Cez víkend sa rodák z Bratislavy rozlúčil s profesionálnou kariérou na pretekoch The Championship v Šamoríne. „Všetko bolo skvelé, len môj výkon za veľa nestál,“ vraví.
Čo bola prvá aktivita v roli športového dôchodcu?
Oslávili sme posledné preteky v kariére. (smiech). Na štart som nešiel stopercentný. Posledné dva dni som preležal v posteli, večer pred pretekmi som mal zvýšenú teplotu. Mal som dokonca v hlave myšlienky, že sa na štart nepostavím.
Všetko však v Šamoríne bolo pripravené na vašu rozlúčku po 17 rokoch kariéry. Nechceli ste sklamať?
Áno. Úprimne, keby som mal ísť na vrcholné preteky a neboli by posledné, určite by som neštartoval. Ísť triatlon v takomto stave môže byť život ohrozujúce. Srdce dostáva zabrať, telo tak isto. Keby niektorý z mojich zverencov v akadémii chcel ísť na štart v tomto rozpoložení, zakázal by som mu to.
Na čo ste doteraz nemali čas, ale teraz ho už bude dostatok?
Na rodinu. Zanedbával som ju. Bol som sebec, ktorý myslel na seba a svoje potreby. Manželka i deti museli robiť ústupky. Napríklad sme išli na dovolenku na miesta, kde som sa mohol chystať. O tej najbližšej to platiť nebude. Veľmi sa na to teším.
Dvadsať či tridsať rokov moje najbližšie okolie uberalo so svojho komfortu len preto, aby bol ten môj vyšší. Je čas splácať tento dlh voči mojim najbližším.
A čo sa týka športových aktivít venujem sa klientom či brazílskej bojovej technike jiu-jitsu a thajskému boxu. Ak sa dám zdravotne do poriadku, lákajú ma ultramaratóny či vytrvalostné plavecké preteky.
Mali ste pocit, že vám uniká detstvo vašich ratolestí?
Áno. Prišiel som z tréningu, ale nemohol som si dovoliť ísť s deťmi na tri hodiny na ihrisko, lebo ma ešte poobede čakal ďalší tréning. Môj hodnotový rebríček sa zmenil, po dlhých rokoch z neho vypadla jedna z mojich najväčších vášní. Necítim však, že by mi chýbala. Deti majú šesť a tri roky.
O niekoľko rokov už budú mať svoje záujmy, otca najviac potrebujú teraz, keď sú malí. Čas sa nedá vrátiť späť. Mám pocit, že rodičovstvo je trochu na ústupe, lebo deti do istej miery formujú aj sociálne siete a veľa vplyvov mimo rodinného kruhu.
Spoločne s deťmi ste preťali cieľovú čiaru poslednýkrát. Takto ste si to vysnívali?
S výnimkou môjho výkonu áno. Na domácej pôde, v krásnom šamorínskom prostredí, s najbližšími a tiež veľkými triatlonovými menami. Len ten môj výkon stál za nič… Išiel som s rezervou, lebo som nevedel, ako bude nachladnuté telo reagovať na tú záťaž. Nechcel som si ublížiť.
Čítajte viac Varga sa hnevá na Rusov: Podvodníci, ktorí ma obrali o olympiádu
Kedy ste dospeli k rozhodnutiu, že končíte?
Prichádzalo to postupne. V posledných rokoch zranenia pribúdali. Moje telo už neregeneruje tak, ako v minulosti. Ani moja imunita nie je v takej kondícii ako na začiatku kariéry.
Absolvoval som viac ako 170 pretekov na najvyššej úrovni. Je to jedno z najvyšších čísiel medzi triatlonovou elitou. Moje telo dostalo zabrať. Povedalo si dosť. Som vyžmýkaný a predlžovať to by nemalo zmysel.
Mohli ste si kariéru nejako predĺžiť?
Jedine, že by som mal na jej začiatku informácie, ktoré som nadobudol v jej druhej polovici či závere. Práca s dátami, regenerácia, technické vychytávky – všetko sa výrazne posunulo dopredu najmä v posledných piatich rokoch. Nič neľutujem a nemám ani pocit, že by som robil niečo zlé.
Dlhodobo som sa pripravoval s bratmi Brownleeovcami a robili sme všetko podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Odmenou mi boli historické úspechy i etablovanie sa medzi elitou počas viac ako dekády. To mi nikto nevezme.
Bol triatlon pred 17 rokmi iný, ako teraz?
Určite a posunul sa aj na Slovensku. Kedysi sa o nás hovorilo ako o nerozhodných bláznoch, čo si nevedia vybrať šport, či majú plávať, bicyklovať sa alebo behať. (smiech) Teraz mám klientov a poznám ľudí, ktorí prestali piť alkohol či fajčiť a idú na preteky či Ironmany.
Triatlon sa stal veľkou úľavou od mentálneho stresu, ktorý z roka na rok u ľudí narastá. Sú pod tlakom biznisu, práce, rodinných ťažkostí a podobne. Dnes máme v Šamoríne moderné centrum, ktoré vie privítať stovky športovcov a pripraviť vrcholné preteky. To sme na začiatku u nás nemali.
Na čo ste v kariére najviac pyšný a čo vám je zasa najviac ľúto?
Momentov, pri ktorých cítim hrdosť, je veľa. Prvým bolo, že som sa kvalifikoval na olympijské hry 2012 v Londýne. To mi otvorilo dvere medzi elitu, kde som sa udržal viac ako desať rokov. Dovtedy som nemal šancu sa triatlonom uživiť. Dá sa povedať, že ma to zachránilo.
Zrazu som sa stal známejším, prišli sponzori aj podpora štátu. Londýn bol zlomový bod mojej kariéry. Stal som sa majstrom Európy. Chlapec zo Slovenska. Krajiny, kde nemá triatlon takú tradíciu. Bolo to fantastické. A tiež si cením druhé miesto z The Championship 2022.
Zdolal ma len suverén tej doby a majster Európy Gustav Iden. Za ostatné mesiace som sa mu dokázal zo všetkých súperov priblížiť najviac zo všetkých. A čo mi je ľúto? Že som sa nekvalifikoval na Ironmana na Havaji a už si to ani nesplním. Žiaľ, telo bolo proti.
Začínali ste ako plavec a práve v triatlonovej komunite ste okamžite dostali prezývku First out of the water, teda prvý, čo vychádza z vody. Platilo to aj o olympiáde v Riu de Janeiro, kde ste boli prvý aj po cyklistickej časti. Nemrzí, že ste to nedotiahli na medailu?
Samozrejme. Asi mesiac pred olympiádou som sa cítil co výbornej forme. V kútiku duše som sníval o medaile. To by bolo niečo, hovoril som si. Lenže následne som si zranil achilovku a išiel som zo sebazaprením aj do pretekov.
Čítajte viac Varga: Pred cieľom som si hrýzol do jazyka. Na viac som už nemal
Doplatili ste na zranenie a aj fakt, že beh bol vašou najslabšou stránkou?
Presne ste to pomenovali. V plávaní som sa snažil – ako zvyčajne – získať nejaký náskok pred ostatnými. Chcel som roztrhať tú čelnú skupinu, ako sa mi to podarilo štyri roky predtým v Londýne.
Tam sa plávalo v jazere a mne to sedelo. Lenže v Riu sme plávali v teplejšej slanej vode a to bola výhoda pre súperov.
Prečo?
Slaná voda má väčšiu denzitu. Viac nadľahčuje. Laicky povedané, pomáha slabším plavcom. Chcel som ísť do cyklistickej časti v menšej skupinke o troch-štyroch ľuďoch. Nevyšlo to. Na keby sa nehrá, ale keby sme sa odpútali piati po vybiehaní z vody na bicykel, vytvorili by sme si nedostihnuteľný náskok a rozdali si to o cenné kovy.
Lenže keď sme prišli v balíku na záver cyklistickej a úvod bežeckej časti asi trinásti, tušil som, že to na cenný kov nevyjde. Bojoval som sám so sebou i sebazaprením, ale ako ste správne poznamenali, beh som mal najslabší. Keby som získal medailu za týchto okolností, bol by to zázrak.
V triatlone sa postupne začali objavovať rôzne dĺžky tratí, vrátane Superligy. Pozdáva sa vám, že športy musia robiť ústupky, aby sa zapáčili televíznym divákom?
Nemusia to robiť. Kto chce sledovať Ironmana, olympijský triatlon, Superligu či šprint, ten si spôsob nájde. To je akoby sa skrátil maratón alebo etapy na Tour de France.
V tom je krása športu, tých 42,195 kilometra behu a trojtýždňová bitka v sedle bicykla, ktorá takmer každý deň ponúka šesťhodinové súboje. A predsa má svojich priaznivcov bez toho, aby sme to nasilu tlačili do televízneho vysielania.
Čítajte viac Hamšík prehovoril: Chcem aby ste vedeli, že som robil naozaj všetko, čo bolo v mojich silách
Začali ste so športovou akadémiou. Nemali ste obavy, že sa vám prihodí napríklad to, čo Marekovi Hamšíkovi a jeho futbalovej akadémii?
Ja som od začiatku šiel súkromnou cestou. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale nechcel som sa spoliehať na štát. Samozrejme, radi podporíme aj deti a posunieme ich ďalej.
A ak by štát mal záujem nás podporiť, budeme radi. U nás však nefungujú aj základne a dôležitejšie veci ako športové akadémie. Preto som sa nechcel na to spoliehať.
Aké náročné je viesť športovú akadémiu na Slovensku?
Veľmi. Všetko je u nás poriadne drahé, situácia nie je ľahká, možno len pre istú časť obyvateľstva. Nemám od akadémie prehnané očakávania, lebo tie potom môžu priniesť značné sklamanie.
Budeme radi, ak pomôže laikom i začínajúcim športovcom robiť niečo pre svoje zdravie. Ak som hovoril o zvyšujúcom sa mentálnom tlaku či strese, tak nároky na fyzickú pripravenosť človeka išli úmerne dole.
Čo tým myslíte?
Za minulého režimu sa hovorilo známe heslo, že v zdravom tele je zdravý duch. Dnes to platí ešte viac. Pred tridsiatimi rokmi pracovala väčšina obyvateľstva manuálne, dnes niektorí ani nechodia do práce a robia na počítačoch.
Do práce sa chodievalo pešo či na bicykloch, dnes sú v jednom dome aj dve autá. Máme sa lepšie, ale zároveň sme menej zdraví a taktiež mám pocit, že k sebe aj menej ľudskí.
Šport môže byť ideálnym prostriedkom ako spájať, nie?
Určite je. Počas hokejových majstrovstiev sveta sa to vždy podarí, hoci aj teraz sú proti sebe dva tábory.
Jeden z nich hovorí, že sa politika nemá miešať so športom. Dá sa to?
História i súčasnosť nám ukazujú – doma aj za hranicami – že jedno bez druhého nejde. Šport potrebuje podporu od štátu a zákonodarcovia si radi spravia plusové body s reprezentantmi. Nedá sa to oddeliť, hoci sa nájdu ľudia najmä na sociálnych sieťach, ktorí tvrdia, že to ide.
Budete si aj napriek dôchodku športové méty?
Jasné, ja sa potrebujem na niečo upnúť a vyhecovať. Rád by som si zlepšil zručnosti v bojových športoch. Je to úplne iné ako triatlon.
Ľahšie či ťažšie?
Nedá sa to porovnať, lebo s rukavicami idete niekoľko minút na absolútnom maxime, triatlon je skôr maratón ako šprint. Pre mňa je jiu-jitsu či thajský box taká menej náročná zábavka. Snáď si týmito slovami nespravím v ringu nepriateľov. (smiech) Porovnal by som to s golfom.
Športovci majú obavy z toho, čo bude po kariére. Vy nie?
Pred rokom, keď som kvôli zdravotným problémom, spustil akadémiu, som mal obavy. Ako to bude? Mám deti a manželku, uživím ich aj bez profesionálnej kariéry? Bol som v strese.
Začal som niečo nové a našťastie sa to uchytilo. Stále sa však učím a hľadám limity a výzvy, aby som sa posúval a zároveň to neprepálil. Obavy športovcov však chápem, lebo ich pozícia v slovenskej spoločnosti je veľmi nedocenená.
Z akého hľadiska?
Celý produktívny vek reprezentujete krajinu. Nemáte čas študovať, nenaberáte prax. Najlepšie roky venujete športu. Od 18 do 35 driete a potom začínate od nuly. Kto vás zamestná, keď nemáte výučný list, maturitu či vysokú školu?
Nenabrali ste skúsenosti a zamestnávateľom je jedno, že majú pred sebou majstra Európy s vysokou mierou cieľavedomosti, chuti učiť sa a zodpovednosti. Nemáte skúsenosti, a tak sa nad vami musia firmy zľutovať a dám vám šancu aj bez nich. Nie každý to chce podstúpiť.
Ja som mal šťastie, že som úspešne ukončil vysokú školu a venujem sa trénovaniu. Je to obrovská psychická záťaž, keď sa vrátiš do bežného života, ktorý si 15–20 rokov kariéry nepoznal. Niekoho to zomelie, iný to ustojí.
