvedčený, že to na ME dobre dopadne.
Verili ste, že môžete získať titul?
To nie, ale čakali sme, že sa dostaneme do prvej osmičky a vybojujeme si účasť na majstrovstvách sveta. To bol hlavný cieľ. Všetko ostatne bol už bonus navyše.
Na MS sa o rok predstaví rovnaký tím?
Budú v ňom len malé zmeny, možno dve-tri, jeho gro zostane. Veríme, že môže byť opäť úspešný. Budeme mu utvárať optimálne podmienky, musíme ešte náš výkon vygradovať, lebo aj súperky budú silnejšie, rýchlejšie. Nesmieme dopustiť, aby nás zdolali, lebo budú lepšie trénované. Vnímame, že pribudnú aj niektoré kvalitné mimoeurópske reprezentácie.
Čítajte viac Maďari zbabrali "vyhratý" zápas. V závere viedli o štyri góly, Chorváti udreli v poslednej sekunde
Uplynulé týždne ste mali náročné. Ako si najlepšie oddýchnete? Boli ste na dovolenke?
Bol som doma. Manželku čaká operácia oboch očí, má sivý zákal, do tohto sme investovali peniaze. Tam, kde bývame, sme na dovolenke celý rok. Dosť času trávim v prírode, les máme za domom. Mám dva jazvečíky Lea a Leu, sú to lumpíci, s ktorými trávim dosť času, chodím na prechádzky do okolia.
Vyrastali ste v Topoľčanoch. Kde ste sa usadili po návrate?
Neďaleko Topoľčian, postavili sme si malý domček v malej dedinke v Klátovej Novej Vsi pod Tribečom. Tam sa cítime príjemne.
Kde sa vám žilo lepšie – v Nemecku alebo teraz na Slovensku?
Dnes žijeme pokojnejšie. V Nemecku bol náš život viac uponáhľaný. Zárobkové možnosti sú tam oveľa lepšie, ale aj náklady na život vyššie. Z profesionálneho hľadiska platí, že keď ukážete, že ste odborník, že niečomu rozumiete, akceptujú vás a nebudú to každý deň spochybňovať ako na Slovensku, kde nik nikoho nerešpektuje a neuznáva. V Nemecku som pôsobil rok v skúšobnej lehote, ale ešte pred jej vypršaním mi ponúkol prezident zväzu zmluvu na dobu neurčitú, lebo sa presvedčil, že som odborník. A na tom sa nič nezmenilo 24 rokov.<pe>
