Z rodinnej tradície sa vymyká syn Tomáš, ktorý sa narodil, keď dievčatá mali už 18 a 15 rokov a stal sa úspešným v akrobatickom rokenrole.
Hlava rodinnej hádzanárskej dynastie Tomáš Kuťka už štyri roky bojuje s rakovinou. Minulý týždeň oslávil 75. narodeniny.
Vaše problémy vraj odštartoval covid…
Bola to zvláštna situácia, jeho priebeh bol atypický. Väčšinu pacientov trápili respiračné problémy, ja som mal vysoké teploty a hnačky. Odišla mi hlava, nevedel som, ako sa volám. Rodina sa vyľakala a hneď ma odlifrovala na Kramáre.
Ležal som sám v izbe a dohovárali sme sa cez amplión, stravu mi kládli pred dvere. Všetci chodili v skafandroch a ja som im hlásil do mikrofónu teplotu a podobne. Doktor, ktorý ma prijímal, mi pripadal ako mimozemšťan (smiech).
Čítajte viac Páči sa mi starý pán Ramsay. Ale inak cudzincom kladieme červené koberce a pritom doma máme aj lepších
Čo sa vám na ňom nepozdávalo?
Naopak. Ale iba on ma navštevoval v izbe, nepoužíval ani rúško. Spýtal sa ma, či ma môže liečiť monoklonálnymi protilátkami, čo bolo u nás málo známe. Bol som trochu mimo, podpísal som to a musel som mať dobrú intuíciu.
Za štyri dni ma postavil na nohy. Skrátim to. Vďaka covidu a ďalším vyšetreniam mi lekári odhalili rakovinu konečníka. Odstránili mi dva nádory a 33 centimetrov hrubého čreva. Nemohol som 21 dní nič jesť, dostával som len infúzie. Schudol som 15 kilogramov. Absolvoval som osem sérií chemoterapie a 26 ožarovaní.
Ako zmenila choroba váš ďalší život?
Z ničoho nič som sa stal onkologickým pacientom. Ale nekládol som si otázky typu: prečo práve ja? Keď máte viac ako sedemdesiat rokov, nevnímate to už ako veľkú tragédiu, musíte aj s takým niečím rátať. Tragédia je to vtedy, keď zasiahne mladého človeka, dieťa a nedajbože aj umrie, to sú hrozné príbehy. Ja som zažil veľa pozitívnych momentov.
Čo bolo v tejto situácii pozitívne?
Za sedemdesiat rokov som nezažil toľko empatie a solidarity medzi ľuďmi. Hovorím o pacientoch, ale aj lekároch a personáli, zo všetkých bolo cítiť 24 hodín denne človečinu a spolupatričnosť. Až na jednu sestričku, ktorá kazila celkový dojem. Ale to sa stáva.
Ako ste na tom teraz?
Som v takzvanej remisii, chodím na pravidelné kontroly, navštevujem môjho onkológa, doktora Fremala, to je neuveriteľný borec. Môj život sa v zásade nezmenil. Aj mňa prekvapilo, ako dobre to znášam. Dokončujem knihu, bude sa volať Rakovina ako z Tarantina.
Prečo práve tento názov?
Nie je len o mojej chorobe a skúsenostiach, ktoré som získal. Venujem sa viacerým témam, môjmu životu. Nemám vo všetkom také názory ako scenárista a režisér Quentin Tarantino, ale on často zobrazuje brutálne realitu a aj ja sa o to usilujem. Je to môj uhol vnímania a prežívania reality. Zaradil som sa späť aj do hádzanárskeho života. Pôsobím v ŠKP Bratislava. Ako šéftréner žien.
Patríte medzi špičkových slovenských trénerov, hoci ste hádzanú nikdy nehrali na vyššej úrovni. Necítili ste to ako hendikep?
Robil som veľa športov. A ak ste každú chvíľu niekde inde, na olympiádu sa nedostanete. Všestrannosť som ocenil, keď som robil trénera. Na svojom tele som zažil rôzne druhy zaťaženia.
Nie je teda dôležité, aby bol tréner aj úspešný športovec?
Bavil som sa o tom s mnohými športovcami. Zhodli sme sa, že ak je niekto úspešný športovec, nemusí byť aj výborný tréner. Príkladov by sme našli dosť. Ale aj opačných.
Legendárny hokejista Jozef Golonka trénoval reprezentáciu, mal nos na mladých hráčov, vedel poblázniť funkcionárov. To isté vo futbale Jozef Adamec. Inšpirujú často zverencov.
Vlado Weiss neraz spomína, že sa od Adamca veľa naučil. So slávnym kanonierom sme často debatovali, neraz spomenul aj Weissa a nikdy ho neoslovil inak ako Vladuško… Bral ho ako syna. V hádzanej je trochu iná situácia.
Foto: Archív T.K.
V čom?
Tréneri v mužskej hádzanej sú z desiatich ôsmi špičkoví hráči. Ženskí boli zväčša vysokoškolskí pedagógovia, nadšenci. Povedal som si, nebol si špičkový hádzanár, nebudeš sa hrabať na lavičku mužov. Medzi ženskými koučmi som videl, že mnohí neboli ani na takej telocvikárskej úrovni ako ja. Na strednej škole sme mali profesora, ktorý tvrdil, že každý chlap by mal preskočiť svoju výšku.
Zvládli ste to?
Meriam 180 centimetrov a skočil som do výšky 184 cm. Mal som výborné, silné nohy. Raz som zvládol aj kaskadérsky kúsok, na ktorom sa moje dcéry dodnes zabávajú. Mali sme rodinnú oslavu a „machroval“ som, že preskočím trabant, ktorý stál na dvore. A aj som ho preskočil. Všestrannosť mi vždy veľmi pomáhala. Hrával som futbal, vodné pólo, venoval som sa atletike i boxu.
Aká bola vaša cesta k trénerstvu?
Začal som trénovať volejbalovú prípravku Slávie Pedagóg Nitra. K hádzanej ma pritiahla až Jana, neskoršia manželka. V najvyššej súťaži som mal premiéru ako 27-ročný. Som jeden z mála, ktorý stúpal postupne po rebríku: od krajskej dorasteneckej súťaže až po juniorskú a seniorskú reprezentáciu a bundesligu.
Nemecká bundesliga predstavuje top súťaž v ženskej hádzanej. Bolo pôsobenie v nej vrchol kariéry?
Azda najradšej spomínam na bratislavský Štart, vytiahol som ho v lige na druhé miesto, hrali sme vo finále Pohára EHF. Zostal mojou srdcovou záležitosťou, tam som sa stal trénerom. Bolo to aj zásluhou hráčok, ktoré sa vtedy zišli.
Nemecká bundesliga? Bol som prvý Slovák, ktorý v nej trénoval, a jediný Slovák, ktorý viedol tri tímy. To si cením. A tiež fakt, ktorý je raritou. Ako jediný tréner som sa stal majster i víťaz národného pohára v Československu, v samostatnej Slovenskej i Českej republike. To už nik nemôže zopakovať.
Na nedávnych ME Slovenky utŕžili tri kruté debakle. Prečo tento šport zažíva u nás taký úpadok?
Nemáme vlastnú koncepciu. Stále sa po niekom opičíme, raz ideme dánskou, potom španielskou cestou… Nevieme utvoriť kvalitné konkurenčné prostredie. Sem-tam nejaký talent vyskočí, ale v záujme vlastného rozvoja ide do zahraničia, do akadémie, kde je takých talentov tridsať.
Mladá generácia je pohybovo zanedbaná, namiesto výberov robíme nábory. Trénersky mág Ján Kecskeméthy, môj učiteľ, tvrdil, že nech sa uberá vývoj vo svete akýmkoľvek smerom, na Slovensku vždy nájdeme 12 až 15 šikovných hráčok, ktoré môžu súperiť s najlepšími…
To už neplatí…
Tá jeho myšlienka má ešte dôvetok: len musíme vedieť s nimi robiť. A to je problém. Keď máme štyri hráčky ako Nórky dvadsať, musíme tomu prispôsobiť taktiku. Nemáme prepracovanú metodiku a nevychádzame z reality.
Kým inde robia pokroky rozvíjaním kreativity mládeže, my sa o to usilujeme príkazmi a zákazmi. Tým nič nedosiahneme. Napríklad zakazujeme osobnú obranu. Ale nechcem zachádzať do odborných podrobností. To, čo sa odohralo na ME, bolo fiasko.
Pohybujete sa stále medzi ženami, v hádzanej ste ich viedli stovky. Nikdy ste netúžili trénovať aj mužov?
Po prvých skúsenostiach som si potvrdil, že tak to má asi byť. Keď som bol mladý tréner, dosť som vystrájal. Kričal som, kopal v šatni do vreca s loptami a ušlo mi aj ostrejšie slovo, ktoré medzi mužmi býva bežné. Ale nikdy som hráčky neurážal. Vždy som mal k ním rešpekt. Keď som vstupoval do šatne, vždy som zaklopal. Najhoršie bola na tom moja manželka.
Foto: ARCHÍV TOMÁŠA KUŤKU
Prečo?
Keď som trénoval Štart, bola ešte v tíme. Dievčatá sa osprchovali a odišli domov. Ona musela počúvať moje poznámky a znášať moje nálady. Až neskôr som sa naučil mať väčší odstup a nadhľad. Ale to už nebola moja hráčka. Vždy závidím zrelým mužom, ktorí tvrdia, že nič by na svojom živote nemenili. Ja by som robil dosť vecí inak.
Bolo aj obdobie, na ktoré nie som príliš hrdý. Práca trénera žien nie je pre mačov, veľkých frajerov. Takí, čo sa chcú predvádzať, rýchlo skončia. Machri, ktorí tvrdia, že dobre poznajú ženy, na 99 percent klamú. Ja s nimi pracujem 47 sezón a vždy ma vedia prekvapiť.
Viete povedať, ktorá vaša zverenkyňa bola najlepšia hráčka?
Stredná spojka Franziska Heinzová. Bola najkomplexnejšia, trénoval som ju v Dortmunde. Keď sa stali Nemky majsterky sveta, ona bola tvorkyňa hry.
A najlepšia medzi Slovenkami?
To už je ťažšie povedať. Zažil som silnú generáciu, kde bolo viacero skvelých hráčok. Poviem viac mien: Mária Ďurišinová, Alena Damitšová, Jana Kuťková, Jana Stašová a Daniela Trandžíková.
Viedli ste hráčky z 26 krajín sveta. Prejavuje sa národnosť aj v športe? S ktorými sa vám spolupracovalo najťažšie?
Vždy sa nájdu problémové jednotlivkyne a nemusí to súvisieť s ich národnosťou. Globalizačný proces stiera mnohé rozdiely, najmä medzi profesionálkami. Moje skúsenosti hovoria, že najdisciplinovanejšie sú Nemky, Rusky, Rumunky a Poľky.
Bez okolkov sa medzi sebou mastia aj na tréningu. Pre Rusky a Rumunky je trénerovo slovo zákon, znesú aj väčší verbálny tlak. Hráčky z bývalej Juhoslávie bývajú najkreatívnejšie, majú cit pre spoluprácu s neskutočnou improvizáciou na vysokej technickej i taktickej úrovni.
Zažili ste aj nejaké kuriozity?
Hráčky zo severských krajín majú najväčšiu afinitu k alkoholu, bol som šokovaný najmä z Islanďaniek. Trénoval som tri, z toho dve reprezentantky, pili často a zniesli ako chlapi. Češky sú jedinečné v tom, že v relatívne krátkom čase vedia urobiť súdržnú partiu, to som u iných hráčok nezažil. Ony úspechu tímu podriadia všetko. Vzájomné spory či antipatie neprenášajú do tímu. Prípadné problémy si často vyriešia medzi sebou, bez účasti trénera.
Ako ste navzájom komunikovali?
Som trochu konzervatívny a vždy som tvrdil, že tréner by mal hovoriť rečou svojich zverenkýň, aj som sa toho dôsledne držal – v Nemecku, Rakúsku, Česku i Poľsku. V hádzanárskej terminológii sa dohovorím aj po anglicky. V komunikácii som nikdy nemal problémy. So ženami som sa vždy vedel dohodnúť.
Dokážu odpustiť aj tvrdšiu kritiku? Neurážajú sa?
Tréner musí splniť tri podmienky: byť tímový hráč, mať voči ním rešpekt a empatiu. Ak potom aj zvýši hlas, vedia, že to robí vždy v prospech tímu a nie je to problém. Musím sa pochváliť: som jediný tréner na svete, ktorý v živote netrénoval škaredú babu (smiech).
Nikdy sa za tie mnohé roky nestalo, že vzťah nezostal len na úrovni tréner – hráčka?
Na to si tréner musí dať veľký pozor. Poznal som také prípady a vždy sa to otočilo proti nemu. Česi majú príslovie „co je v domě, není pro mě“.
Skutočný profík si nič s hráčkou nezačne. Spomínam si na známeho maďarského trénera Jánosa Csíka, v tíme hrala aj jeho manželka. Neskôr ho očarila zverenkyňa Éva Angyalová, kvôli nej opustil rodinu. Pamätám si na turnaj v Chebe, sedeli sme v jedálni, zobrala si ho bokom a nadávala mu ako malému chlapcovi. Mojim dievčatám sa to páčilo a neodpustili si štipľavé poznámky…
Tvrdíte, že ste trénovali len pekné dievčatá a ženy. Manželka nežiarlila?
Nikdy. Je pragmatická, pozná dobre toto prostredie a aj moje názory. Keď som bol mladý, jedovatý a kritický, vždy mi so smiechom vravela, že dievčatá sú na mňa také napálené, že nijaká by si so mnou nezačala.
Naučil som sa oddeľovať športový a osobný život. S Janou sme spolu 51 rokov. Keď sme oslavovali zlatú svadbu venoval som jej pieseň Som rád, že si. Hudbu zložil Eugen Gnoth, s ktorým som kedysi hral v troch nitrianskych kapelách. Text napísal spisovateľ Peter Valo. Odznela aj v rozhlase.
Veľa nechýbalo a mohli ste sa venovať kariére speváka…
V rodnej Nitre ma spočiatku poznali viac ako speváka ako trénera. Bol som člen šiestich kapiel, prerušil som aj štúdium a s jednou som strávil rok v Nemecku, spieval som a hral na basgitare. Vystupoval som aj na koncertoch pred tisíc ľuďmi.
Hudba zostala mojím veľkým koníčkom. Stále si rád zaspievam známe piesne popredných interpretov, ale mám aj pôvodnú tvorbu najmä s Valovými textami. Som vyštudovaný pedagóg a živil som sa v mnohých profesiách. Učil som, spieval, pracoval ako novinár. Bol som aj hovorca štátneho podniku Vodohospodárska výstavba a dokonca mediálny poradca ministra výstavby a regionálneho rozvoja.
Ste aj hlavou silnej hádzanárskej rodiny. Nemáte obavy, že nebudete mať nasledovníkov?
Viem, na čo narážate. Mám päť vnukov, od 11 do 23 rokov. A všetci hrajú basketbal. A všetci sú dobrí. Rád sa chodím na nich pozerať. Teším sa, že sa už o niekoľko dní všetci stretneme pri vianočnom stole. A nebude nás málo.