Vo výpočte vašich výkonov figuruje ako posledný výstup na najvyššiu horu Ameriky Aconcaguu v roku 1997. Odvtedy ste na vysoké kopce už neliezli?
V roku 1991 som mal na Aljaške jeden hlúpy pád. A rozhodol som sa, že sa už nebudem púšťať do náročnejších výstupov. Aconcagua? To bol skôr výlet, prechádzka. Výstup na ňu nemá s horolezectvom nič spoločné. Je to vysokohorská turistika.
Mám problémy so sietnicou na jednom oku, absolvoval som už niekoľko operácií. Niečo podobné trápilo aj mamu a sestru, takže je to aj vec genetiky a tiež dôsledok pobytov vo veľkej výške.
Lekári mi už neodporúčajú ani jazdu na bicykli, ani lezenie, lebo pri nejakom páde by som mohol aj oslepnúť. Aj preto som zo svojho programu vylúčil športy, pri ktorých by som mohol spadnúť.
Akú negatívnu skúsenosť ste mali na Aljaške pred takmer 35 rokmi?
Liezli sme s Pepíkom Nežerkom na skaly v národných parkoch. Neďaleko Mount McKinley som spravil drobnú chybu, pošmykol sa a nasledoval tridsaťmetrový pád. S veľkou dávkou šťastia som vyviazol bez vážnych zranení.
Usiloval som sa brzdiť a zachytiť voľný pád. Mal som spálené prsty, pľuzgiere. Chladil som si ich v potoku v studenej vode. Vtedy som si uvedomil, že takto hlúpo zahynúť by bolo nezodpovedné. Rozhodol som sa v podstate za päť minút.
Čítajte viac Keď Slovák splnil poľskému hrdinovi posledné želanie pred smrťou. Od pohromy na osemtisícovke uplynulo 16 rokov
Nikdy ste neoľutovali, že ste sekli s horolezectvom tak skoro?
Nikdy. Pri extrémnom lezení musíte mať aj šťastie. To už bolo tretí raz, keď som takto prežil a podržali ma anjeli strážni. Uvedomil som si, že život je veľmi krásny a je to otázka času, keď tam zostanem. Mám jednu dobrú vlastnosť, ktorá mi v tomto pomohla.
Akú?
Dokážem v najlepšom skončiť. To sa mi osvedčilo viackrát v živote, nielen v tomto prípade. Sledoval som sem-tam športovcov, ktorí neskončili načas, odrazu sa ocitli na chvoste pelotónu a potom to bolo občas aj trošku trápne i smutné. Už sa ukazovali len na recepciách a jedli chlebíčky.
Ako vnímate s odstupom času svoju horolezeckú kariéru?
Horolezectvo bola veľmi dôležitá a užitočná kapitola môjho života. Čo sa dalo, to som preliezol. Za vrchol pôsobenia v horách považujem výstup na Dhaulágirí v roku 1988. Vážnosťou i obťažnosťou.
Uvedomil som si, že tento výkon by som už nikdy neprekonal. Išli sme cestou, ktorú nik nezopakoval, hoci už bolo viac pokusov. V živote som sa venoval mnohým iným aktivitám.
Čítajte viac Smutná správa zo susednej krajiny, priekopník československého horolezectva Jan Červinka zomrel vo veku 94 rokov
Ukončenie horolezeckej kariéry ovplyvnil aj fakt, že ste dostali možnosť šéfovať cementárňam v Rohožníku? Dali ste prednosť manažérskej práci?
To s horolezectvom nesúviselo. Po privatizácii cementárne v roku 1992 hľadali majitelia personalistu a dostal som ponuku, hoci som nemal na túto prácu žiadnu extra kvalifikáciu. Ale kritériá boli trochu špecifické.
Čo ste museli spĺňať?
Hľadali človeka so znalosťou cudzích jazykov, ktorý nemal byť deformovaný prácou v socialistickom podniku. To som nebol, lebo som sa predtým venoval najmä výškovým prácam, čo bola činnosť veľmi slobodná aj v socíku. A ešte som učil v horolezeckej škole.
V tom čase chýbali personalisti. Túto prácu v cementárňach som robil tri roky, ďalších sedem som bol generálny riaditeľ a osem predseda dozornej rady.
Bola to dovedna osemnásťročná skúsenosť v top manažmente, z ktorej ťažím dodnes, keď ako kouč prednášam topmanažérom. Vychádzam z osobných skúseností, nie z toho, čo je naučené z kníh. To si cenia.
Foto: Milan Kapusta
Ako ovplyvnilo váš civilný život horolezectvo? Čo sa dalo preniesť z hôr do bežného života?
Naučil som sa, že všetko v prírode funguje podľa univerzálnych princípov, ako sú napríklad gravitácia, rovnováha… Keď ich porušíte, neprežijete. Hory ma učili pokore a rešpektu. Dodržiavať sľuby, rešpektovať druhých. To sú hodnoty, ktoré súčasný svet potrebuje.
Ak ich vo firmách uplatňujú, bývajú úspešné. Práci kouča sa venujem už skoro dvadsať rokov. Za toto obdobie som neposlal nijakú ponuku na prácu, nemám ani webovú stránku, kde by som to propagoval. Moja obchodná filozofia je, že ak nebudem generovať spokojných zákazníkov, ktorí ma odporučia iným, tak niečo robím zle.
Máte stále záujemcov, ktorí vás žiadajú o spoluprácu?
Vždy sa ozve niekto, kto ma osloví. Tieto ponuky už redukujem. Mohol by som pracovať viac, ale chcem sa venovať aj iným aktivitám.
Je to najmä fotografovanie, ktoré vás v poslednom období chytilo?
Vždy som fotografoval a v poslednom období som sa viac dal na krajinársku fotografiu. Je to len zábavka, ale usilujem sa ju dostať na vyššiu úroveň a utvoril som si kvôli tomu aj webovú stránku.
Práve som sa vrátil z Maroka a naťahujem fotografie do počítača. Sem-tam ešte vonku bivakujem a vediem čundrácky život. To všetko pre to, aby som zachytil v prírode nejaké krásne chvíle.
Čítajte viac Ondrooo, reval som ako tur. Ako došlo k smrti slovenského horolezca? Jeho český parťák opísal bez príkras dianie v ľadovej hrobke
Často používate bonmot – čo nemám, to nepotrebujem. Naozaj ste nikdy nepotrebovali niečo, čo ste nemali? Ani v horách, v Himalájach?
Toto moje motto som si osvojil práve v horách. Keď tam niečo nemáte, neodskočíte si do Tesca, ani si to neobjednáte cez internet. Samozrejme, boli chvíle, keď mi niečo chýbalo. Ale vždy som našiel spôsob, ako sa s týmto deficitom vyrovnať a dosiahnuť cieľ.
Obávam sa, že v súčasnom svete sme už natoľko spohodlneli, že ak nemáme všetko k dispozícii na to, aby sme ľahšie zvládli, čo potrebujeme a chceme, tak vidíme vo všetkom veľký problém. Stále platí, že v jednoduchosti je krása. Nemusíme byť zahltení všetkým materiálnym, aby sme boli spokojní.
Všetky výstupy ste podnikali alpským štýlom. A tvrdíte, že alpským štýlom sa dá nielen liezť, ale aj žiť. Ako to myslíte?
Alpský štýl v horolezectve znamená, že leziete bez pomoci kyslíka, bez fixných lán, veľkej technickej podpory. To je najférovejší, čistý prístup k hore. Vyžaduje si obrovskú pokoru a maximálnu prípravu.
A tiež schopnosť vedieť sa aj otočiť a priznať si, že nie som dostatočne pripravený. Aj na Dhaulágirí som sa musel v roku 1985 vrátiť a ďalšie tri roky sa pripravovať.
V bežnom živote musíme tiež žiť tak, aby sme negenerovali odpad, nezasahovali negatívne do života iných. To nám často chýba.
Foto: Zoltán Demján
Na Mount Evereste ste stáli po náročnom výstupe ako prvý Slovák – spolu s Jozefom Psotkom. Bola to historická udalosť. Ale vy to tak úplne necítite…
Samozrejme, že nie. Pri zostupe mi zahynul parťák, priateľ. Preto nemôžem hovoriť o úspechu. A ja som tam skoro zostal. Pri zostupe z Everestu som si siahol na absolútne dno. Bol som na pokraji fyzických, ale aj psychických síl.
Vo filme Everest z roku 2015 sa podarilo tvorcom natočiť dokonale víchricu, do ktorej sa horolezci dostali. Keď som to videl, mal som pocit, že som opäť na Evereste.
Zostupovali sme v hrozných podmienkach, bol to boj o život a nakoniec strata blízkeho človeka. To nie sú príjemné spomienky.
Everest je majestátna hora. Aký je váš vzťah k nej?
Everest je magnet pre komerciu. Je to dôsledok arogancie, ktorá vládne. Keď som patril do vedenia Medzinárodnej horolezeckej únie, inicioval som vyhlásenie, že považujeme za neetické vodiť klientov na Everest.
Nepodarilo sa mi to presadiť. Je to nielen neetické, ale aj nebezpečné. Človek zaplatí za výstup veľké peniaze, ale nik mu na papieri negarantuje, že vystúpi na vrchol, že sa o neho všestranne postarajú.
Ak sa pod Everestom pohybuje veľká masa ľudí, stále hrozí riziko, je otázka času, kedy sa stane nejaká tragédia. Šerpovia dostanú z tohto hnusného biznisu omrvinku, hoci odvedú najtvrdšiu robotu. Absurdné.
Čítajte viac Nepálska hora sa okrem Slováka stala osudnou aj Slovincovi. Dolámaný sólista čakal na pomoc, ktorá prišla neskoro, päť dní
Horolezectvo sa za posledných tridsať rokov, odvtedy, čo ste sa mu venovali, úplne zmenilo. Ako vnímate rozdiely?
My sme ešte cestovali do Himalájí kamiónom, dnes tam horolezci lietajú a do základného tábora dorazia vrtuľníkom. Je to iné, ale zmenil sa celý svet. Všetko je komerčné, instantné, všetko chceme rýchlo a hneď.
To všetko sa prenieslo aj do horolezectva. My sme mali veľký problém vôbec vycestovať, získať devízový prístup. Pamätám si na šialenú trojtýždňovú cestu kamiónom, ktorú sme absolvovali nonstop. Desaťtisíc kilometrov.
Keď sme išli na Lhoce Šar, boli ste traja šoféri – okrem mňa Marián Zaťko a Stano Marton. Striedali sme sa po štyroch hodinách za volantom bez prerušenia.
Čo sa ešte zmenilo?
Kvalita výstroja. Horolezci majú vykurované topánky, nosia tie goratexové. Alebo strava. My sme vozili do Himalájí slaninu, klobásy, konzervy. Dnes majú stravu v tubách. A iný je aj prístup. Výpravy, aké organizoval kedysi Ivan Gálfy, už neexistujú.
Na osemtisícovky väčšinou vyrážajú komerčné výpravy. To je výborný kšeft. Tieto skupiny už s horolezectvom nemajú nič spoločné. Peter Hámor zostal na Slovensku asi jediný, čo chodí robiť do Himalájí vážne cesty. To všetko je vývoj, prejavuje sa to aj v iných oblastiach života.
Jeho Everest bolo Dhaulágirí
Zoltán Demján považuje za svoj top výkon výstup na Dhaulágirí, na siedmu najvyššiu horu planéty (8 167). „To bol môj Everest,“ tvrdí. Na jeho vrchole stál s Kazachmi Jurijom Mojsejevom a Kazbekom Valijevom 6. októbra 1988.
Týmto prvovýstupom podľa odborníkov predbehli dobu. Medzinárodná horolezecká asociácia ho vyhlásila za svetový výstup roka a stále je v horolezeckom svete vysoko cenný. V čom bol výnimočný?
„Spôsobom, akým sme preliezli južný pilier. Bol to najčistejší alpský štýl, s minimom technického výstroja. Vyšli sme na vrchol ťažkou cestou. V tom období sa také náročné výstupy ľahkým alpským štýlom bežne nerobili.“
Vy ste dlho sprevádzali turistov do Himalájí. Chodíte tam ešte?
Chodím, ale už iba sám. Pred rokmi som zobral do Himalájí manažérov, fungoval som takto desať rokov a tým sa vlastne začala aj moja práca kouča. V Himalájach som bol doma, mal som tam dobré kontakty. Bol som tam asi 25-krát. Naposledy v roku 2023. A mám pocit, že už posledný raz.
Prečo posledný raz?
To už nie sú Himaláje, ako som ich poznal a mal som ich rád. Komercia ich mení. Už si nechcem kaziť spomienky a platí, že aj v tomto prípade treba v najlepšom skončiť.
V čom vidíte najväčšie rozdiely?
Stráca sa atmosféra pohody. Spomínam si na posedenia v šerpských domoch pri ohni. Teraz nagélovaní mladí manažéri okrádajú turistov, naúčtujú im veci, ktoré si neobjednali. Všade je wifina, ceny vyleteli do výšky, domáci poznajú európske ceny a také napália aj v reštauráciách i v horských búdach.
Turisti sú bohatí a cálujú. Nič iné im ani neostáva. Ja som už turistov nesprevádzal pod Annapurnu a Everest, ale vyhľadával som odľahlejšie oblasti. Aj tieto lokality sú už prepchaté a zasiahnuté komerciou.
Ale príroda, prostredie, v ktorom žijeme, je silnejšie ako človek. Ak sa k nemu správa arogantne, s pýchou, skôr či neskôr dostane po nose.
Čítajte viac Historický moment. Prvá Slovenka dosiahla vrchol najvyššej hory sveta Mount Everestu
Ako si udržiavate kondíciu?
Teraz som na tom celkom dobre. Venujem sa joge a chodím raz do týždňa do špeciálnej, modernej posilňovne. Funguje na báze elektrostimulácie a body expressu, dvadsať minút cvičenia nahradí tri návštevy v týždni.
Trávim veľa času v prírode, už pred rokmi som sa odsťahoval bližšie k nej, na polosamotu, na kopanice do Prašníka. Čo najviac kráčam a nosím stále ruksak, ktorý nie je ľahký, lebo v ňom mám aj fotoaparát a vybavenie.
Žijem zdravo. Môj lekár, ktorý mi robí pravidelne prehliadky, on tomu hovorí STK, vraví, že mám výsledky ako dvadsaťročný. Dúfam, že mi to ešte nejaký čas vydrží.