Hrávate ešte stále šach?
Hrávam, ale už nie na turnajoch. Naposledy sa nám podarilo získať medaily v súťaži tímov nad 65 rokov. Na ME 2023 zlato, o rok neskôr striebro a na MS 2023 bronz. Na prvej šachovnici hral medzinárodný veľmajster Ľubomír Ftáčnik, na druhej ja, na ďalších dvoch medzinárodní majstri Alois Lanč a Peter Petrán. Na šampionátoch sa zišla dobrá konkurencia, silnejšia, ako som očakával. Vo svete je šach veľmi populárny.
Na MS seniorov, ktoré sa uskutočnili minulý mesiac v Prahe, ste už neštartovali?
Žiaľ, naša úspešná zostava sa rozpadla. Lanč vlani v decembri zomrel. Vo februári som sa práve v čase MS dožil osemdesiatky. Oslávili sme ju v úzkom rodinnom kruhu, s dvoma synmi a s dcérou, ktorá žije vo Francúzsku. Z viacerých akcií som sa musel ospravedlniť, trápili ma zdravotné problémy. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som už v Prahe nehral.
Robíte si stále analýzy špičkových partií, študujete ich?
Už mi chýba energia, aby som ich detailne rozoberal a vyvodzoval jasné závery. Nemám už niekdajšiu intenzitu i vytrvalosť. Občas si zahrám za jeden viedenský klub, kam chodím viac ako tridsať rokov. Pôsobí v nižšej súťaži, kde nie sú také nároky. Žijem v Trnave a zahrám si sporadicky aj za Lokomotívu – z kamarátstva a nostalgie. Kedysi to bola šachová značka, stali sme sa aj majstrami ČSSR. Ale v Trnave bol vždy populárny najmä futbal. Má päť titulov. Klobúk dolu, čo vtedajšia generácia dosiahla. V jej slávnych šesťdesiatych rokoch som študoval v Prahe. Navštevoval som zápasy Spartaka na Sparte, Slavii, Dukle. Praha sa chodila pozerať na krásny trnavský futbal.
Koľko ste mali rokov, keď ste sa naučili hrať šach?
Naučil ma ho otec, keď som začal chodiť do školy. Potom som hrával so susedom, ktorý bol lepší ako tatko. Vyrastal som v Trenčíne a na základnej škole ma ovplyvnil učiteľ Karol Kosík, ktorý viedol šachový krúžok, robil šachové prednášky a organizoval turnaje. V meste bol populárny kaviarenský šach, v hoteli Tatra sa stretávali šachisti a hrali aj o peniaze.
Čítajte viac Ich súboj bol námetom kníh či filmov. Jeden z aktérov šachového duelu na pozadí studenej vojny navždy odišiel
Aj vy ste niečo vyhrali?
Kdeže! Bol som študent, peniaze som nemal, ale sledoval som šachistov, ktorých som poznal a od ktorých som sa učil.
Hralo sa len o drobné?
Tí najlepší často aj o dosť veľké peniaze. Aj o tisíce korún. Hrali sa kontry, čo znamenalo, že šachista mohol zvýšil vklad na dvojnásobok a súper túto výzvu buď prijal, alebo sa vzdal. Boli to tak trochu čierne partie, lebo o peniaze sa nemohlo oficiálne hrať. Vedel by som rozprávať rôzne historky.
Prezraďte nejakú…
Chodil tam jeden trenčiansky gynekológ, vášnivý šachista. Občas si odskočil aj z nočnej služby a bol na telefóne, keď sa niečo dialo, utekal do nemocnice. Jedna príhoda mala smutnú pointu. Hral partiu, ktorá bola okontrovaná, nestihol dobehnúť do špitála, pacientka zomrela. Bol to vtedy veľký problém, lekára preložili do iného mesta, do menšej nemocnice.
Ako pätnásťročný ste si zahrali simultánku s legendárnym Michailom Taľom zo Sovietskeho zväzu. Prečo vybrali práve vás?
Bolo to v roku 1960 a v tom období bola v Československu silná generácia mladých šachistov, patril som k nim. Niekto dostal skvelý nápad – neviem, kto presne, ale dnes by patril k špičkovým manažérom – zorganizovať simultánku s aktuálnym majstrom sveta. Komerčne to síce nič neprinieslo, ale propagačne to bola výnimočná vec. Mediálna bomba.
Akú mala odozvu?
Obrovskú. Taľ zdolal v boji o titul dlhoročného majstra sveta Michaila Botvinika, sovietskeho šachového cára. Bol nielen fantastický šachista, ale aj veľmi populárny, dnes by sme povedali – celebrita. Šachový svet ho miloval. Hral atraktívny, útočný šach a mal aj vzácnu povahu, bol asertívny, slušný, nepoznám nikoho, kto by ho nemal rád. A organizácia simultánky bola unikátna.
Ako prebiehala?
Pred Vianocami po rozhlasových vlnách. Vybrali dvadsať chlapcov, ja som nastúpil na deviatej šachovnici. Sledoval som Československý rozhlas Praha, dvakrát denne vysielal Taľove ťahy. Prvý raz okolo obeda a my sme mali asi hodinu na odpoveď. Z Trenčína som na účet volaného oznamoval do Prahy môj ťah. Vyzerá to ako z doby kamennej, ale neexistovali mobily, internet, len pevné linky a ani tú veľa ľudí nemalo. O šiestej večer sa to zopakovalo. Takto sme urobili za pätnásť dní tridsať ťahov.
Čítajte viac Nór a Rus sa dohodli na titule majstra sveta. Ak by sme pokračovali, bolo by to kruté. Niekomu sa to bude páčiť, inému nie
A potom?
Simultánku sme dohrali už v Taľovej prítomnosti. V januári v pražskej Lucerne. Bola nabitá, ako keď tam mával koncerty Karel Gott a ďalšie hviezdy. Všetci chceli vidieť Taľa v súboji s talentovanými hráčmi. Neprehral ani partiu, vyhral ich jedenásť, deviati s ním remizovali, čo bol pre nás dôstojný výsledok. Jedným z tých, čo uhrali remízu, som bol aj ja. Mal som blízko aj k víťazstvu. Nevyužil som však možnosti, ktoré sa mi ponúkli. Naša partia sa skončila úplne posledná, všetky oči boli vtedy upriamené na nás dvoch.
Ako reagoval šampión?
Zapotil sa. Prenášal si stoličku, fajčil jednu cigaretu od druhej, nakoniec zachránil remízu. Vtedy ma to príliš netrápilo, až neskôr ma trochu mrzelo, že som nevyužil veľkú šancu. Bol to však ohromný zážitok. Urobil som si dobré meno.
Zapamätal si vás aj Taľ?
Stretli sme sa potom ešte sedemkrát pri rôznych príležitostiach, na ME či šachových olympiádach. A ešte trikrát sme proti sebe odohrali vážne partie. Zo štyroch som ani raz neprehral. To je pekná štatistika. Napísal som knihu Osem stretnutí s Michailom Taľom. V nej som podrobne priblížil všetky naše stretnutia.
Vo vašej úspešnej kariére ste sa spoznali s viacerými velikánmi šachu. Nedávno zomrel sovietsky a neskôr francúzsky šachista Boris Spasskij, ktorý patril medzi vašich priateľov. Ako si na neho spomínate?
Mal už 88 rokov, ale tá správa ma bolestne zasiahla. Okrem toho, že bol vynikajúci šachista, bol aj veľmi zaujímavý, duchaplný, vtipný, družný človek. Oženil sa s Francúzkou a vo Francúzsku potom aj žil. Bol trochu bohém, mal rád život, keď bola príležitosť, posedel si s kamarátmi, niečo aj vypil. Od roku 1974 som sa pravidelne zúčastňoval na šachových olympiádach, stretávali sme sa na nich. Bavili ma podobné typy, často sme spolu debatovali, zblížili sme sa. Veľmi rád a veľmi dobre hral aj tenis.
Ikonický bol jeho „zápas storočia“ o titul majstra sveta s Bobbym Fischerom v roku 1972. Držali ste v ňom palce Spasskému?
Bol to zápas, ktorý pobláznil šachový svet. Obrovskú odozvu mal aj v Amerike a šach sa vtedy dostal na titulky najväčších amerických denníkov. Bol som trochu rozdvojený, na jednej strane by ma potešil Spasského triumf, ale na druhej som si želal, aby sa skončila nadvláda sovietskych šachistov. Od roku 1948 držali titul len oni. Fischer bol prvý a jediný Američan, ktorý ho vybojoval. Zaslúžene. Zápas som komentoval pre viaceré médiá. Niekoľko rokov som písal o šachu aj do Nedeľnej Pravdy. Bola to pre mňa zaujímavá skúsenosť. Trošku som pričuchol aj k výrobe novín, k redakčnej práci.
Čítajte viac Ruská šachistka na turnaji otrávila súperku ortuťou. Všetko zaznamenala kamera
Kto bol podľa vás najlepší šachista histórie?
Nemám príliš rád tieto ankety a rebríčky, hoci chápem, že ľudí to zaujíma. V histórii boli viacerí supertalentovaní šachisti. Medzi nich patril Taľ, Spasskij, Karpov, ale aj Kubánec Capablanca, ktorý bol šampiónom pred sto rokmi. Spomínam zopár najznámejších mien. Potom boli iní, ktorí sa vypracovali svojou usilovnosťou na najvyššiu úroveň – Alechin, Botvinik… Špeciálny bol Kasparov, mal talent od Boha a tiež drel, bol ťažko pracujúci človek. Ale mohol by som povedať, kto hral najkrajší šach.
Kto?
Podľa mňa Taľ. Porovnal by som to s futbalom. Kto si trúfne povedať, ktoré mužstvo bolo najlepšie? Skvelé obdobie mal Real Madrid, potom Manchester United, Barcelona… Ale najkrajší futbal hralo národné mužstvo Brazílie v šesťdesiatych rokov, vrchol zažilo na MS 1970. Ale či bolo aj najsilnejšie v histórii, to neviem.
V čom sa šach zmenil za posledné polstoročie?
Svetová špička sa sťahuje čoraz viac do Ázie. Číňania dva razy vyhrali olympiádu. A teraz sa presadzuje ďalší ázijský žralok – India. Má veľa skvelých šachistov, zväčša tínedžerov. Neviem, odkiaľ ich berú… Šach výrazne omladol, zrýchlil sa, hrá sa v inom tempe ako kedysi, je aj menej času na rozmýšľanie. To je hendikep najmä pre starších a výhoda pre mladších, ktorí majú viac energie. Nedávno získal titul majstra sveta Ind Gukeš a ten má osemnásť. Do šachu vstúpili razantne počítače. Počítač v šachu, to je VAR vo futbale. A je to jeden z dôvodov, prečo je šach iný a presadzujú sa v ňom čoraz viac mladí.
Od roku 1978 ste si pred menom písali titul šachového veľmajstra. Čo ste museli preň urobiť?
Nerodil sa hladko, trvalo to trochu dlhšie. Musel som nazbierať takzvané ELO body a existovali aj rôzne normy, ktoré som musel plniť. Dal som si sám pre seba limit: ak nezískam prestížny titul do 35. roku života, tak už nebudem brať šach ako moju prioritu. Budem sa venovať svojej práci a rodine. Stal som sa veľmajstrom ako 33-ročný…
Čo vám bránilo, aby ste šachu venoval viac času a energie?
V závere šesťdesiatych rokov som v Prahe vyštudoval fakultu technickej a jadrovej fyziky. Bolo to veľmi ťažké štúdium a šach sa ocitol na vedľajšej koľaji. Keby som vedel, že sa stane takou významnou súčasťou môjho života, asi by som si vybral iné štúdium. V jeho priebehu som sa zúčastňoval len na vysokoškolských podujatiach, existovali aj majstrovstvá sveta vysokoškolákov. Boli veľmi populárne a zúčastňovali sa na nich aj výborní šachisti. Po škole ma osud zavial do Košíc, kde som sa venoval metalurgickému výskumu v železiarňach. Naozaj som tam naplno pracoval, nebol som zamestnaný len formálne.
Čítajte viac Najkrajšie šachistky súčasnosti toho stíhajú viac: Jedna vedie spoločenský boj, druhá boxuje v ringu
To bol dôvod, prečo ste zanedbávali šach?
Áno, ale mal som napokon šťastie, môj šéf bol šachista a uvoľňoval ma na rôzne súťaže. Založili sme aj šachový klub, v ktorom som bol tréner i hrajúci kapitán. Z tretej ligy sme sa dostali až do najvyššej federálnej súťaže, kde sme tri roky úspešne pôsobili. Vtedy som splnil veľmajstrovské normy, hoci v amatérskych podmienkach. V roku 1982 som sa presťahoval do Trnavy, zamestnal som sa v atómovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach, ale to už bolo viac-menej formálne miesto. Udelili mi v podstate profesionálny štatút, takto som pôsobil deväť rokov. Pre šachistu to bolo niečo málo vídané.
Zažili ste v šachu veľa úspechov. Ktorý považujete za najväčší?
Na prvé miesto by som asi dal striebornú medailu zo šachovej olympiády 1982.
Venovali ste sa aj výchove talentov a ako tréner ste pôsobili v Tunisku. Ako ste sa tam dostali?
Bolo to podobné, ako keď futbalisti alebo tréneri zoberú prácu v arabských krajinách. Futbal tam nie je na najvyššej úrovni, ale trochu si privyrobia a niečo našetria. Boli to krásne roky a cenná skúsenosť. V Tunisku som nastúpil v roku 1993, keď sa u nás zmenili spoločenské pomery. Na turnaji vo Francúzsku som sa stretol s tuniskými kolegami, poznal som ich ešte z vysokoškolských šampionátov. Mali záujem rozvíjať mládežnícku základňu a ponúkli mi aj funkciu reprezentačného trénera. Poradil som sa s manželkou i s dospievajúcimi deťmi a rozhodli sme sa, že to vyskúšame. Boli z toho štyri roky.
Aká bola úroveň šachu v tejto africkej krajine?
Tunisko je silná šachová krajina, má veľa kvalitných šachistov, hoci v absolútnej svetovej špičke nie sú. Podobne ako Československo patrí medzi zakladajúce krajiny Medzinárodnej šachovej federácie (FIDE), ktorá oslavovala vlani storočnicu existencie. Viacerí z mojich tuniských zverencov sa stali neskôr reprezentantmi.
Čítajte viac Šach má najmladšieho majstra sveta v histórii. Má len 18 rokov a prekonal Kasparova
Aj na Slovensku ste vychovali viacero dobrých šachistov…
Mal som to v náplni práce. Po návrate z Tuniska v roku 1997 som nastúpil na šachový zväz ako štátny tréner, mal som pod palcom nielen mládežníkov, ale aj seniorskú reprezentáciu. Preferoval som kreatívnu prácu s výnimočnými talentmi, individuálne tréningy. Každému som sa venoval naplno.
Ktorí vaši zverenci sa stali najúspešnejšími?
Najčastejšie meno, ktoré sa v tejto súvislosti spomína, je Regina Pokorná. Doviedol som ju k titulu majsterky Európy junioriek. Vysokú výkonnosť potvrdila aj na ME žien 1999 v Batumi, kde naše družstvo získalo zlatú medailu. Z 36 nasadených tímov bolo až devätnáste. To bol môj najväčší trénerský úspech. Spomeniem aj Tomáša Petríka a Zuzanu Borošovú, myslím, že som im pomohol v ich kariére. A tiež Vojtechovi Plátovi, českému veľmajstrovi, jednému z najväčších talentov a aj trochu kontroverznému chlapcovi. Často však spomína, že som to bol ja, čo som ho potiahol vyššie.
Stali ste sa prvým šachovým veľmajstrom u nás, ale ako prvý ste vstúpili aj do Siene slávy slovenského šachu. Čo pre vás táto pocta znamená?
Veľmi si ju vážim. Bolo to vlani v septembri pri príležitosti storočnice slovenského šachu. Bola to pekná a dôstojná akcia, ktorú pripravil šachový zväz pod vedením Milana Romana. Slovenský šach sa má čím pochváliť. Nemá ani teraz zlé výsledky a môžu byť ešte lepšie. Do budúcnosti som optimista.