Slováci v akcii
„Sme stredisko vrcholového športu, k nám by mali nastupovať pripravení športovci, ktorým utvárame podmienky a pomáhame im, aby sa dostali na vyššiu profesionálnu úroveň,“ tvrdí bývalý singlkanoista.
Z kolektívnych športov podporujete len ženský hokej. Prečo práve ten?
V čase, keď ho zobrali pod strechu strediska, som nebol ešte vo funkcii. Hokejistky bojovali o účasť na ZOH 2010 vo Vancouveri a potrebovali finančnú pomoc. Na rozdiel od mužov je v ženskom hokeji podstatne menej peňazí. Je to naša filozofia, sústreďujeme sa zväčša na menšie a chudobnejšie športy, kde má štátna podpora význam a kde je to efektívne. Hokejové a futbalové kluby sú akciové spoločnosti. Aj keby sme do takého klubu investovali napríklad stotisíc eur, reálne by mu to nepomohlo, hýbu sa v iných číslach.
Stotisíc eur môže výrazne ovplyvniť prípravu a rast športovca?
To je suma, ktorú som uviedol len na ilustráciu. Nie sme schopní zásadnejšie pomôcť napríklad takým športovcom, akými sú Peťa Vlhová či Peťo Sagan. Ale keď dáme Zuzke Štefečekovej desatinu z toho, čo potreboval Sagan, tak jej pomôžeme existenčne.
Čítajte viac Vo vrecku nosil kúsok zostrelenej americkej stíhačky. Pána Balkánu zabili tam, kde sa cítil najbezpečnejšie
Preto ste niektoré finančne náročnejšie športy vyradili zo strediska?
Mali sme v ňom triatlonistu Riša Vargu. Ale z prostriedkov, ktoré potreboval, sme mu dokázali z našich zdrojov zabezpečiť asi dvadsať percent. A čakali sme od neho výsledok. To nebola od nás fér hra. Alebo bežecké lyžovanie. Dáte bežcom štyritisíc na vosky, ale prídu Nóri či Švédi s kamiónom a množstvom ľudí, ktorí sa starajú o servis. A majú neporovnateľne lepšie podmienky. Nemohli sme im konkurovať. Sú športy, ktorým nevieme pomôcť. Samozrejme, u nás je to najmä o výsledkoch.
Aká je vaša predstava o podpore vrcholového športu zo štátnej kasy?
Som skôr pragmatik. Nemali by sme preferovať športy, na ktoré nemáme. Sme malá krajina, nemôžeme zabezpečiť všetkých stopercentne. Máme sane i boby, ale keď chýbajú podmienky, špičkový materiál, peniaze, dráha, tréneri ťaháme vždy za kratší koniec, je to len trápenie. Nevybudujeme si ani základňu. Nikomu nebránime, usilujeme sa aj pomôcť, ale nebuďme naivní a nečakajme, že vychováme svetového šampióna v boboch. Máme svoje nosné športy, v ktorých sa nám aj darí.
Foto: TASR, Jozef Ďurník
Koľko športov a športovcov podporujete?
V stredisku máme pätnásť športov. Niektorí športovci sú u nás zamestnaní a iných podporujeme len v ich príprave. Dovedna ich je 250 až 300. Ale nejde len o klasický vrcholový šport, ako ho všetci poznáme. Máme pod palcom aj policajný a hasičský šport. Pre policajtov a hasičov robíme súťaže a vysielame ich potom na rezortné majstrovstvá Európy i sveta – vo futbale, volejbale, v basketbale, hádzanej, cyklistike, džude, stolnom tenise a podobne.
S akým ročným rozpočtom narábate?
Pohybujeme sa niekde okolo troch miliónov eur.
Majú súčasní športovci lepšie podmienky, aké ste mali vy pred vyše dvoma desiatkami rokov?
Všetko sa vyvíja, dopredu idú technológie, menia sa pravidlá. My sme jazdili na živicových lodiach, teraz sú odľahčené, karbónové. Keď to trošku preženiem, vodný slalom je už úplne iný šport ako v našich časoch. Aj podmienky musia byť na inej úrovni. Dnes sú prakticky všetci medailisti v olympijských športoch – okrem hokejistov – z nášho alebo armádneho strediska. Jasné, Sagan na vrchole výkonnosti nebol ani v jednom, príjmami preskočil celý slovenský systém. Ale ako junior pôsobil v Dukle. Vlhová je v nej stále.
Pred štvrťstoročím, na OH 2000 v Sydney, ste vybojovali bronz. Ako si spomínate na vaše najlepšie pretekárske roky?
Zúčastnil som sa už na OH 1996 v Atlante. Mal som devätnásť a atmosféra ma úplne pohltila. Chlapec z malého mestečka, zo Spišskej Starej Vsi, sa ocitol vo veľkom športovom svete. Ohromilo ma otvorenie olympiády, videl som Muhammada Aliho, ako zapaľoval oheň. To všetko bol obrovský zážitok, ktorý mi zviazal ruky, rozhodil hlavu. Nepodcenil som preteky, ale uvedomoval som si, že teraz sa na mňa všetci doma pozerajú. Skončil som z 30 súťažiacich pätnásty, to celkom zodpovedalo mojej výkonnosti. Ťukol som do bránky, čo vtedy bolo za päť sekúnd, nebyť toho, skončil by som v desiatke.
A Sydney?
To už bolo o inom. Bol som skúsenejší, patril som do svetovej špičky, v tom roku som skončil celkovo druhý vo Svetovom pohári. Pred OH som získal striebro na ME, vyhral Tony Estanguet, ktorý sa vzápätí stal aj olympijským víťazom. Vravel som si, že v Sydney si už nemôžem pustiť hlavu na špacír. Nevnímal som okolie, sústredil som sa na preteky a získal som bronz.
Čítajte viac Človeče, veď ty si totálne na mol. A o pár minút sa začal zápas, ktorý vošiel do dejín
Druhý skončil Michal Martikán a ten je ešte stále aktívny pretekár…
Mišo je blázon, ale v dobrom. Je to obrovský frajer, klobúk dolu, akú výkonnosť si udržiava, ako miluje svoj šport, čo všetko mu obetuje. Obdivujem, že sa vedel prispôsobiť novým trendom. Som od neho o dva roky starší, ale ja som skončil v roku 2008. Získali sme spolu v hliadkach dvakrát titul majstrov sveta a päťkrát titul na európskom šampionáte.
Zažili ste aj tretiu olympiádu…
Už ako tréner. V Riu de Janeiro získali Peter a Ladislav Škantárovci zlato a Matej Beňuš striebro. Splnil sa mi sen, mal som medaily z OH ako pretekár i tréner. Mohol som sa spokojne lúčiť. Bývalý šéf strediska Marián Kukumberg má tri roky lámal, aby som nastúpil na jeho miesto.
Prečo ste odolávali?
Je to radikálny zásah do života športovca. Nevedel som si predstaviť, že odrazu budem sedieť v kancelárii… Žil som v teréne, na vode. Nikdy som neskúmal, ako takáto inštitúcia funguje. Napokon som súhlasil. Bol som vtedy v Londýne, chodil som behať do parku, aby som si vyvetral hlavu. Povedal som si, že idem do toho.
Foto: TASR, Jaroslav Novák
Čo najviac zavážilo?
Býval som z domu 200–220 dní do roka. Chcel som sa viac venovať rodine. Syn mal šesť rokov a vždy, keď som odchádzal, sa ma pýtal, kedy si nájdem čas na neho. Chcel som ešte dotiahnuť moju trénerskú prácu do olympiády v Riu.
Tri roky vás váš predchodca lámal, koľko trvalo, kým ste si zvykli na riaditeľské kreslo?
(smiech) Niekedy mám pocit, že som si stále nezvykol. Najmä prvé mesiace boli náročné. Dovtedy som sa staral o troch športovcov, ktorých som dobre poznal, aj ich rodiny. A zrazu som ich mal tristo. To bola úplne iná zodpovednosť. Ovplyvňoval som osudy a príbehy ľudí. A riešim len veľké problémy. Lebo tie malé si vyriešia v jednotlivých oddeleniach.
Čo bolo pre vás najťažšie?
V tejto funkcii sa stále pohybujete medzi dvoma svetmi – športovým a politickým. Športovci majú svoje požiadavky, predstavy. Slalomár si zlomí pádlo a potrebuje ho zajtra. Nevníma, že platia predpisy, verejné obstarávanie, že potrebujete sto pečiatok… Pracujem s osobnosťami, ktoré už vybojovali pre Slovensko veľa úspechov. Musíte hľadať riešenia, prekonávať aj nedôveru ľudí, ktorí rozhodujú. V praxi je to milión výziev.
Čítajte viac Ticho, z ktorého mrazí... Ako bezohľadný Američan zničil životy dvoch odvážnych ľudí
Jednou z najväčších je projekt nového športového centra v Dúbravke, kde momentálne stojí nefunkčný štadión ŠKP. Aká je aktuálna situácia?
Dostali sme úlohu, aby chátrajúci areál opäť slúžil verejnosti, top športovcom i ministerstvu vnútra. Venovali sme sa jej intenzívne uplynulých päť rokov. Všetko je pripravené na výstavbu nového, moderného, viacúčelového areálu v hodnote asi 55 miliónov eur. Celú projektovú dokumentáciu odovzdávame ministerstvu vnútra, ktoré bude investor. K dispozícii sú projekty, územné rozhodnutie, stavebné povolenie… Celá hromada povolení. Bol to ťažký pôrod. Pre mňa to znamenalo, akoby som absolvoval druhú vysokú školu.
Aké nové športoviská by mali vyrásť?
Futbalový a atletický štadión, unikátny krytý atletický stometrový tunel, strelnica so zázemím, športová hala, úpolová telocvičňa, posilňovňa, priestory na regeneráciu, administratívna časť, ubytovanie internátneho charakteru pre športovcov atď.
Je známy časový harmonogram prác?
Ak bude pripravené finančné krytie, na budúci rok sa bude stavať. Areál by mal byť vybudovaný do piatich rokov, ale jednotlivé športoviská sa budú odovzdávať priebežne. Som optimista, lebo tento projekt nemal nepriateľa, na našej strane bolo aj mesto, aj ministerstvo vnútra.
Čítajte viac Keď šampión neposlúchol pápeža: Temný milostný škandál Fausta Coppiho, ktorý otriasol Talianskom!
Nájdete si popri povinnostiach aj čas na športovanie? Sadnete si ešte aj do lode?
Desať rokov som v nej nesedel a nakoniec ma k tomu priviedol syn Matej. Povedal mi, že pôjde na preteky, ale len keď budem štartovať aj ja. Tak som sa začal s ním voziť, trénovať. Teraz som na vode dosť často. Ale už nesúťažím.
Má syn predpoklady kráčať vo vašich stopách?
Keď dokáže prekonať strach a rešpekt z divokej vody, môže dosiahnuť aj pekné úspechy. V niečom je podobný ako ja. Nebol som víťazný typ, málo som riskoval. Vždy som si vravel, že za mnou je veľa úsilia, tvrdej práce, že ma podporilo veľa ľudí, nechcel som ich sklamať. Bol som dosť opatrný, jazdil som viac na istotu, síce pomerne čisto, ale chýbala mi rýchlosť.
Hovoríte o strachu. Je vodný slalom nebezpečný?
Diváci vidia najlepších na pretekoch, tam to vyzerá jednoducho. Ale keby ste prišli na tréning v Čunove, videli by ste, aké je to náročné, čo všetko sa tam odohráva. Aj ja som mal vždy rešpekt, ale bol malý. Veľa detí ho prekonáva a niekomu sa to dokonca nikdy nepodarí.
Čo ich najviac odrádza?
V lodi ste priviazaný. Keď sa prevrátite, ocitnete sa pod vodou a máte strach, že sa pritopíte. Deti hneď nevedia urobiť "eskimáka“, to sa musia naučiť, na to treba silu a odvahu. Keď sa loď prevráti, prebehne vám hlavou, skočí niekto do vody a pomôže mi, stihnem sa odviazať? Je to pocit, ako keď sa ponoríte, chcete sa nadýchnuť a niekto vás drží pod vodou. Keď sa vám to prihodí raz-dva razy, je problém. Poznám prípad chlapca, ktorý začínal ako plavec, vedel výborne plávať, sadol si do lode, prevrátil sa, bol pod vodou niekoľko sekúnd, kým mu niekto pomohol. Odvtedy mal obrovský rešpekt z divokej vody.
Je teda problém, spustiť sa v Čunove dolu kanálom?
Veľký, najmä pre začiatočníka. Mnohí sa na to vôbec neodhodlajú, nenaberú odvahu. Keby sme niekoho hneď postavili na štart, vystrašili by sme ho tak, že by už nikdy na tréning neprišiel. Na to existuje presná metodika. Musíte byť technicky zdatný a mať odvahu. Začína sa na tichej vode, potom pokračujeme v Dolnom Kubíne, kde voda trochu tečie, ideme do Žiliny a do Liptovského Mikuláša, kde je prúd už silnejší.
Čítajte viac Neboj trénerko, keď Nemci ucítia môj dych, pôjdu do kolien. Slávny stopér bol stelesnením mužnosti. Odišiel priskoro
Vo vašej ére sme mali veľa výborných kanoistov. Vozili zo svetových podujatí medaily, brali sme to ako samozrejmosť. Prečo to už neplatí?
Dôvodov je viac. V roku 1996 sme postavili umelý kanál v Čunove. Bol najkvalitnejší na svete a z toho sme dlho ťažili. Inde taký nemali. Ale svet nás už dobehol a uniká nám. Dnes je veľa kvalitných umelých kanálov a všetky sú iné. Náš je stále unikátny. Dnes sa stavajú kanály, ktoré sa skladajú ako lego. Keď sú preteky u nás, máme ešte výhodu, ale v zahraničí už nie. Zmenili sa aj pravidlá. Vo finále sa nejazdia dve jazdy, ktoré sa spočítajú. Ide sa na jednu. V štartovom poli sú kaskadéri, mladí, aj nevyzretí, jazdci, ktorí zariskujú a buď im to vyjde, alebo nie. Už nebudú vyhrávať stále tí istí. Éra Martikána či Hochschornerovcov sa už nezopakuje.
Máme stále dosť talentov?
Základňa je podobná ako v minulosti, máme asi 450 aktívnych pretekárov, ktorí sa zúčastňujú na súťažiach. Vodný slalom sa nedá porovnávať s futbalom, kde má tréner tím, v ktorom je pätnásť hráčov. V kanoistike zvládne v tréningu najviac tri-štyri deti, musí ich mať stále na očiach. Nedokážeme ich mať dvetisíc, to by sme potrebovali ďalšie kanály, trikrát viac trénerov… Nemáme podmienky, aby sme boli veľký šport. Tiež však vnímame, že deťom chýba väčšia ctižiadosť, cieľavedomosť. Máme sa veľmi dobre, nič nám nechýba. Keď chce byť niekto olympijský víťaz, nemôže hľadať ľahšiu cestu. Takých typov je čoraz menej.
Čítajte viac Jeden z najlepších futbalistov planéty bral drogy priamo v pápežovej kúpeľni. Slávnemu Američanovi ich dávkoval vlastný otec
